Dve tváre Rwandy

15. 4. 2025

Hnutie 23. marca (M23), povstalecká skupina podporovaná Rwandou. Zdroj: Wikimedia Commons

Africká únia, ktorá sa zišla na summite 16. januára, napriek protestom Kinshasy a Bujumbury, neodsúdila smrteľné zásahy Rwandy v Konžskej demokratickej republike (KDR). Rovnako ako Bezpečnostná rada OSN sa obmedzila len na výzvu k dialógu bez toho, aby spomenula Kigali. Ako prezident Paul Kagamé dokáže vzdorovať „medzinárodnému spoločenstvu“?

V polovici januára tohto roku Hnutie 23. marca (M23), povstalecká skupina podporovaná Rwandou, opäť prevzala kontrolu nad Gomou na východe KDR. Menej ako mesiac nato, ako pokračovala v postupe, sa zmocnila aj Bukavu v provincii Južné Kivu. Nie je to prvýkrát, čo Goma padla do jej rúk: v novembri 2012 skupina súhlasila s odchodom z tohto veľkého mesta pri jazere Kivu po dvoch týždňoch. V novembri 2013, po roku nepretržitých bojov, vyjednávaní a medzinárodného tlaku na Kigali, povstalecká skupina zložila zbrane.¹

Tentoraz je situácia iná: M23 si udržuje svoje pozície v Gome, no zároveň pokračuje v postupe, podporované viac ako štyrmi tisíckami vojakov rwandských obranných síl a ťažkým vojenským arzenálom, vrátane obrnených tankov, dronov a protilietadlových rakiet.² Zatiaľ čo prezident Paul Kagamé tvrdí, že „nevie“ (CNN, 3. februára 2025), či jeho jednotky operujú na území susednej krajiny, Skupina expertov OSN pre KDR ich účasť potvrdila v šiestich správach publikovaných medzi rokmi 2022 a 2024.³ Napriek tomu sa zatiaľ zásahy Kigali stretli len s verbálnymi výhradami na medzinárodnej scéne. Dňa 25. januára Európska únia vyzvala M23 na ústup a pritom explicitne zmienila rwandskú podporu. Bezpečnostná rada OSN, ktorá sa zišla na mimoriadnom zasadnutí nasledujúci deň, sa však obmedzila len na požiadavku stiahnutia „zahraničných síl“ bez ich explicitného pomenovania, pričom vyzvala Kigali a Kinshasu na rokovania. Iba Belgicko a Spojené kráľovstvo odsúdili obsadenie Bukavu a Kigali verejne označili za vinníka. Rwanda tak môže aj naďalej porušovať medzinárodné normy, ktoré zaručujú územnú celistvosť a suverenitu KDR.

Zbabelosť Západu len prehlbuje humanitárnu krízu, ktorá pustoší Kivu — od marca 2022 bolo vysídlených štyri milióny ľudí a v priebehu niekoľkých týždňov takmer tritisíc ich bolo zabitých.⁴ Zároveň napomáha spochybňovaniu hraníc zdedených z koloniálnej éry, čím vytvára nebezpečné riziko eskalácie nielen v regióne Veľkých jazier, ale aj na celom africkom kontinente. Ako je možné, že sa Rwanda, napriek zhromaždeným dôkazom, dokáže vyhnúť ráznej medzinárodnej reakcii a predovšetkým sankciám, ktoré sú zatiaľ obmedzené len na M23 a jeho lídrov?

Užitočný spojenec Západu

Paul Kagamé od svojho nástupu do prezidentského úradu v roku 2000 — po tom, čo fakticky riadil krajinu už od konca genocídy v roku 1994 — radikálne zmenil obraz Rwandy. Tento malý štát sa dnes prezentuje ako vzor socio-ekonomického rozvoja, krajiny, v ktorej inštitúcie uplatňujú rodovú rovnosť. S dobre vycvičenou a vybavenou armádou patrí medzi hlavných prispievateľov jednotiek do mierových operácií OSN — na celosvetovej úrovni je tretím najväčším poskytovateľom a na africkom kontinente druhým, s 5 874 príslušníkmi mierových síl k 31. augustu 2024.⁵ S dohodou o presune migrantov, ktorí nelegálne vstúpili do Spojeného kráľovstva, do Rwandy — napokon zrušenou v júli 2024 britským premiérom Keirom Starmerom — Kagamé využil svoju pozíciu ako užitočný spojenec Západu.⁶

