Keď hovoríme o zabúdaní, myslíme zväčša individualizovaný mentálny proces – niečo sa naučíme, niečo zabudneme. Zabudneme si kľúče, zabudneme zaplatiť účet.
Zabúdanie sa však týka nielen nás ako individuálnych aktérov a aktérok, ale celej spoločnosti, ktorá má svoju vlastnú pamäť. Tvoria ju komplexné procesy interpretácie, hodnotenia, politických bojov a vyjednávania medzi jednotlivcami a skupinami, vytváranie a ničenie materiálnych a symbolických objektov. Veci, vzťahy, ľudia a myšlienky sa vždy napokon stratia, ak nie je nikto, kto by ich vyhodnotil ako dostatočne dôležité na to, aby sme ich archivovali – či dokonca uložili a zapísali do posvätného kánonu, ktorý v našej predstavivosti tvorí jadro našej kultúry a symbolický tmel, ktorý nás drží pohromade ako členov a členky komunity.
Táto kolektívna pamäť je aj zónou politického boja a násilia, fyzického i symbolického. Keď odstraňujeme sochy, robíme to preto, že pochybujeme o morálnom statuse ich objektov a o tom, či si skutočne zaslúžia výstavné miesto v našom uvažovaní o kolektívnej identite. Ak pálime knihy alebo umiestňujeme autorky a autorov na indexy, chceme, aby sa na ne a na nich – a najmä ich myšlienky – zabudlo.
Ľavicové myslenie nebolo nikdy výnimkou z tohto procesu. Jednoznačný útok na ľavicu viedli, samozrejme, fašistické režimy v období pred druhou svetovou vojnou a počas nej, ktoré okrem ideologického nepriateľstva cielili aj na multietnické prostredie, z ktorého ľavicové hnutia tradične vychádzali. Ako je však dobre známe, ľavica sa aj sama stávala najväčším nepriateľom vlastnej pamäte. Na jednej strane často fungovala konšpiratívne, najmä v opozičných kontextoch, v ktorých bolo kľúčové nezanechať doklady, ktoré by sa v nesprávnych rukách mohli premeniť na dôkazy. Na druhej strane celkovú pamäť ľavice hlboko zasiahli praktiky komunistických strán, ktoré si svojou autoritárskou politikou uzurpovali pamäť ľavicového hnutia, odstraňujúc pritom symbolicky, politicky i fyzicky tých, ktorí nevyhovovali vratkej straníckej línii. Po roku 1989 bolo zasa prioritou spoločenskej pamäte obnoviť spomienku na obete komunistických zločinov, a zároveň postaviť legitimitu nového systému na apriórnom odmietnutí ľavice, ktorej projekt, ako sa mnohým zdalo, v Európe zlyhal.
V tomto čísle, ktorého tému sme vymedzili ako Zabudnutá ľavica, ponúkame pestrý výber textov, ktoré čitateľkám a čitateľom pripomenú – alebo odhalia – diapazón viac či menej zabudnutých osobností, myšlienok a iniciatív (najmä) medzivojnovej ľavice (najmä) na území Československa. Nájdu medzi nimi aktivistky združené okolo časopisu Proletárka, mimoriadneho českého intelektuála Karla Guttmanna, alebo aj tragický osud členov prvorepublikovej ľavicovej inteligencie Michala Tušeru a Karola Terebessyho, ktorí v päťdesiatych rokoch doplatili na snahu poststalinského režimu udržať si absolútnu moc aj po roku 1956. Zoznámia sa s Jánom Máczom, významným teoretikom z obdobia krátkej epizódy republiky rád, či ambicióznym periodikom Nová Bratislava, z ktorého však napokon vyšlo len niekoľko čísel. Nechýbajú ani známejšie osobnosti, ako sociálny demokrat Bohumír Šmeral, literárny kritik Eduard Urx alebo anarchista Michal Kácha.
Jedno číslo časopisu, samozrejme, nemôže obsiahnuť všetko, čo na ľavej strane politického spektra zostalo zabudnuté – samotné je výsledkom našej selekcie a jednotlivých expertíz autoriek a autorov, ktorých texty tu nájdete. Určite však môže pripomenúť osobnosti a aktivity, ktoré sa z našej verejnej diskusie dávno (čiastočne či úplne) stratili. A môže fungovať aj ako pozvanie pre čitateľov a čitateľky, aby sami pátrali po myšlienkach a osudoch, ktoré ponúkajú inšpiráciu (alebo varovanie) i dnes.
Dominik Želinský
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
