Strach poľskej vlády, že niekto označí Poliakov za antisemitov, je obrovský. Je porovnateľný iba so strachom židov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny ukrývali pred udavačstvom ich poľských susedov.
„Židia sú pijavicami na tele roľníctva, ani jeden z nich neprispieva k zvyšovaniu spoločnej úrody (…). Všetci žijú iba z práce iných ľudí. (…) Židia sú pre našu krajinu ako kobylky. (…) pustošia najúrodnejšie polia, dediny zaplavujú chudobou a ovzdušie zamorujú hnilobou. Židovstvo zbedačuje naše dediny a mestá vypĺňa smradom.“
To nie je citát z poľského antisemitského letáka z 30. rokov, ale slová Stanisława Staszica, ktoré napísal vo Varovaniach pre Poľsko v roku 1790. Staszic bol poľský osvietenec, priekopník družstevníctva, politický spisovateľ a publicista, filozof a prekladateľ, a v neposlednom rade aj katolícky kňaz. V Poľsku si ho náležite ctia. Podobne ako tisícky mladých Poliakov, aj ja som chodil do základnej školy, ktorú nazvali po ňom.
Staszicov príklad ukazuje, že antisemitizmus v Poľsku nie je len okrajovým výstrelkom, ale jeho korene siahajú do začiatkov procesu našej ideologickej transformácie.
V októbri 1945 Chana Finkelsztejnová, mladá študentka židovskej školy v Białystoku, porozprávala o pogrome v Radziłówe v roku 1941. Počas neho zahynulo asi 800 ľudí, z ktorých 500 bolo upálených zaživa. „S príchodom Nemcov nastala židovská záhuba. Okamžite ich začali prenasledovať. Len čo Nemci vstúpili do mestečka, Poliaci sa ich začali vypytovať, čo hrozí za zabitie žida. Nemci odpovedali, že vôbec nič, že je to dovolené. Poliaci s usporadúvaním pogromov neotáľali,“ rozprávala Finkelsztejnová. Čo sa dialo potom? „V noci prepadávali židovské domy. Mužov vyháňali von a bili ich až do bezvedomia. (…) Nemci nahnali židov na námestie a Poliakom povedali: ,Tu ich máte všetkých pohromade, robte si s nimi, čo chcete.‘ A odišli.
Poliaci bili hlava-nehlava. (…) Boli sme doma. Mysleli sme, že keď nám dovolili odísť z námestia, už nám dajú pokoj. Ale prišli si po nás. Vyhnali nás z domu. Odviedli nás k tamtým židom. Boli sme asi sto metrov od stodoly, keď sme počuli výbuch a zbadali sme dym. Stodola so židmi bola v plameňoch. Mládenci nás nechali tak. Vtedy sme sa rozutekali do polí. Počuli sme krik martýrov, až sa zem triasla. Zápach spálených tiel sa niesol po poliach.“ O prípadoch podobných pogromov, vrátane toho najznámejšieho v Jedwabnom, už roky píšu poľskí historici.
Budú môcť vo svojom výskume pokračovať? Poľský parlament prijal novelu zákona o Ústave pamäti národa, ktorá trestá pripisovanie zodpovednosti za zločiny holokaustu Poliakom. Vláda strany Právo a spravodlivosť presviedča, že cieľom zákona je predovšetkým sankcionovať používanie výrazu „poľské koncentračné tábory“. Nechajme zatiaľ bokom úvahy, ako chcú poľské súdy potrestať povedzme Banskobystričana, ktorý takéto slovné spojenie použije na svojom Twitteri. Problémom nového poľského zákona je to, že je nepresný, ako aj to, že formulácie, ktorých používanie má byť trestné, sa nijako nešpecifikujú. Izraelská veľvyslankyňa v Poľsku, Anna Azariová, sa celkom oprávnene nazdáva, že zákon môže viesť k trestaniu svedkov holokaustu, ktorí by sa negatívne vyjadrovali o Poliakoch alebo poľskom štáte. Postavili by dnes pred súd Chanu Finkelsztejnovú za uvedenie citovaného svedectva? Proti zákonu protestoval izraelský kneset, kritické vyhlásenie vydalo aj americké ministerstvo zahraničných vecí.
