Podobne ako politická korektnosť alebo multikulturalizmus sa aj politiky identít za posledné roky stali vo verejnom diskurze predmetom výbušných diskusií a nedorozumení. Kolega minulý rok na teambuildingu povedal takú vec: „Keď počujem, ako sa u nás ľudia sťažujú na prílišnú politickú korektnosť, vždy si pomyslím: bodaj by sme tu aspoň nejakú mali.“ A mal pravdu – z politickej korektnosti sa na Slovensku stal len jeden z mnohých nadužívaných, no obsahovo vyprázdnených pojmov. Multikulturalizmus sa zase u nás za posledné desaťročie stal vďačným fackovacím panákom národniarskej demagógie a predmetom pravidelne vyhnisávajúcej konšpiračnej hystérie. Blúzniaci strašiak nadnárodnej hrozby a invázie moslimských migrantov. V pomyselnom kolektívnom vedomí Slovákov multikulturalizmus predstavuje forsírovanie rôznorodosti a odcudzujúcich identít, ktoré majú ohrozovať inak kultúrne homogénny a harmonický národ. Čo nás po tom, že na Slovensku žijú Maďari, Rómovia, Srbi, Ukrajinci, Židia/židia alebo moslimovia. Apel na identitu v kontexte kolektívnych požiadaviek na verejné politiky si pod politikami identít u nás predstaví málokto. Je to škoda, trochu nadhľadu a kritickej reflexie by nám neuškodilo.
Samotný pojem politiky identít vo verejnom diskurze na Slovensku rezonuje len sporadicky, ak vôbec, a to aj napriek tomu, že sú v médiách pretriasané takmer neustále – či sú to občianske práva LGBTQI ľudí, reprodukčné práva žien, rovnosť príležitostí rómskeho obyvateľstva alebo otázky náboženského pluralizmu či „slovenskosti“. Aspoň jedna z týchto tém už bola pre každého a každú z nás zdrojom šarvátok, či už s rodinnými príslušníkmi počas vianočnej večere, alebo na obede s kolegyňou. Práve kvôli tomuto nami vnímanému nedostatku konštruktívnej a zmysluplnej diskusie o identite a pluralizme sme sa rozhodli túto tému otvoriť.
Tematický obsah čísla otvára text Pala Hardoša Voda je mokrá, politika je o identitách, reagujúci na časté kritiky konzervatívnych oponentov politík identít a spôsoby uvažovania, o ktoré sa tieto kritiky opierajú. O substančnú konzervatívnu kritiku politík identít „na Západe“ sa minulý rok pokúsil republikánsky intelektuál Francis Fukuyama vo svojej knihe Identity: The Demand for Dignity and the Politics of Resentment; jej recenziu pre nás pripravil politický filozof Matej Cíbik. Reflexiu súčasných podôb a problémov politík identít vo feministickom a queer aktivizme nájdete v kritickom texte politologičky Eszter Kováts Čo vyšlo, zároveň aj nevyšlo. Nad tzv. fundamentalistickým obratom a „viktimokraciou“ v identitárnych diskurzoch o sociálnej spravodlivosti sa zamýšľa politológ Ondrej Slačálek. Texty nám pripomínajú neodmysliteľnú spätosť občianskeho aktivizmu, verejných politík a kultúry v liberálnych demokraciách.
Politiky identít sú rôzne prítomné i vo filmoch a v seriáloch. O normatívnej reprezentácii rodových identít v slovenských filmových rozprávkach a potenciáli filmového média problematizovať tradičné rodové stereotypy píše Barbora Nemčeková. Český seriál Most! z dielne Petra Kolečka a Jana Prušinovského negociuje rómsku identitu a predstavuje dôležitý moment narušenia etnických stereotypov prostredníctvom satiry a vysokým zastúpením „nehercov“, napísala pre nás o ňom Karolína Ryvolová.
Zuzana Botiková sa v texte Kdo neskáče, není Čech… aneb Tužme se! zamýšľa nad vzťahom medzi otázkami patriotizmu, identity, športu a inklúzie. Dominik Želinský analyzuje polarizujúcu kontroverziu okolo pozície oxfordského sociológa Noaha Carla, ktorého skupina akademikov a akademičiek verejne obviňuje zo šírenia pavedy a vedeckého rasizmu. Napokon letmý náhľad do angažovaného života československej komunistky a aktivistky za práva sexuálnych menšín Hany Mattuschovej pre nás pripravil historik Jan Seidl.
Samotný pojem politiky identít vo verejnom diskurze na Slovensku rezonuje len sporadicky, poďme si ho preto kriticky zreflektovať a diskutovať o ňom skôr, než to za nás začne robiť niekto iný.
Kristína Kállay
