Don’t cry for me, European journalists

Sára Činčurová10. októbra 2019971

Pokračovanie reportáže o ľuďoch na úteku.

Abdulaye pochádza z Guiney, už niekoľko mesiacov však žije v Maroku. Odišiel z Guiney, aby si zaistil lepšiu budúcnosť, no počas cesty začal trpieť vážnym psychiatrickým ochorením. Dnes berie lieky a je mu omnoho lepšie. „Snívam o tom, že sa dostanem do Kanady, alebo možno do Ameriky. Ale ak to nebude možné, budem musieť vymyslieť niečo iné,“ hovorí. Zvažuje aj návrat naspäť do Guiney.

Svoj príbeh nám rozpráva v priestoroch núdzového ubytovacieho centra, ktoré na severe Maroka pomáha migrantom v krízových situáciách. Ľuďom, ktorí sú vážne zranení alebo chorí a potrebujú okamžitú pomoc. 

„Ak tu s nimi pobudnete hoci len zopár dní, pochopíte, akú majú vnútornú silu, ako veľmi sa snažia zaistiť lepší život napríklad pre svojich mladších bratov a sestry,“ hovorí kňaz Francis, ktorý v centre pomáha. Spolu s ním tam pôsobí aj Michel, učiteľ francúzštiny, ktorý niektorých negramotných ľudí  naučil aj čítať a písať. 

„Naučiť sa jazyk je pre migrantov viac než len túžba, je to obsesia,“ hovorí s nadšením. „Objaviť jazyk je pre nich spôsob, ako lepšie porozumieť sebe aj svetu. Mnohí študujú aj v noci, do izieb si berú knihy, veľmi túžia sa vzdelávať.“

Kým rozpráva, do miestnosti vbehne malý chlapček. Môže mať asi šesť rokov. Rozbehne sa k Michelovi a vrúcne ho objíma: teší sa, že ho vidí, je vidno, že je naňho hlboko naviazaný. Chlapček pochádza z Kamerunu a ako sa neskôr dozvedáme, nikto nevie, koľko má vlastne rokov – na papieri má totiž napísaný úplne iný vek, než na aký v skutočnosti vyzerá. Z Kamerunu utiekol spolu s matkou, tá však cestu nezvládla a chlapčeka dočasne nechala s inou ženou. Chcela by, aby odišiel žiť do Európy,  ale ona sama sa vrátila do Kamerunu. Chlapčeka sa ujal kňaz Francis a žije s ním na pôde charity. Lepšie riešenie pre neho zatiaľ nemajú. „Nikto tu u nás nemá rodinu, ale my sme si navzájom rodina.“

Prípad matky malého chlapca nie je ojedinelý, množstvo ľudí cestu cez Saharu nezvládne. A tí, ktorí ju zdolajú, musia v novej krajine čeliť ďalším prekážkam. Podľa aktivistov hrozia migrantom a migrantkám v Maroku rasistické útoky nielen zo strany polície či ozbrojených síl, ale aj zo strany kriminálnych skupín a banditov. Marocké združenie za ľudské práva na svojej stránke uvádza, že jednou z príčin týchto útokov môže byť aj to, že ozbrojené skupiny vidia neustále porušovanie ľudských práv migrantov zo strany polície a považujú ich za „ľahkú korisť.“ Útoky voči migrantom sú podľa aktivistov často beztrestné, pretože subsaharskí migranti zriedkakedy podajú trestné oznámenie – sami čelia policajnej brutalite a boli by pravdepodobne ihneď deportovaní. Je na nich preto beztrestne páchané veľké množstvo nespravodlivosti a útokov – toto sa týka aj sexualizovaného násilia na ženách, ktoré zväčša v tejto populácii ostáva nenahlásené a nepotrestané. Podľa Marockého združenia za ľudské práva sa migrantom bežne deje aj to, že ich ozbrojené skupiny okradnú, napríklad ak niektorému z nich rodina pošle na účet malé množstvo peňazí a on si ich ide vybrať do banky. 