Medzinárodné delegácie sa našťastie nepúšťajú do rôznych zákutí krakovských sídlisk. Grzegórzki sú dobrá štvrť, železničná stanica je na skok, prostredie je tu príjemné, neďaleko sú aj budovy súdov, ceny za meter štvorcový bytu prekračujú dvetisíc eur. Od novembra pribudol na jednej bytovke obrovský nápis „Zajebať židov fiskersami“. Fiskars (tak znie presný názov firmy) je škandinávska spoločnosť, ktorá sa špecializuje na výrobu záhradného náradia, napríklad mačiet. Tie si mimoriadne obľúbili banditi, ktorí nimi v Krakove občas niekomu useknú ruku. Bytovka s vulgárnym antisemitským nápisom sa nachádza hneď pri bráne Škôlky č. 17 Sestier služobníc. Ako si susedstvo nápisu vysvetľuje riaditeľka? „Nápis nemá so škôlkou nič spoločné. Veľmi ma to bolí, ale čo mám robiť? Sama ho premaľovať? Naše deti navyše nevedia čítať, sú príliš malé,“ hovorí sestra Barbara Pasternaková, riaditeľka škôlky. A ubezpečuje, že nápis nemá s antisemitizmom nič spoločné, je to vulgárny výstrelok mládeže.
Toto je realita mnohých poľských miest.
Nedávno sa poľský premiér Mateusz Morawiecki, ktorý je napokon sám absolventom histórie, stretol so zahraničnými novinármi, akreditovanými v Poľsku v Múzeu rodiny Ulmovcov v Markowej. Jeho cieľom bolo zjemniť konflikt, ktorý medzi Poľskom a Izraelom vyvolalo schválenie zákona o Ústave pamäti národa. Kronikárska povinnosť káže poznamenať, že novinárom podávali omeletu s bravčovou klobásou. „Zaujímavá voľba na stretnutí, ktorého cieľom bolo ukázať, že poľská vláda nemá nič proti židom,“ napísal server Politico.
Výber miesta nebol náhodný. Józef a Wiktoria Ulmovci – posmrtne vyznamenaní titulom Spravodlivý medzi národmi – boli obyvateľmi štyri a poltisícovej dediny Markowa v predvojnovom Ľvovskom, dnes Podkarpatskom vojvodstve. Počas nemeckej okupácie Ulmovci napriek tomu, že boli chudobní a hrozila im smrť, ukrývali osem židov. V marci 1944 četníci zo stanice v Łańcute zavraždili Józefa, jeho ženu Wiktoriu v pokročilom štádiu tehotenstva a ich šesť detí, z ktorých najstaršie malo 8 rokov a najmladšie rok a pol. O život prišli aj ôsmi skrývajúci sa židia vrátane dvoch žien a dieťaťa. Rodina Ulmovcov sa stala symbolom martýrstva Poliakov, ktorí boli vraždení za pomoc židom. Spomenul si Mateusz Morawiecki na to, že skrývajúcich sa židov Nemcom pravdepodobne udal vtedajší policajt Generálneho gouvernementu, Włodzimierz Leś z Łańcutu? Ten sa na začiatku okupácie ponúkol aj židom, že im za odmenu pomôže. Po tom, čo mu odovzdali svoj majetok, ich z úkrytu vyhodil. Začiatkom roka 1944 sa front každým dňom približoval. Leś sa v obave o stratu privlastneného majetku rozhodol, že sa zbaví židov, ktorí našli útočisko u Ulmovcov.
Tragédia rodiny Ulmovcov ukazuje, že poľsko-židovské vzťahy sú zložité a nejednoznačné. Ako také by sa mali stať predmetom férovej diskusie, ktorú chce vláda Práva a spravodlivosti zablokovať. Keď uvažujem o Poľsku pod vládou PiS-u, napadá mi úryvok zo Zradených testamentov, v ktorom Milan Kundera písal o európskych národoch. „Malý národ sa podobá na veľkú rodinu a rád sám seba takto nazýva,“ hovorí Kundera. V malom národe je umelec, ale nepochybne aj vedec, spútaný mnohými niťami. „Keď Nietzsche ostentatívne pohŕda nemeckou povahou, keď Stendhal oznamuje, že pred svojou vlasťou uprednostňuje Taliansko, neuráža sa žiadny Nemec, žiadny Francúz; keby sa Grék alebo Čech odvážil vysloviť niečo podobné, jeho rodina by ho zatratila ako odporného zradcu,“ písal Kundera. Zásluhou poľskej vlády tvrdošijne smerujeme k malým národom, kde je mafiánska zodpovednosť voči rodine dôležitejšia než pravda a úprimnosť.
Autor je poľský novinár. Je šéfredaktorom portálu novinka.pl, ktorý sa venuje českej a slovenskej kultúre
