„A prečo si skončila?“ pýtali sa ma mnohé a mnohí, keď som po sedemnástich rokoch ukončila pedagogické pôsobenie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Možno preto, že bolo ubíjajúce, keď si niekoľko hodín skenované knihy takmer nik zo študentstva neprečítal. Možno preto, že hoci študentské ankety žiadali diskusie namiesto prednášok, na seminároch bolo často ticho. Možno preto, že byrokracia dostávala prednosť pred umením. Možno preto, že teoretici a teoretičky dva roky museli učiť cez obrazovku počítača, byť zhovievaví k študentom a študentkám, ale nikto nebol zhovievavý k ich vyčerpaniu. A možno preto, že navonok inštitúcia vyjadrovala solidaritu s ohrozenými či marginalizovanými skupinami, ale zabúdala byť solidárna k vlastnému pedagogickému zboru.
Číslo o umeleckom školstve začalo vznikať tak trochu z pocitu krivdy, že v posledných rokoch sa veľa hovorí o mentálnom zdraví študentstva, o potrebe vytvárať preň na školách bezpečnejšie a ohľaduplnejšie prostredie, ale dlhodobá frustrácia pedagógov a pedagogičiek je často prehliadaná. Spoločne s umelkyňou a pedagogičkou Janou Kapelovou sme sa pokúsili nájsť v tom všetkom balans a dať v textoch primeraný priestor študentstvu aj pedagogickému hlasu.
Na nasledujúcich stranách si tak prečítate texty nielen o tom, či a ako je dnes možné udržať si zápal a nadšenie pre pedagogickú činnosť alebo v čom spočíva význam umeleckého výskumu. Nahliadnete tiež do špecifík a rozmanitej dynamiky umeleckého školstva. Práve tá je totiž príčinou mnohých napätí a konfliktov.
Súčasťou čísla je tiež kritický manuál pre budúce generácie, v ktorom sa kolektív študentstva a absolventstva cez analýzu súčasného stavu pokúša predstaviť iný, lepší edukačný systém a umelecké prostredie. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, ale ako píše jeho autorstvo: „Môžeme sa aspoň usilovať o vytvorenie akceptovateľných a ohľaduplných podmienok“. A to pre všetkých.
Michaela Hučko Pašteková