Podľa organizácie nedávno došlo aj k únosu dvoch migrantiek, ktoré ozbrojené skupiny prepustili až po tom, ako ich rodiny zaplatili výkupné.

Rasizmus, beztrestnosť, zneužívanie situácie migrantov a policajná brutalita tak vytvárajú systém, v ktorom sa migranti neraz stávajú obeťami mnohonásobných porušení ich ľudských práv, často bez prístupu k spravodlivosti či dlhodobým riešeniam. Aj preto ľudskoprávne skupiny i aktivisti bojujú za to, aby sa o tejto problematike hovorilo a informovalo, a to nielen v Maroku, ale aj v Európe. 

Cesta cez Saharu

 „To, čo sme prežili, nie sú skúsenosti, sú to traumy,“ hovoria migranti, ktorí sú ubytovaní v centre. Abdulaye z Guiney napríklad odišiel po tom, ako mu obaja rodičia zahynuli na ebolu (epidémia eboly v západnej Afrike prepukla v roku 2013 a mala za následok vyše desaťtisíc úmrtí). Nemá žiadnu rodinu a dúfa, že v Amerike by mohol nájsť šťastnejší život. Iba dostať sa  na sever Afriky je dlhá a nebezpečná cesta, nieto ešte pokračovať ďalej do Európy či Ameriky, kde to bude stále komplikovanejšie.

Podľa organizácie Alarm Phone, ktorá sa dlhodobo zasadzuje za práva migrantov a migrantiek v nebezpečenstve v Stredozemnom mori alebo na Sahare, sú riziká v púšti obrovské a mnoho ľudí počas cesty zomiera. Často od smädu. Na Sahare sa nachádza mnoho mŕtvych tiel. Organizácie pomáhajúce ľuďom na úteku pred cestou aj varujú a vydávajú rôzne odporúčania, ako sa takáto cesta dá zvládnuť, keď sa už človek na ňu podujme.

„Osamote v púšti zahyniete,“ povedal mi aj jeden z migrantov v centre. „Saharu si netreba idealizovať, je to naozaj smrteľne nebezpečná cesta“.

Prechod cez Saharu podľa organizácie Alarm Phone trvá viacero dní až týždňov v závislosti od miesta, odkiaľ sa na cestu ľudia vydávajú. Sahara je pritom najväčšia púšť na svete, vyzerá ako nekonečné more piesku. Cestu cez ňu poznajú len niektorí šoféri či prevádzači.

Migrantom hrozia rozličné riziká: prevádzači ich môžu v strede púšte opustiť alebo môžu od nich ujsť. Neskúsení vodiči sa zase môžu stratiť alebo ocitnúť na nebezpečných miestach Sahary, kde je prakticky nemožné privolať si v prípade nehody alebo nedostatku paliva pomoc. Ozbrojené skupiny a mafie operujúce v púšti zase môžu migrantov a migrantky napadnúť, okradnúť, znásilniť, zavraždiť či uniesť. 

Organizácie pomáhajúce migrantom radia aj pripraviť sa na hostilné prostredie púšte a naučiť sa piť len malé množstvá vody, zobrať si so sebou lieky, satelitné telefóny alebo GPS s geolokalizáciou a vlajku, ktorou by vedeli prilákať pozornosť v prípade, že by došlo k nehode. V ohrození života, môžu migranti zavolať na špeciálne čísla, ktoré Alarm Phone prevádzkuje, a na ktoré sa satelitným telefónom dá dovolať aj z púšte či z mora. Organizácia sa následne snaží volajúcich lokalizovať a privolá pomoc na území konkrétnej krajiny.

Západná cesta

Takzvaná západná cesta cez Stredozemné more je čoraz frekventovanejšia, v roku 2018 sa stala najfrekventovanejšou cestou pre migrantov prichádzajúcich do Európy. Operujú v nej však aj mnohé kriminálne siete. 

Migranti a migrantky zo subsaharských krajín Západnej Afriky do Európy väčšinou prechádzajú práve cez Maroko a Španielsko. Počas návštevy centier pre migrantov v Maroku stretávame najčastejšie ľudí z Burkina Faso, Guiney, Nigérie, Ghany či Kamerunu. 

