Keď spolu ľudia žijú dlhšie, v partnerstve či manželstve, často začnú premýšľať podobne, napadajú im rovnaké veci v rovnakom čase, akoby si čítali myšlienky. Keď sme v polovici minulého roka vymysleli na január 2023 tému súvisiacu s okrúhlym výročím rozdelenia Česko-Slovenska, netušili sme, že podobne uvažuje náš priateľský, povedal by som až sestersko-bratský český dvojtýždenník A2. Ale keď mi zavolal jeho šéfredaktor Lukáš Rychetský s ponukou spraviť spoločné číslo na túto tému, neprekvapilo nás to. Napokon, v mnohom sme už od počiatkov Kapitálu s Ádvojkou spriaznení voľbou.
Ale i ľudia, ktorí zmýšľajú podobne, sa predsa len líšia, a rovnako to platí o našich prístupoch k tejto téme. Zatiaľ čo naši českí kolegovia a kolegyne sa vo svojej časti sústreďujú viac na reflexiu uplynulých rokov, my sme sa na to rozhodli ísť trochu inak: špekulatívne. Skúšali sme si predstaviť, čo z toho pozitívneho i negatívneho, čo sme tu za tridsať rokov vybudovali, prežije ďalších tridsať a kam sa ako spoločnosť posunieme. Hľadíme, neisto, do budúcnosti. A to vo viacerých oblastiach.
Milo Juráni odhaduje, kam sa posunie (nielen) slovenské divadlo v roku 2052, podobne premýšľa Miro Tóth na poli hudby. Dominika Moravčíková veští budúcnosť folklóru, Jen Kratochvíl si predstavuje ďalšie smerovanie umeleckých inštitúcií a Zuzana Ivašková ideálnu budúcnosť kultúry, jej aktérov a aktérok. Utopické a dystopické vízie sa miešajú aj v texte o tekutej architektúre od Moniky Mitášovej a kvír poviedke Kristiána Lazarčíka.
Špekulácie o budúcnosti však nemajú zmysel bez kritickej reflexie minulosti, vzájomne sa dopĺňajú, tak ako dve časti spoločného vydania Kapitálu a A2. A stretávame sa práve uprostred, v prítomnosti, v snahe a chuti premýšľať o veciach za očakávaným horizontom. Ak by bolo dedičstvom posledných tridsiatich rokov len toto, nepovažujem to za neúspech.
Tomáš Hučko
Online si texty českej časti čísla môžete prečítať na advojka.cz.
