111 rokov ruského kolonializmu
Ruská invázia na Ukrajinu priniesla do môjho života veľa nových vecí. Okrem rôznych obáv, nedôvery voči ľuďom a budúcnosti, so mnou môj mozog začal hrať rôzne hry. Niekedy sú infantilné. Tak napríklad: Ako by vyzerala moja krajina a všetky kolonizované štáty, keby Rusko nikoho nenapadlo? Alebo niekedy, keď prídem do múzea v inej krajine, pozorujem nielen exponáty, ale aj ich popisy, aby som pochopila, či táto krajina prešla „skúškou dekolonizácie“. Vo fínskom múzeu si pozorne prezerám popis – podarilo sa im dekolonizovať? Skúškou prešli. V Košiciach sa pozerám na pamätník osloboditeľov s názvom Veľká vlastenecká vojna, ktorý zneužíva ruská propaganda, a čítam vetu: „Sláva ruským zbraniam“. Skúškou neprešli.
Na Slovensku bolo pre mňa po začiatku totálnej invázie ťažké hovoriť o ruskom kolonializme. Počúvala som, že ide o nepodstatný problém, niečo vymyslené. Žiadne články, žiadne knihy, žiadne štúdie. Veľmi postupne sa to však mení. Jedným z pozitívnych signálov je vydanie knihy Ruský kolonializmus ukrajinského novinára Maksyma Eristaviho v českom vydavateľstve Utopia Libri. Na začiatok je potrebné priblížiť kontext, v ktorom kniha vznikla.
Bez postkoloniálneho diskurzu
Venovať sa v západnej spoločnosti téme ruského kolonializmu – na rozdiel napríklad od britského či španielskeho, ktorý priniesol takisto množstvo utrpenia – je ešte stále náročné. Úprimne povedané, aj na Ukrajine bolo pred veľkou vojnou ťažké mnohým vysvetliť, o čo ide. Poznáme predsa kolonizátorské krajiny a Rusko s nimi nemá vo svojom fungovaní nič spoločné. Americká slavistka Ewa Thompson vo svojej práci Trubadúri impéria. Ruská literatúra a kolonializmus (2000) píše, že sme zvyknutí vidieť oceán medzi kolóniou a kolonizujúcou mocnosťou, zatiaľ čo v Rusku sú praktiky koloniálneho podrobenia úplne iné. Skúma a opisuje tieto procesy zo sociálnej stránky a zameriava sa aj na ruskú literatúru, ktorá v mnohých prípadoch ospravedlňovala a podnecovala procesy kolonializmu.
V úvode autorka píše, že na túto tému nenájdeme takmer žiadne práce. Po odchode Sovietskej armády zo strednej Európy sa slobodné krajiny obrátili na Západ, otočili svoju pozornosť na západné spoločnosti. Zároveň bývalé sovietske krajiny, vrátane Ukrajiny, čelili mimoriadne veľkým ekonomickým a sociálnym ťažkostiam a nemohli si dovoliť investovať do postkoloniálneho diskurzu. Ewa Thompson stojí na prázdnej lúke – nemá takmer žiadne diela, na ktoré by sa mohla odvolať, ani podporu výskumného sveta, ktorý by musel prekročiť svoju odvekú fascináciu ruskou kultúrou a dokázal by odčítať znaky ruského násilia. Práca Ewy Thompson bola svojho času kritizovaná za negatívne hodnotenie ruskej literatúry a nebola prijatá s veľkým úspechom. Výskumníčka na svojej téme naďalej pracuje a v ďalších prácach svoje tézy zdokonaľuje.
V Ukrajine sa postkoloniálny diskurz dostáva do popredia od začiatku ruskej invázie v roku 2014. Hoci ani tam stále neexistuje centrum postkoloniálnych štúdií, pribúda akademická obec, ktorá píše o tejto téme a skúma ju. Ide napríklad o Tamaru Hundorovu, Viru Aheievu a Olu Hnatiuk. Po začiatku plnej invázie sa dialóg o postkoloniálnych štúdiách zintenzívnil: venuje mu pozornosť čoraz väčšia časť vedeckej komunity a ukrajinistika vo svete zaraďuje do svojich programov predmet postkoloniálnych štúdií. Objavujú sa aj popularizátori témy postkolonializmu na sociálnych sieťach a vo verejnom priestore. Výskumníčka v oblasti kultúrnych štúdií Marian Naiem píše o postkoloniálnych procesoch na Instagrame zrozumiteľným jazykom a o téme diskutuje v podcastoch, rozhovoroch a článkoch.