Bez ohľadu na pochybnosti o reálnosti „zázraku“ z veľkej časti dotovaného rozvoja⁷, na to, že politická lojalita a etnická príslušnosť stále prevažujú nad rodovou rovnosťou⁸, či bez ohľadu na vážne porušenie základných slobôd, obraz Rwandy u medzinárodných aktérov zostáva veľmi priaznivý. Za posledných desať rokov sa Kigali dokonca profilovalo ako „africký žandár“. Rwandské jednotky vytlačili džihádistov, ktorí ohrozovali provinciu Cabo Delgado v Mozambiku, čo privítala spoločnosť TotalEnergies, ťažiaca zemný plyn pri pobreží Mozambiku. Na uskutočnenie tejto operácie Rwanda získala vysoko kontroverznú finančnú podporu z Európskeho mierového nástroja (EPF) od roku 2022 v celkovej výške 40 miliónov eur.⁹

Poskytnutie tejto pomoci v čase, keď vyšlo najavo zapojenie krajiny do oživenia M23 v KDR, vyvoláva dojem, že Európska únia uplatňuje dvojaký meter. Pridelenie podobných finančných prostriedkov z EPF ozbrojeným silám KDR v roku 2023 nepomohlo zmierniť kritiku na adresu EÚ, keďže vo februári 2024 Brusel podpísal s prezidentom Kagamé strategické partnerstvo, ktoré zaručuje „udržateľné“ dodávky surovín z Rwandy na starý kontinent. Množstvo nerastných surovín, ktoré Kigali dodáva, prevyšuje jeho oficiálnu výrobnú kapacitu: európska dvadsaťsedmička podporuje drancovanie KDR. Komisia odmieta zrušiť túto dohodu napriek výslovnej žiadosti Európskeho parlamentu.

Samozrejme, medzi európskymi krajinami existujú rozdiely v prístupe k riešeniu situácie na východe KDR. Postoj voči zodpovednosti Rwandy za činnosť M23 sa síce výrazne pritvrdil, no to nič nemení na fakte, že v KDR neustále rastie všeobecná nevraživosť voči „medzinárodnému spoločenstvu“. Podľa konžského vnímania je zhovievavosť Západu voči Rwande motivovaná výlučne cynickým presadzovaním vlastných ekonomických a strategických záujmov v Afrike, najmä snahou obmedziť ruský vplyv a bojovať proti expanzii džihádizmu.

Kagamé využíva povstalecké hnutia s určitou dôslednosťou už od 90. rokov 20. storočia, aby slúžili jeho vlastným strategickým prioritám. Súčasná ofenzíva M23 je už šiestou svojho druhu. V rokoch 1996 – 1997 sa Rwandou podporovaná Aliancia demokratických síl za oslobodenie Konga (AFDL) spočiatku tešila reálnej podpore v KDR, ale jej popularita, korunovaná zvrhnutím diktátora Josepha Mobutua, klesala, keď sa znásobil počet vojenských operácií, pri ktorých zahynuli civilisti, a nakoniec sa obmedzila na rwandsky hovoriacich Konžanov z Kivu. V rokoch 1998 – 2002 sa povstanie, ktoré viedlo k zosadeniu prezidenta Laurenta-Désirého Kabilu, odohrávalo na dvoch frontoch: na východe ho viedlo Konžské hnutie pre demokraciu (RCD) – prevažne rwandofónne hnutie podporované Rwandou – a na severe Hnutie za oslobodenie Konga (MLC), ktoré malo na svojej strane ugandský režim Yoweriho Museveniho, Kagamého večného spojenca i protivníka. Neúspech RCD vo všeobecných voľbách v roku 2006 však odhalil politickú krehkosť týchto vojenských víťazstiev. Keď rwandský režim stratil dôležitý nástroj miestneho vplyvu, musel sa uchýliť k podpore iných povstaleckých skupín – najskôr na Kongres národnej obrany ľudu (CNDP) a neskôr M23 – s cieľom znovu získať stratené územia. S novou ofenzívou M23 na konci roku 2021 sa zdá, že Rwanda sa snaží posunúť svoje záujmy ešte ďalej, pričom naráža na menší odpor než pred desiatimi rokmi.

Od roku 2012 sa regionálny aj medzinárodný kontext výrazne zmenil. V tom čase M23 deklarovalo, že bojuje za ochranu rwandofónnych vojakov slúžiacich v konžských ozbrojených silách v Kivu a za návrat utečencov, ktorí z KDR utiekli v roku 1993. Nemalo pritom jasne definované politické ambície. Keď v roku 2013 hnutie M23 zložilo zbrane, dosiahlo len veľmi málo zo svojich cieľov. Spojené štáty, viaceré európske metropoly a Bezpečnostná rada OSN uvalili na hnutie a na Rwandu sankcie, najmä pre nábor detských vojakov. V rámci Misie OSN pre stabilizáciu Konga (MONUSCO) bola vytvorená špeciálna intervenčná brigáda, konžská armáda prešla reorganizáciou a Medzinárodný trestný súd začal stíhať dvoch lídrov M23, Sultaniho Makengu a Bosca Ntagandu, ktorí sa medzi sebou dostali do konfliktu. Všetky tieto opatrenia nakoniec viedli k neutralizácii hnutia. Rámcová dohoda podpísaná v Addis Abebe v roku 2013, ktorá mala riešiť hlboké príčiny konfliktov vo východnej KDR, však bola realizovaná len čiastočne.

