Energetická tranzícia Európskej únie je neodmysliteľne spätá s využívaním surovín, pôdy a energie krajín globálneho Juhu. Zatiaľ čo sa EÚ snaží oslobodiť od závislosti na ruskom plyne, prehlbuje staronové koloniálne väzby a tvorí nové nerovnosti. Túto dynamiku možno pozorovať cez aktuálne dianie v Čile. Keď v roku 2019 masové protesty usvedčili neudržateľnosť neoliberálneho modelu krajiny, alternatívy hovorili o dôstojnosti, sebaurčení a rovnosti. Dnes je však Čilský národný štát v pozícii aktívneho sprostredkovateľa globalizovaného kapitalizmu, čo obyvateľstvo pociťuje pri strate území, environmentálnej degradácii, energetickej chudobe či nedostupnosti základných verejných infraštruktúr. V čase, keď píšem tento text, je v rôznych častiach Čile viac ako stotisíc ľudí už týždeň bez elektriny. Po silných búrkach umocnených zmenou klímy došlo k masívnemu poškodeniu infraštruktúry talianskej spoločnosti ENEL, ktorá je hlavným dodávateľom elektrickej energie v krajine. Mnohé čilské domácnosti sú odkázané na elektrické čerpadlá vody a, v pretrvávajúcej zime, na malé elektrické ohrievače, ktoré však teraz tiež zoskratovali. Zákaznícke linky ENEL-u sú zahltené a spoločnosť nemá dostatočné technologické vybavenie, aby presne lokalizovala výpadky. V poblaciones (nízkopríjmové mestské štvrte) sa namiesto žiaroviek rozsvietili protestné barikády a namiesto rádií je počuť cazerolazos (protestné búchanie na hrnce a panvice) a heslá ako „Chceme svetlo!“. Napriek tomu, že časť týchto mobilizácií vyvrcholila konfrontáciou s políciou, štát reaguje na situáciu skôr vlažne. [Read More]
Predchádzajúci
Žijeme v nesamozřejmém světě
Ďalší
Jeden komentár
meno
16. novembra 2024 v 11:05
Tak sa mi zdá, že dostali nápad zapáliť si mesto, aby mali teplo a svetlo. Och, ako len táto marxistická láska k tupej lúze pripomína katolícku adoráciu spoločenskej spodiny. Nečudo, že v týchto večných ritiach sveta nikdy nič nevydrží, keď reakciou pospolitého ľudu na každý problém je ničenie, zjavne podľa hesla nech boháči trpia pri pohľade ako trpíme.