Tri borovičky, dve pivá, jeden gin tonic a krabička cigariet. Tak som oslávila koniec nútenej kastrácie na Slovensku spoločne so svojimi transrodovými súrodencami, s ktorými sme si pripíjali na naše ,,femme guľky” a ,,maskulínne maternice”, ktoré sú odteraz legálne. Po rokoch aktivizmu a odbornej práce sa nad nami ministerstvo zdravotníctva zľutovalo a rozhodlo sa nám dovoliť žiť. Oslavovali sme. Popri piatej a šiestej cigarete, keď alkohol v krvi stúpal a cestu späť do baru nám osvetľovali už iba nočné lampy, sme si museli priznať, že pochybujeme. Pričasto nám – transrodovej a kvír komunite – spoločnosť a ňou podporovaný systém dávali nádeje, iba aby nám následne vysvetlili, že na výdych si ešte musíme počkať.
Aj tentoraz sa naše obavy naplnili. Sotva sme vytriezveli z osláv, poslankyňa Záborská – urazená, že sme od nej nepýtali povolenie existovať – spoločne s katolíckym extrémom v hnutí OĽANO prisľúbila, že nám pokoj nedá a zatlačila na svojich kolegov, s ktorými následne vysvetlila ministerstvu zdravotníctva, že úlohou vlády nie je pomáhať, ale udržať status quo. Hľa, usmernenie bolo napadnuté údajne preto, že nie je dostatočne odborné, a nateraz sme sa s ním rozlúčili.
S kolektívnym povzdychom sledujeme, ako v parlamente vystupujú kryptofašisti/tky, katolícki/ke extrémisti/tky a skutoční/né fašisti/tky, podporovaní/né konzervatívnou re(d)akciou, ktorá si zgustla na ďalšej morálnej panike. Tehotných mužoch, ženách s penismi a čudách, čo sa oslovujú to. Branci slovenského národa a oddaní sluhovia sluhov božích sa stali spojencami pri stavbe barikády proti neprispôsobivému ľavicovému extrému – definovanému ako ľudské práva a obyčajná túžba žiť.
Kým tento konzervatívny postoj je obhajovaný ,,medicínskou pravdou”, slobodou slova a vetou „Je to predsa iba môj názor!“, náš priemerný vek klesá. Poznáte ten vtip o tom, koľko má najstaršia transka rokov?
Transrodovosť sa vymyká normálu. Narušuje status quo. Redefinuje mužskosť a ženskosť, rúca binaritu a oslobodzuje ľudskú sexualitu a vzťah človeka s vlastným telom a postavením v spoločnosti. Naše rebelstvo spochybňuje umierajúci patriarchát, teda nekropatriarchát, na ktorého mŕtvolu sme iba nasadili slnečné okuliare a tvárime sa, že sa nič nezmenilo. A to sa tresce. Ak chceme žiť v ľudskej blízkosti, musíme sa očistiť, napraviť svoje telá tak, aby vyhovovali ideológii tých, čo poznajú naše životy lepšie ako my sami.
Štát vyvlastňuje naše orgány a dáva ich na oltár systému. Pre verejné blaho narúša našu telesnú autonómiu, skalpelom a zákonom prebodáva naše podbrušky a zabezpečuje našu sterilitu, aby sa náhodou nestalo, že si zmyslíme, že sa chceme rozmnožovať. Pre verejné blaho nás ťahá, ťahá za vlasy, krúti rukami a krkom, ženie nazad do našich dier a do podzemia, kde nie sme na očiach slušným ľuďom.
Podceňujú však, že práve v tých dierach, pajzloch, podzemiach, na verejných toaletách, parkoch, v tme, kam nezavíta ani mesačný svit, sa stretávame na našich sabatoch a tvoríme komunitu, ktorú zatiaľ nedokázala zlomiť žiadna moc. Ani štátna, ani ľudská, ani božia. Sme si rodinou. Oporou. Nahrádzame si lásku, ktorú nám spoločnosť a často aj naše biologické rodiny odmietajú dať.
Tí, čo sa nad nami zľutujú a poskytnú chvíľkové ľudské teplo, nám taktiež nerozumejú. Tvrdia, že nám chcú pomôcť, ale zákon je zákon a počkaj na voľby, bude lepšie. Hovoria nám, aby sme ušli do zahraničia, aby sme opustili svoje domovy, rodinu, kamarátstva, zanechali to, čo sme si tu vybudovali, pretože ľudia sú svine. Zabúdajú, že nie každý z nás si to môže dovoliť a nie každý z nás chce utiecť. Zmätene pozerajú na naše nesprávne oblečenie, fúzy a prsia, pýtajú sa nás, prečo si to robíme, prečo na seba upozorňujeme? To my sa máme zmeniť, my sa máme prispôsobiť, my musíme pochopiť, že na nás Slovensko nie je pripravené. Ale ako je to možné?
Na rozdiel od našich súrodencov v zahraničí sme boli ticho, čakali sme, verili sme, že európske, demokratické Slovensko znamená ľahší, šťastnejší život. Slušne sme žiadali o svoje práva na dúhových pochodoch, podpisovali sme petície, vzdelávali verejnosť o našej existencii. My sme vás pripravovali, aj keď sme nemuseli. Ako je teda možné, že nie si pripravené, Slovensko?
Úrady nás naďalej odkladajú, nie sme pre nich dôležitou témou. Médiá o nás zakopli jedine bulvárne – počuli ste o tej transke, ktorá žije ako normálna žena? Liberálnych politikov zaujímajú akurát registrované partnerstvá, pretože pokrok musí byť pomalý a kontrolovaný, šťastie sa predsa musí dávkovať, inak si naň zvykneme.
Aj tých zopár výnimiek, ktoré sa zdajú byť na našej strane a presviedčajú nás, že bojujú, ako môžu, nám nezabudne pripomenúť, že je na nich, kedy dostaneme svoj výdych, a nech sa neopovážime ich kritizovať, ani na nich tlačiť, inak si nad nami umyjú ruky. A ľudia sa divia, prečo sú tí transrodoví takí nahnevaní, prečo neustále kričia a vyplakávajú, prečo sa boja o svoje životy.
Nezlomia nás. Či nás zákon uznáva alebo nie, my tu budeme naďalej. Náš život je od nepamäti boj na každom fronte. Na nenávisť okolia sa ťažko zvyká, ale po čase sa stáva každodenným šumom. Nestojíme však o vašu ľútosť. Ľútosť nenapraví krivdu.
Autorka je transrodová osoba