V roku 2025 sa západné diplomatické kruhy primárne zaoberajú krízami, ktoré priamo ohrozujú ich bezpečnosť, ako je vojna na Ukrajine či nové vyhrotenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Nekonečná konžská kríza naopak vyvoláva čoraz väčšiu únavu, pričom sa množia výčitky o neschopnosti konžských lídrov riadiť vlastné územie. „Neboli ste schopní obnoviť suverenitu svojej krajiny – ani vojenskú, ani bezpečnostnú, ani administratívnu,“ vyhlásil povýšeneckým tónom francúzsky prezident Emmanuel Macron na adresu svojho konžského náprotivku Félixa Tshisekediho počas návštevy Kinshasy v marci 2023. Medzitým sa zmenilo aj hnutie M23. Skupina disponuje ťažkou výzbrojou a má výraznejšiu podporu rwandských jednotiek. Okrem toho získala aj významného politického spojenca – bývalého predsedu Nezávislej národnej volebnej komisie KDR, Corneilla Nangaa, ktorý sa postavil na čelo Aliancie rieky Kongo (AFC), neprehľadnej koalície ozbrojených skupín.

Konžský prezident s nízkou dôveryhodnosťou

Čo sa nemení? Neúspech dohôd a inštitucionálnych rámcov zavedených od roku 2006, ako aj odhodlanie režimu v Kigali udržať kontrolu nad provinciami Kivu.¹⁰ Sila Paula Kagamého spočíva aj v slabosti Félixa Tshisekediho, ktorý nedokáže efektívne riešiť štrukturálne problémy konžských ozbrojených síl – nedostatok profesionalizmu a zdrojov, korupciu a násilie – ani konzistentne a realisticky riadiť krízu na východe krajiny. Nízka dôveryhodnosť konžského prezidenta zároveň oslabuje dosah jeho výziev o pomoc proti rwandským zásahom.

Paul Kagamé dokonale ovláda umenie skrývať svoje skutočné úmysly, čo sťažuje analýzu a predvídanie jeho krokov v KDR zo strany vonkajších pozorovateľov. Niektorí z nich považujú dôraz kladený výlučne na ekonomické motívy – teda ťažbu nerastných surovín – za príliš zjednodušený. Používajú aj iné vysvetlenia, ako napríklad snahu chrániť konžských Tutsiov, ktorí boli historicky diskriminovaní, alebo pretrvávajúcu hrozbu zo strany Demokratických síl za oslobodenie Rwandy (FDLR) – hutuovských bojovníkov, ktorí po účasti na genocíde v roku 1994 utiekli do KDR a údajne naďalej ohrozujú bezpečnosť Rwandy.¹¹

Zriadenie nárazníkovej zóny na hranici s KDR zo strany Rwandy by predstavovalo nebezpečnú výzvu pre zásadu nedotknuteľnosti hraníc vyplývajúcu z dekolonizačného procesu uznanej medzinárodným spoločenstvom, ktorú prijala Organizácia africkej jednoty na konferencii v Káhire v roku 1964. Na druhej strane hrozby zo strany Corneilla Nangaa, hlavnej konžskej postavy povstania, že so svojimi silami „vstúpi do Kinshasy“, sa zdajú byť len prázdnym chvastúnstvom. Paul Kagamé nemá žiadny záujem priamo preberať akúkoľvek oficiálnu kontrolu nad KDR. Rwandský prezident sa skôr snaží ovplyvňovať strategické rozhodnutia prijímané v Kinshase, podobne ako tomu bolo v 90. rokoch.

Nech už situácia dopadne akokoľvek, režim v Kigali, ktorý zmobilizoval tisíce vojakov, utrpel značné straty a podstúpil finančné i diplomatické riziká, sa neuspokojí – či už cestou vyjednávania, alebo ozbrojeného konfliktu – s nevýhodnou dohodou. Medzitým extrémna slabosť vlády Félixa Tshisekediho môže podnietiť ambície ďalších civilných alebo vojenských uchádzačov o moc. Nie je vylúčené, že v KDR sa objaví režim s výrazne proti-západnou orientáciou, podobne ako sa od roku 2021 udiali politické zmeny v západnej Afrike. Tento vývoj by mohol byť poháňaný všeobecnou frustráciou z nekonečnej a ničivej vojny.

Autormi článku sú výskumník a riaditeľka programu Afrika na Inštitúte Egmont v Bruseli.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)