Prednedávnom som pomáhal babke pozakrývať dvere a skrine. Robotníci jej prerábali predsieň a ona sa obávala, že prach a špina sa dostanú do ostatných izieb. Všetko sme teda oblepili ochrannou plastovou fóliou, nevynechali sme jedinú škáru, celý byt sme dokonale odizolovali. Potom sme sa mohli spokojne pozerať, ako sa v zakonzervovaných izbách nádherne udržuje čistota, ale už sme sa po nich nemohli pohybovať. Myslel som pri tom na diskusie, ktoré som neraz zažil v Česku – o tamojšom undergrounde počas normalizácie. Často sa poukazovalo na to, že z celého fenoménu dnes zostal len skanzen a postavy tzv. podzemnej kultúry sú nekriticky glorifikované.
Na Slovensku sa obdobnej diskusii zatiaľ príliš nedarí, najmä z prostého dôvodu, že nám o podzemnej kultúre, minulej i prítomnej, chýbajú rozsiahlejšie informácie a hlbší kritický náhľad. To sa snažíme v tomto čísle Kapitálu aspoň sčasti napraviť. A už od prvých textov je jasné, že o glorifikáciu rozhodne nepôjde. „Horšiu dieru ako Bratislava si vskutku ťažko predstaviť,“ hovorí literárny vedec Robert A. D. Grant v texte Dominika Želinského o bytových seminároch na Slovensku v 80. rokoch. V tomto období sa podzemná kultúra pestovala nielen formou seminárov, ale aj ilegálnych bytových výstav, ktorým sa venuje článok Jána Kraloviča. Pozreli sme sa i na niektoré problémy, ktorým čelí dnešná alternatívna kultúra – či už je to scéna bratislavskej experimentálnej hudby alebo DIY festivaly na Spiši. Nešlo nám však iba o prezentovanie faktov, ale aj o ich kritické zhodnotenie – napríklad Alexandra Ostertágová si vo svojom texte všíma úlohy žien v podzemných a protestných hnutiach, čo je téma, ktorej sa dosiaľ dostalo len málo pozornosti.
Tieto momenty je dobré vnímať v medzinárodnom kontexte, preto vám prinášame aj článok o tzv. buldozérovej výstave v Moskve, pohľad na undergroundový film v Brazílii či rozhovor s renomovanou českou fotografkou Libušou Jarcovjákovou (je pre nás cťou, že jej fotografie sprevádzajú celé toto vydanie), ktorá okrem iného dokumentovala pražskú alternatívnu scénu 70. rokov. A o komunitnom centre Auróra, ktoré v dnešnom Orbánovom Maďarsku čelí opakovaným hrozbám, nám do rubriky susedský kapitál napísala Anita Kőműves z Budapešti. V tejto rubrike vám chceme prinášať texty autorov zo susedných krajín, ktoré kriticky reflektujú dianie na tamojšej kultúrnej i spoločenskej scéne. V minulom čísle to bola glosa od Ondřeja Škrabala z Česka, v tom nasledujúcom nájdete text od poľského reportéra Ziemowita Szczereka.
Takmer všetky texty v tomto čísle sa dotýkajú nejakého aspektu alternatívnej kultúry, ktorá stojí v opozícii k dominantnému, inštitucionalizovanému diskurzu. „Alternatívne sa rodí mimo, alebo vo vnútri pojmu, ku ktorému je kritické,“ hovorí vo svojej eseji na str. x Boris Ondreička. Verím, že pohľad do histórie našej podzemnej kultúry i priblíženie niektorých menej exponovaných javov súčasnej nezávislej scény dobre ilustruje, čo si pod týmto „zrodením alternatívneho“ môžeme predstavovať. Osobne si ho predstavujem ako nôž, ktorý prereže spomínané plastové fólie pokrývajúce dvere u mojej babky a vpustí do zatuchnutých priestorov trochu pohybu a čerstvého vzduchu. Treba ho však mať vždy poruke – človek sa ani nenazdá a z alternatívneho sa stane mainstreamové, z nezávislého monopolné. V tých chvíľach je na nezaplatenie.
