Spoločnosť nás učí, že odňatie slobody je férovou (a humánnou) odplatou pre zlých ľudí. Kto všetko sú však títo ľudia? A je väzenie skutočne jedinou správnou formou trestu za prekročenie zákona?
V čom spočívajú (a z akých predstáv vychádzajú) nápravné metódy používané popri samotnej izolácii človeka od jeho komunity a širšej spoločnosti? Sú tieto metódy efektívne? A môžu vôbec byť? Aké sú ďalšie životné možnosti človeka po návrate z výkonu trestu, keď jeho trestanie inými spôsobmi ďalej pretrváva?
Demografická situácia vo väzniciach tzv. demokratických krajín je smutnou vizitkou formálneho, no stále nedôsledného univerzalizmu ľudských práv v spoločnostiach, v ktorých – ako spoločnom projekte liberálov, centristov a pravice – profitujú stále viac práve tí najbohatší, a trestaní sú najmä tí sociálne vylúčení, ktorých často okrem hmotnej núdze na dôvažok zaťažuje aj etnická či rasová stigmatizácia.
Trest odňatia slobody býva navyše aj trestom pre rodiny odsúdených. Zdá sa, že nárast väzenskej populácie (nielen v Spojených štátoch) a recidivizmus nepotvrdzujú ani predpoklad o preventívnej funkcii zavedených trestných sadzieb za určité činy.
Ako sa od karcerálneho prístupu líši koncept restoratívnej spravodlivosti? Ako sa dozviete na nasledujúcich stránkach, Juhoafrická republika už uznala, že restoratívna spravodlivosť by mala v tamojšom právnom systéme zohrávať centrálnu úlohu. Implementácia je však hudbou budúcnosti.
Nedávne udalosti na Slovensku pritiahli pozornosť verejnosti k téme väzenia a vzbudili záujem o to, ako to vlastne vyzerá za múrmi slovenských väzníc. V tomto čísle Kapitálu spolu nahliadneme aj tam, zistíme tiež, aké sluchové vnemy sprevádzajú život v českých väzniciach a ako sa zaobchádza vo výkone trestu s odsúdenými ženami.
Zaujímali sme sa aj o to, čo môže do tohto uzavretého „sveta vo svete“ priniesť umenie (konkrétne divadlo) a ako nám pomáhajú či, naopak, nepomáhajú dozvedieť sa o ňom viac filmy a seriály z väzenského prostredia.
Stratégie prežitia vo väzení boli vždy rôzne: od pasívneho prečkania zlého životného obdobia, až po radikálne taktiky odporu, akou je napríklad hladovka. K nej pristupujú aj palestínske väzenkyne v izraelských väzniciach, ktoré krajné okolnosti privádzajú k tomu, aby použili na protest vlastné telo. To je totiž posledným miestom, ktoré im na uskutočnenie vzbury zostáva.
Ako ukazujú texty tohto čísla, väzenie je odrazom spoločnosti, v ktorom sa (na malom, obmedzenom a uzatvorenom priestore) reprodukujú jej tenzie a nespravodlivosti. Inak povedané, aby sme zmenili väzenie, musíme zmeniť spoločnosť.
Elena Teplanová
