Energetická tranzícia Európskej únie je neodmysliteľne spätá s využívaním surovín, pôdy a energie krajín globálneho Juhu. Zatiaľ čo sa EÚ snaží oslobodiť od závislosti na ruskom plyne, prehlbuje staronové koloniálne väzby a tvorí nové nerovnosti. Túto dynamiku možno pozorovať cez aktuálne dianie v Čile. Keď v roku 2019 masové protesty usvedčili neudržateľnosť neoliberálneho modelu krajiny, alternatívy hovorili o dôstojnosti, sebaurčení a rovnosti. Dnes je však Čilský národný štát v pozícii aktívneho sprostredkovateľa globalizovaného kapitalizmu, čo obyvateľstvo pociťuje pri strate území, environmentálnej degradácii, energetickej chudobe či nedostupnosti základných verejných infraštruktúr.
V čase, keď píšem tento text, je v rôznych častiach Čile viac ako stotisíc ľudí už týždeň bez elektriny. Po silných búrkach umocnených zmenou klímy došlo k masívnemu poškodeniu infraštruktúry talianskej spoločnosti ENEL, ktorá je hlavným dodávateľom elektrickej energie v krajine. Mnohé čilské domácnosti sú odkázané na elektrické čerpadlá vody a, v pretrvávajúcej zime, na malé elektrické ohrievače, ktoré však teraz tiež zoskratovali. Zákaznícke linky ENEL-u sú zahltené a spoločnosť nemá dostatočné technologické vybavenie, aby presne lokalizovala výpadky. V poblaciones (nízkopríjmové mestské štvrte) sa namiesto žiaroviek rozsvietili protestné barikády a namiesto rádií je počuť cazerolazos (protestné búchanie na hrnce a panvice) a heslá ako „Chceme svetlo!“.
Napriek tomu, že časť týchto mobilizácií vyvrcholila konfrontáciou s políciou, štát reaguje na situáciu skôr [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