Okupácie známe i neznáme
Tejto téme sa na sociálnych sieťach venuje aj ukrajinský novinár Maksym Eristavi. V úvode svojej knihy Ruský kolonializmus 101 píše o neschopnosti uveriť, že západné mocnosti považujú útok Ruska za niečo nové a bezprecedentné. Preto si na Twitteri začína viesť akýsi koloniálny denník, v ktorom opisuje každú ruskú koloniálnu inváziu za posledných 101 rokov. Snaží sa ukázať, že to, čo Rusko robí Ukrajine, nie je nič nové, je to len kópia všetkého, čo sa už stalo, a že v skutočnosti Rusko svoje stratégie takmer nezmenilo.
Tento threads sa stáva populárnym, prekladajú ho do rôznych jazykov a zdieľajú ho stovky ľudí. Maksym po čase dostal ponuku od ukrajinského vydavateľstva ist.publishing, kde spolu so známymi ukrajinskými ilustrátormi a ilustrátorkami vytvoril príručku do vrecka o ruskom kolonializme.
Prvá vec, ktorá stojí za zmienku, je, že kniha je po formálnej stránke mimoriadne kvalitná a krásna. Nájdete v nej ilustrácie, grafické spracovanie, citácie, mapy krajín uvedených v knihe, QR-kód na konci, ktorý vás odkáže na webovú stránku so všetkými použitými zdrojmi a možnosť prihlásiť sa na odber newslettra s ďalšími informáciami.
Hneď na začiatku nás autor upozorňuje, že nejde o hĺbkovú štúdiu. Zameriava sa najmä na tri dôležité termíny: gaslight, invade, exterminate. Ukazuje, že praktiky koloniálnej invázie sa počas týchto 101 rokov takmer nezmenili.
Na krátkom jednostránkovom texte vidíme príbehy o okupáciách krajín, ktoré dobre poznáme: Sakartvelo (Gruzínsko), Ukrajina, Poľsko, Česká republika a Slovensko, Afganistan, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Stredná Ázia, Fínsko, Sýria a ďalšie, ako aj o národoch, ktorým sa nevenuje takmer žiadna pozornosť: Dolgani, Chantovia, Jakutsko, Tunguzská republika, Karélia, Kalmyk, Baškirsko, Tuvinská aratská republika a ďalšie. Táto jedinečná kniha zaznamenáva zverstvá, ktoré Rusko napáchalo: únosy detí, teror, znásilňovanie, masové vraždy, etnické čistky, hladomory. Takmer vždy je oficiálne zdôvodnenie útoku podobné: ochrana a oslobodenie, ochrana pred inváziou, ochrana pred násilím, ochrana etnickej menšiny.
V knihe vidíme odvážne národy, ľudí, ktorí sa snažili zlepšiť svoju budúcnosť. Arménsko bolo jednou z prvých krajín, ktorá umožnila ženám voliť a byť zvolené do parlamentu, Baškirsko bolo jednou z prvých islamských krajín, ktoré vybudovali demokratickú vládu, Sakartvelo (Gruzínsko) vytvorilo jednu z prvých liberálnych a pluralitných demokracií s rovnakými ľudskými a politickými právami, kde sa ženy podieľali na písaní ústavy. Na stránkach knihy vidíme národy s bohatou kultúrou. A žiaľ, mnohé z krajín uvedených v knihe ju museli stratiť, stratiť nezávislosť a demokraciu, zastaviť svoj rozvoj a zaplatiť životom.
Ak neviete, kde začať čítať o kolonializme, odporúčam túto knihu. Nech sa stane vaším malým sprievodcom svetom krvavej ruskej agresie. A možno jedného dňa nebudeme musieť hrať hru čo by bolo, keby, dosiahneme spravodlivosť a oslobodíme náš svetonázor a územia od ruského kolonializmu.
Autorka je poetka