Problémy pritom migrantom hrozia nielen na Sahare, ale aj v Maroku a okolitých krajinách Severnej Afriky, odkiaľ sú často nasilu vyvážaní tisícky kilometrov na juh a kde čelia policajnej brutalite. Podľa ľudskoprávnych organizácii v Maroku ide o systém, ktorý má za cieľ zabrániť im v úteku do Európy. Riziká sú pre nich obrovské aj počas cesty na mori a aj po príchode do Európy, kde sú nútení pracovať vo veľmi zlých podmienkach a ocitajú sa na prahu chudoby. 

Stránky Marockého združenia za ľudské práva, s ktorým počas cesty spolupracujeme, sú plné komentárov od zúfalých rodín a priateľov migrantov. Organizácia dlhodobo upozorňuje na porušovania ľudských práv v Maroku a zverejňuje správy o zatknutiach či nútenom presídľovaní ľudí na úteku. Komentáre pod ich článkami sú plné modlitieb, zúfalstva, prosieb o pomoc a želaní odvahy.

Aj učiteľ francúzštiny Michel, ktorý s migrantmi dlhodobo pracuje v marockom centre hovorí, že ich cesta je „často traumatizujúca a trvá mesiace, týždne, niekedy roky. A potom treba ďalšie roky na to, aby sa človek z traumy psychicky zotavil. To je dokopy mnoho stratených rokov.“

Francis sa ich snaží posilniť v rozhodnutí vrátiť sa z Maroka naspäť do svojich krajín. Hoci pre mnohých to môže byť zahanbujúci či ponižujúci pocit, podľa kňaza to nemusí byť nutne zlá skúsenosť. „Vrátiť sa domov nemusí byť hanba. Keď sa vraciame do svojej krajiny po takejto náročnej ceste, nie sme rovnakým človekom, ako keď sme odchádzali. Niečo sme sa naučili, získali.“

Cesta do Európy je veľmi náročná a ľudia, ktorým sa podarí prekonať ju, musia čeliť rasizmu alebo diskriminácii. S tým mnohí nerátajú. „Niektorí utekajú pred vojnou, v takých prípadoch tak či onak riskujú smrť a ide im len o záchranu života,“ vraví Michel. Ak im však v ich krajine nehrozí smrteľné nebezpečenstvo, návrat domov môže byť aj dobrá skúsenosť, ktorá je navyše aj omnoho bezpečnejšia ako vydať sa cez Stredozemné more.

Organizácia Alarm Phone taktiež pokladá za dôležitú najmä bezpečnosť migrantov, odvoláva sa pritom na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá v článku 13. uvádza, že „každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“ Kladie pritom dôraz nielen na životy migrantov, ale aj na ich práva, na ich prežívanie a dôstojnosť.

Správy od cudzinca

Ľudskosť a dôstojnosť sú aj nosnými témami, ktorými sa zaoberá umelecké združenie The Minority Globe pôsobiace v Casablance. Zakladateľ organizácie, Reuben Yemoh Odoi, je hudobník a angažovaný autor, ktorý vo svojej hudbe využíva bohatstvo hudobných a ľudových tradícií Západnej Afriky a mieša ich s karibskými vplyvmi ako reggae a rastafariánska kultúra.

Sám je cestovateľom a pochádza z Ghany. V júni 2004 absolvoval zložitú cestu cez Saharu, pri ktorej takmer prišiel o život. Viacero svojich piesní napísal práve počas cesty púšťou, kdesi medzi Gao v Mali a Tamanrasset v Alžírsku. Jeho pieseň Mad man symbolizuje tenkú hranicu medzi životom a smrťou. Iná pieseň z tohto obdobia sa volá Country Western Music: „Je to pieseň o mojej ceste,“ hovorí Yemoh. „Je plná nádeje, a to je aj odkaz, ktorý sa ľuďom snažím mojou tvorbou odovzdať.“

