Slová sú zradné územia. Myslíme si, že ich máme dokonale zmapované, že už nás nemajú čím prekvapiť. Tvrdíme, že ich ovládame, že veľmi dobre vieme, kto je tu pán a kto rab. A pritom je to často úplne naopak.
Keď sme prišli s nápadom nazvať mesačník, ktorý držíte v rukách, Kapitál, stretli sme sa s rôznymi reakciami. Niektoré sme očakávali, iné nás svojou prudkosťou a neúprosnosťou prekvapili. Buď sa ľudia obávali, že tento termín je použiteľný iba v ekonomickej doméne, alebo nás bez váhania priradili k nejakej politickej ideológii (najčastejšie neomarxistickej). Čím silnejšie sa ľudia vymedzovali, čím zjavnejšie boli ich úcta aj strach pred zdanlivo skameneným termínom, tým sme si boli istejší, že sme na správnej ceste. K prvotnému dôvodu, prečo sme sa rozhodli pre tento názov – zhromaždiť kultúrny, intelektuálny a umelecký kapitál, ktorý sa nám zdal na Slovensku roztrúsený do špecializovaných odborných časopisov a malých kultúrnych centier a komunít – sa pridal ďalší, nemenej významný: snaha ujasniť si (sami pre seba, ale i pre vás, ktorí nás budete pri tomto hľadaní sprevádzať) podstatu slov a termínov, ktoré používame pri písaní a premýšľaní o témach, ktoré nás zaujímajú a ktoré v iných médiách nedostávajú priestor. Alebo, ako píše Boris Ondreička v eseji Poetika dekapitácie, ide nám o hĺbenie pravdy.
Preto sme sa rozhodli pristúpiť k prvému číslu sebareferenčne a navrhli sme autorom jednotlivých rubrík, aby prišli s vlastným pohľadom na termín kapitál. Vo výsledku sme tak získali hneď niekoľko v podstate dosť rôznorodých perspektív. Lukáš Likavčan načrtol históriu i súčasnosť tohto slova v politickej filozofii, Boris Ondreička sa zasa sústredil na jeho etymologické pozadie, z ktorého rozvinul úvahu o vplyve tohto termínu na fenomény ako konzumerizmus a prokrastinácia. O niekoľko strán ďalej uvažuje Kristína Országhová o vplyve zvyšujúcich sa cien umeleckých diel na rast sociálnej nerovnosti; Peter Balko rozoberá tvorbu gréckeho režiséra Costa-Gavrasa, ktorý vo svojich filmoch opakovane stvárňuje rozličné formy kapitálu. Pozorujeme, ako toto slovo rôznymi textami prestupuje a mení sa – vnímame ho vo vzťahu medzi korporáciami a komunitou LGBTI v článku Veroniky Valkovičovej o tzv. ružovej ekonomike, jeho vplyv rozpoznáme v úvahe Barbory Bírovej o džentrifikácii miest a vytušíme ho aj v strete klasickej a populárnej hudby v texte Andreja Kabala. A nakoniec, aby sme nestrkali hlavu do piesku, jeden text venujeme i Marxovmu najslávnejšiemu dielu. Radi by sme sa tvárili, že to bol dlho pripravovaný koncept, keďže v týchto dňoch uplynulo presne 150 rokov od jeho prvého vydania, pravdou však zostáva, že sme si to všimli až dodatočne. Lukáš Makovický vo svojom článku rozoberá knihu Marxovo Inferno, ktorej autor William Roberts reinterpretuje Marxovo ikonické dielo na základe predpokladu, že koncepčne bolo vybudované podľa modelu Dantovho Pekla. Takéto radikálne interpretácie môžeme prijať či odmietnuť, v každom prípade sú však dobrou príležitosťou prehodnotiť platnosť kanonických výkladov, ako aj cesty, ktorými sa bežne uberá naše analytické premýšľanie.
Nie je to však iba pojem kapitál, ktorý treba podrobiť revízii, ale aj mnohé ďalšie slová, ktoré sami často používame a ktoré pri tvorbe tohto mesačníka neraz zazneli a určite ešte zaznejú – angažovaný, kritický, ľavicový. Nemôžeme ich používať bezmyšlienkovito, v automatickej obrane proti nepohodlným názorom; je potrebné vrátiť ich do živého dialógu, neustále ich v diskurze obracať hore nohami, uisťovať sa, že sme im dostáli a že sme bdelí voči ich významovým posunom. A vo chvíli, keď nás ovládne pocit, že ich pevne zvierame v rukách, musíme začať odznovu.
Slová sú možno územia zradné, ale sú to najmä územia živé. A podľa toho sa k nim chce Kapitál postaviť.