Yemoh sa neskôr usadil v Maroku, začal spolupracovať s organizáciou Lekári bez hraníc a pomáhať ľuďom na úteku. „Uvedomil som si, že táto populácia potrebuje viac ako len to, čo im ponúkajú Lekári bez hraníc a iné organizácie. Uvedomil som si, že medzi nimi je veľmi veľa talentovaných ľudí, majú športové, hudobné či herecké nadanie. Sú medzi nimi aj inžinieri, lekári, sestry, vzdelaní, gramotní aj negramotní, jednoducho sú to rôznorodí ľudia.“

Minority Globe dnes dáva šancu migrantom, aby sa umelecky a kultúrne rozvíjali. Aj v kapele Yemoh and the Minority Globe, ktorú vedie, pôsobia migranti a utečenci. Ich nový projekt sa volá Life Long Learning, je to ich druhý album po projekte Messages from a Stranger, ktorý vyšiel v roku 2013. Ich texty sú o filantropii, menšinách, ľudských právach a kreatívnom priemysle. Hudobne sa pri tom venujú najmä témam globalizácie a vplyvov, ktoré má na africkú mládež. Ich tvorba v sebe nesie zmes tanečných prvkov a pouličného umenia celej Afriky a vytvára neuveriteľnú atmosféru, ktorú sami zažívame na koncerte v Rabate. 

Podobne pozitívne vidí medzikultúrny dialóg a otvorenosť iným kultúram aj Francis.

„My kresťania sa u nás modlíme spolu s moslimami a je to pre nás veľmi dobré. Máme jedinú miestnosť na modlenie, zo solidarity spolu dodržiavame aj kultúrne zvyklosti ako ramadán. Dialóg je pre nás veľmi dôležitý a pozitívny pre obe strany,“ hovorí. Viera je pritom pre mnohých afrických migrantov dôležitým kultúrnym faktorom, dodáva im často aj psychickú silu na zdolávanie prekážok.

Neplač kvôli mne

V núdzovom centre pre migrantov stretávame aj Emmanuela, mladého muža z Nigérie. Leží na posteli v zadnej miestnosti, vľúdne sa nám zdraví a púšťa sa s nami do rozhovoru. Je pre neho dôležité rozprávať o svojom príbehu, chce len, aby novinári informovali o migrantoch pravdivo. Spolu s kolegyňou stojacou vedľa mňa sa nemôžeme prestať dívať na jeho tvár: je dobitá, zjazvená, dobodaná, pokrivená; chýbajú mu aj dva zuby. Evidentne ho niekto zbil, pravdepodobne obuškom alebo inou zbraňou. K takýmto zraneniam sa nedá prísť pri úraze alebo nehode. Sú to zranenia spôsobené človekom.

Zaráža nás, aký je tichý, vľúdny a láskavý; sála z neho pokoj a pokora, ktoré pôsobia mätúco v kontraste s jeho doráňanou tvárou.

„Napadla ma skupina ozbrojených mužov,“ hovorí nám, keď sa pýtame na jeho zranenia. „Ležal som na zemi v bezvedomí, tí muži ma udierali a bili po tvári. “

Stalo sa to v pohraničnej zóne.

Emmanuel však nestráca optimizmus. „Cítim sa omnoho lepšie, idem aj na operáciu,“ hovorí s nádejou. „Verím, že je dôležité nestrácať pozitívny prístup k životu. Mám veľa nádeje do budúcna.“

Kolegyňa stojaca pri mne to nevydrží a plače.

Mlčíme.

Po chvíli Emmanuel z Nigérie kolegyňu utešuje.

„Prepáč, nechcel som ťa rozplakať,“ vraví jej potichu. „Prosím, neplač kvôli mne. Veď tu v ubytovni sa o mňa dobre starajú.“

Ešte dlho sa nevieme upokojiť. Nakoniec nás prerušia hrajúce sa deti a pulzujúci život centra.

Prvá časť vyšla v Kapitáli 9/2019

Autorka je dokumentaristka

Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporovaný z projektu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: