Pijem kávu na medzinárodnom letisku v Cancúne v Mexiku. Vyprevadila som mamu na lietadlo do Európy, kam sa vracia po mesačnej návšteve. Ja čakám na svoj let späť domov, do mesta Oaxaca na juhu krajiny. Vďaka letiskovému ruchu zatiaľ nepremýšľam nad tým, že mi je smutno. Rodina mi často chýbala, odkedy som začala pred desiatimi rokmi odchádzať na dlhé cesty do Ázie. Ešte ťažšie to začalo byť, keď sa nám narodil syn Gael. On vo svojich takmer štyroch rokoch nepovažuje za svoj domov Slovensko, kde sa narodil, ale Mexiko, kde prežil väčšinu svojho života.
Podľa odhadov zverejnených v januári na stránkach Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí iba v zámorí a v Západnej Európe žije približne 1,2 milióna ľudí zo Slovenska. Na celom svete žijú tisícky Sloveniek a Slovákov, ktorí sa rozhodli odísť za hranice. Niektorých tam volalo srdce, iných zlákala dobrá pracovná ponuka či jednoducho dobrodružstvo. Pre mnoho z nich sa podobné letiskové momenty rozlúčok s najbližšími stali neoddeliteľnou súčasťou života. Riešia podobné životné dilemy, stoja pred podobnými výzvami a rovnako zažívajú aj podobné pocity u(s)pokojenia, ktoré súvisia s migrantskou skúsenosťou.
Spojila som sa online s tromi Slovenkami, ktoré hovoria o živote za hranicami. Katarína Huwiler žije v Zürichu vo Švajčiarsku. Zuzana Šamaj našla nový domov v anglickom Londýne a Jarmila Podobová býva v dedine Öbersasbach v západnom Nemecku.
Večne cudzinka
„Dcéra je ako švajčiarske hodinky, o ôsmej už bude spať,“ píše mi o svojej druhorodenej dcére Emme v správe na Messengeri Katarína, keď si dohadujeme telefonát. S Katkou sme chodili spolu na osemročné gymnázium a pri rozhovore sa „stretávame“ po mnohých rokoch. Jej správa ma pobaví. Môže mať dieťa takto v DNA kultúru krajiny, kde sa narodilo?
Katarína odišla do Švajčiarska za slovenským priateľom pred viac ako ôsmimi rokmi. Do Zürichu sa prisťahovala bez akejkoľvek istoty, zato však so skúsenosťami s prácou dátovej manažérky aj konzultantky v Paríži a pre švajčiarsku firmu na Slovensku. „Veľká výhoda bola, že som mohla bývať s priateľom, lebo nájsť podnájom je vo Švajčiarsku komplikované. Byty tu prenajímajú bez zariadenia, a tak je to veľká vstupná investícia,“ vysvetľuje 37-ročná Katarína. Hneď po presťahovaní sa do novej krajiny si začala hľadať prácu, posielala životopisy na všetky strany. „Našla som ju do mesiaca, avšak na začiatočníckej pozícii. Kariéru som si vo Švajčiarsku musela budovať od nuly.“ Myslí si, že jej pomohla práve skúsenosť so švajčiarskou firmou.
Jej vtedajší vzťah sa skončil tragickou nehodou priateľa a Katarína zrazu zostala v novej krajine sama, nemala vtedy veľa nových priateľstiev. Jediné, čo chcela, bolo vrátiť sa na Slovensko. „Zároveň mi bolo ľúto nechať tu prácu, byt, keďže mi trvalo tak dlho, kým som ich našla. Povedala som si, že dám krajine ešte pár mesiacov šancu.“ Skúšala sa zabývať aj sama, nápomocní jej v ťažkých chvíľach boli blízki ľudia zo Slovenska, s ktorými bola na diaľku v kontakte. Napokon sa rozhodla zostať. V práci sa potom zoznámila na vianočnom večierku so svojím terajším manželom. Daniel je Švajčiar z talianskeho juhu krajiny. Dnes už majú dve deti, trojročného Leonarda a ročnú Emmu. Obe sa narodili vo Švajčiarsku. Katarína v súčasnosti o sebe premýšľa ako o cudzinke na celý život. „Asi sa nikdy nenaučím miestnu nemčinu tak, aby nezistili, že nie som Švajčiarka. A ak by som sa jedného dňa rozhodla vrátiť sa po toľkých rokoch na Slovensko, cítila by som sa ako cudzinka zas tam, aj keď vo svojej krajine, lebo už som zvyknutá na tunajší život. Mám taký pocit, že proste som doma, ale nie som doma,“ vraví.
Ústupky za skúsenosť
Zuzana odišla do Anglicka tiež za partnerom Slovákom. Zoznámili sa na služobnej ceste v Seattli. Musela opustiť svoju prácu v Microsofte, ale ešte pred odchodom na ostrovy si našla novú prácu, tiež v IT sektore. „Asi som mala šťastie, rozposlala som len nejaké tri životopisy,“ vraví. Zbalila si teda veci a nasťahovala sa Marekovi do izby v zdieľanom byte v Readingu, 20 minút rýchlovlakom od Londýna. „Povedala som mu, že inak ako spoločným bývaním nezistíme, či to má zmysel. Mesiac a pol sme potom v jeho izbe prekračovali môj vak, kým sme si prenajali našu garsónku.“
Na začiatku tiež prijala prácu na začiatočníckej pozícii a s nižším platom. Získala anglické referencie a potom si už mohla pýtať viac. Dokonca si trúfla zmeniť prácu, aj keď už mala malú dcéru. „V Londýne je bežné, že v softwarových firmách pracujú najmä muži. Ženy zostávajú doma s deťmi. Takže pre mňa bolo dôležité, aby na mňa nepozerali divne, keď budem o štvrtej odchádzať z práce, aby som vyzdvihla dieťa zo škôlky,“ vraví 35-ročná Zuzana. Keď jej manažér v novej firme povedal, že aj on odchádza raz do týždňa z práce o tretej, aby navaril večeru, pochopila, že je na správnom mieste. Hoci si myslí, že takéto ústupky nie sú bežné, z jej skúsenosti sa v IT sektore robia najmä vtedy, ak ide o skúsené zamestnanectvo. A zrejme sú bežnejšie ako na Slovensku. Zuzane od začiatku takpovediac „bilo do očí“, že vo Veľkej Británii nikdy nedostala otázky, či má deti alebo frajera. „Na Slovensku sa na to ľudia bežne pýtajú, napríklad aj manažéri firiem, a nikdy nevieš, ako s tvojou odpoveďou naložia. Tu o tom môžeš rozprávať, ak sama chceš, ale nikto sa na to priamo neopýta.“ Dnes má Zuzana dve deti, šesťročnú Améliu a trojročného Adama. Obe sa narodili v Anglicku. S manželom už si v Londýne kúpili byt a nateraz sa na Slovensko nechystajú vrátiť.
Druhá stredná škola
Späť do dediny Malá Oča pri Prievidzi sa nechystá ani rodina 38-ročnej Jarmily. Svoj príbeh mi rozpráva z izby dcér, kde sa pred nimi „zabarikádovala“, ako hovorí. Keď jej manžel prišiel o prácu a dlho si nevedel nájsť novú, sama ho poslala za hranice. „Povedala som mu: choď a uvidíme, či sa vrátiš, alebo sa ja presťahujem za tebou,“ spomína na obdobie pred deviatimi rokmi. Ich prvá dcéra Vanesa mala vtedy tri roky. Bez práce bola aj Jarmila, a tak už rodina nemala ako splácať hypotéku na byt. Manžel mal motiváciu odísť do Nemecka aj vo svojom otcovi, ktorý tam už vtedy opravoval kamióny vo veľkej firme. Odišiel teda za otcom aj s kamarátom. Prácu smetiara si našiel takmer hneď. Pol roka udržiavali s Jarmilou vzťah na diaľku, až on povedal dosť. „Problém bol s nájdením bytu, pretože ak sme si chceli niečo prenajať, muž musel mať zmluvu na dobu neurčitú. Celkovo je to v Nemecku pre cudzincov s bývaním ťažké. Nemci v nás nemajú takú dôveru, aj keď je nás tu veľmi veľa. Tak je dosť ťažko prebojovať sa k nejakému bytu,“ vysvetľuje Jarmila. Jej manžel nevedel pre nich dlho nič nájsť, ale ona sa aj tak rozhodla ísť za ním.
Pozvali členov rodiny, nech si rozoberú veci z ich bytu, aby ho mohli prenajať. Sami si nechali len televízor, jednu skrinku, posteľ a prenosnú postieľku pre dcéru. A labradora. Do Nemecka všetko previezli na dva razy. „Z trojizbového bytu sme sa presťahovali do garsónky, kde býval dovtedy muž so svojím kamarátom. Našťastie bolo leto a veľa času sme trávili na terase,“ spomína Jarmila na dobrodružné začiatky. Labrador s nimi napokon zostať nemohol.
Jarmila vtedy nevedela ani slovo po nemecky. No namiesto toho, aby sa nemčinu hneď začala učiť a našla si dlhodobú prácu, pošťastila sa jej brigáda upratovačky – i to, že otehotnela. Kým sa napokon dostala do práce na plný úväzok, prešiel ešte nejaký čas. Jarmila si však pochvaľuje štátnu podporu rodičov na materskej a rodičovskej dovolenke v Nemecku. „Napriek tomu, že som nemala nič odpracované, mala som nárok na štedrý rodičák.“ Po dva a pol roku začala pracovať ako upratovačka a pomocná sila v hoteli, z ktorého neskôr odišla a dnes opäť študuje na strednej škole chémiu – nadviazala tak na svoje štúdium na Slovensku. „Vzdelanie mi síce uznali, ale nemám skúsenosti v odbore, takže by som si nemohla nájsť prácu. Na strednej škole tu však študujú ľudia v rôznom veku, napríklad aj viacero mám. Navyše, stačilo vyplniť asi tridsať papierov a mám aj finančnú podporu, aby som mohla študovať,“ vraví Jarmila, ktorú čakajú ešte dva roky štúdia, teda čosi, čo by si ako 38-ročná mama dvoch detí na Slovensku sotva mohla dovoliť. Finančná podpora, ktorú dostáva, je vyššia ako minimálna mzda na Slovensku. Po dokončení školy bude môcť pracovať v lekárni. „Prišla som sem s tým, že idem do niečoho lepšieho a jednoducho to tu nájdem,“ vraví o svojom odhodlaní.
V krajine globálneho Juhu
Aj ja som prišla do Oaxacy za lepším spôsobom života. Môže to znieť paradoxne, keď uvediem, že Oaxaca patrí k najchudobnejším štátom v Mexiku, v krajine globálneho Juhu. Očakávať početné a dobre platené pracovné príležitosti či sociálnu podporu od štátu by mi ani nenapadlo. Rovnako som už vedela, že infraštruktúra mesta nie je ideálna, žila som tu s mojím mexickým manželom už predtým, ako sa narodil náš syn. Mnohé veci si však človek nevšíma, kým nemá deti. A tak som zažila iný druh kultúrneho šoku, keď sme chodili po meste s kočíkom a vyhýbali sa dlaždiciam, ktoré vytlačili korene mohutných stromov, alebo stĺpom uprostred chodníka. Nastúpiť s kočíkom do autobusu znamenalo najprv ho zložiť a vyniesť do dopravného prostriedku úzkymi vysokými schodmi aj s dieťaťom na rukách. Zvykla som si.
Na život v Mexiku som sa „pripravovala“ od svojich pätnástich rokov, keď som sa začala učiť španielčinu. A potom intenzívne posledných desať rokov, ktoré som z veľkej časti prežila v krajinách globálneho Juhu. Iné tempo a usporiadanie života, ktoré sa nám v Európe môže javiť chaotické, jednoducho patria k môjmu životu. Z hľadiska mojej novinárskej profesie nachádzam v krajine témy, ktorým sa venujem, ako sú klimatická kríza či migrácia. Mesto Oaxaca i okolité dediny žijú kultúrou, pôvodné obyvateľstvo neúnavne hľadá odpovede na najväčšie výzvy, ktorým ako ľudstvo čelíme – hoci ani to si netreba idealizovať. Učím sa tu novému pohľadu na svet aj tomu, čo nám všetkým hrozí, ak nebudeme mať dostatok vody. Oaxaca nie je pohodlná, ale má aj svoje praktické výhody. Väčšinu roka je tu jarné počasie. Od mesta je to asi hodina autom do nádherných hôr a dve a pol hodiny k moru. Bývanie sme si tu našli do štyroch dní. Na škôlky sa nečaká v poradovníku a z tých alternatívnych si človek môže vyberať. S trvalým pobytom, ktorý som jednoducho – hoci draho – získala na základe toho, že som mama Mexičana, tu môžem zostať tak dlho, ako budem chcieť.
Komunita
So Zuzanou som telefonovala, keď bola v slovenských horách na lyžovačke. Chodievajú navštíviť rodinu tak dva-trikrát do roka. Babke stále nevie vysvetliť, že domov má teraz v Anglicku. „Domov nie je viazaný na miesto. Domov je tam, kde si ho spravíš. Tam, kde sa začneš spájať s ľuďmi, vytvoríš si komunitu,“ myslí si rodená Žarnovičanka.
V Londýne má najbližšie priateľky práve zo Slovenska. Okrem toho, že všetky tri majú deti, rozumejú si aj v tom, že sú aktívne. Mať slovenské kamarátky má aj praktické výhody. „Keď sme odišli s manželom do Barcelony, nechali sme deti s jeho mamou u nás v Londýne. Keďže moja svokra nevie po anglicky, dali sme jej číslo na slovenské kamarátky, keby niečo potrebovala,“ vraví Zuzana. Stretáva sa aj s ďalšími ľuďmi zo Slovenska. V Londýne, ba dokonca v časti Ealing, kde žije, ich nie je málo. Odhaduje, že tak päťdesiat. Stretávajú sa minimálne dvakrát ročne, na jarnom pikniku slovenskej komunity a na oslavách Mikuláša. Okrem krajanov a krajaniek sa však Zuzanina rodina priatelí aj s britskými kolegami a kolegyňami, či s Ukrajinkou z jej štvrte. Medzi svojich blízkych počíta aj staršie susedy a susedov z bytovky. Tieto vzťahy ju prekvapili. „Na Slovensku som zdravila pár ľudí z domu na chodbe, ale nikdy sme sa neskamarátili. Tu sú takým priateľstvám ľudia otvorenejší,“ myslí si Zuzana. So 77-ročnou susedou s indickými koreňmi sa zoznámila krátko po tom, ako sa nasťahovali do bytu na prízemí. „Máme malý kus záhrady. Jedného dňa som obstrihávala kvety, suseda prišla ku mne a vraví, že ma už nejaký čas chcela pozvať na návštevu. Ešte v ten večer som našla vo dverách zasunutú obálku s pozvánkou na večeru,“ spomína Zuzana. „Takto sa tu ľudia zoznamujú,“ dodá.
Kultúrne rozdiely bezpochyby ovplyvňujú to, ako rýchlo sa človek na novom mieste, ďaleko od rodiny, začne cítiť doma. „Švajčiari sú pomerne uzavretí a ani to, že som manželka jedného z nich, mi dodnes nezaručilo, že medzi nich patrím,“ hovorí o svojej skúsenosti Katarína. „Skôr sa cítim, že som len akosi pridaná do ich skupiny, nie sú to úprimné kamarátstva.“ Priateľstiev s miestnymi nemá veľa, skôr sa kamaráti s ďalšími z prisťahovaleckých komunít. Tiež má kamarátky zo Slovenska, s ktorými organizujú grilovačky či „slovenské chaty“. „Manžel sa smeje, že on sa pri nás cíti ako cudzinec vo vlastnej krajine,“ vraví Katarína. Tiež necháva svoje deti so slovenskými kamoškami, keď potrebuje, napríklad naposledy, keď bola chorá. Byť ďaleko od rodiny znamená pomáhať si navzájom s tými, ktorí sú v podobnej situácii.
„Chladných“ Nemcov, ktorí ju len tak nevpustia medzi seba, čakala aj Jarmila. Okrem vlastných predsudkov ju na začiatku obmedzovalo pri nadväzovaní vzťahov aj to, že nehovorila po nemecky. „Vôbec som si nevedela predstaviť, že sa skamoším s nejakou Nemkou. Nevedela som si predstaviť, ako v cudzom jazyku vyjadrím emócie,“ vraví Jarmila. Prvú miestnu kamarátku si našla v dcérinej škôlke. „Nechala mi lístok v dcérinej skrinke, na ktorom stálo, že jej dcéra by sa rada viac hrala s mojou a či ju k nim môžem priviesť na návštevu.“ Napriek strachu z komunikácie Jarmila zavolala na priložené telefónne číslo a dodnes na to spomína ako na príjemnú skúsenosť, ktorá narušila jej stereotypné predstavy o nemeckej náture. So slovenskou komunitou sa Jarmilina rodina stretáva takisto najmä pri príležitosti osláv, ako boli nedávno fašiangy. Časom sa za nimi presťahovali aj jej svokra a švagriná s rodinou, majú teda naporúdzi aj podporu príbuzných.
To nie je náš prípad. Môj manžel síce je Mexičan, ale zo severu a vyrastal v USA. Tam dodnes žije jeho najbližšia rodina. Keď sme sa naposledy prisťahovali do Oaxacy, už ako trojčlenná rodina, poznali sme tu iba jeden pár. U nich sme prespali pár nocí, kým sme si našli bývanie. Nových priateľov sme nachádzali v parku, kam chodili rodiny s deťmi. A potom medzi rodičmi v škôlke. V Oaxace sú bežné veľké narodeninové oslavy detí. Boli sme už na niekoľkých, kde bolo viac ľudí ako na našej svadbe s päťdesiatimi hosťami. Aj takéto miestne zvyky pomáhajú zoznámiť sa s novými ľuďmi. Spočiatku som hľadala svoje miesto v spoločnosti, ktorá je dodnes rozdelená na spoločenské triedy. Vďaka farbe pleti a faktu, že som cudzinka, tu automaticky patrím do vyššej spoločenskej vrstvy. Časom sa moje tápanie vo vzťahoch vytratilo, priateľstvá dnes máme s miestnymi aj s cudzincami. Vianočný punč sme pili s rodinou pani Leo, ktorá predáva džúsy na trhu, so zmiešanými rodinami v susedstve chodíme na výlety. Nadviazať priateľstvá s miestnymi ľuďmi sa ukazuje ako dobrá stratégia na dosiahnutie toho, aby som sa necítila ako cudzinka. Na druhej strane, s mnohými ľuďmi, s ktorými sa pravidelne stretávame, nás spája práve to, že sa tiež prisťahovali na miesto, kde nikoho nepoznali. Dnes je naša široká komunita jedným z dôvodov, prečo sme v Oaxace. Hoci usporiadať synovi narodeninovú oslavu nebude lacné. Už teraz si robí zoznam kamošov a kamošiek, ktorých pozveme.
Deti sveta
Jarmilina mladšia dcéra Emily sa narodila v Nemecku a staršia Vanesa na Slovensku. „Dali sme jej meno s jedným s, aby to nemala komplikované, a teraz, keď žijeme v Nemecku, predsa to komplikované má,“ smeje sa Jarmila. V Nemecku sa Vanesa píše obyčajne s dvojitým s. To však nebola spočiatku najväčšia výzva. Vanesa veľmi chcela chodiť do škôlky, no keď tam nastúpila, veľmi rýchlo si všimla, že jej deti nerozumejú. „Zostala úplne ticho. Hovorili sme o tom aj s pani učiteľkou, upokojila nás, že nič sa nedeje, vraj Vanesa ‚načítava‘. Máme jej dať čas. Asi po mesiaci začala rozprávať po nemecky,“ spomína Jarmila. Myslí si, že pre deti sú dva jazyky výhodou, a tak sa doma rozprávajú po slovensky.
Hoci sú v Londýne a Zürichu, aj Zuzana a Katarína hovoria s deťmi po slovensky. „Chcem, aby sa vedeli porozprávať so starými rodičmi,“ zhodujú sa. A ja sa k nim pridávam. Knihy, filmy, stretnutia s inými slovenskými rodinami v zahraničí alebo aj prázdninové animačné programy v slovenských hoteloch – to všetko sú spôsoby, ako sa deti môžu slovenčinu naučiť, hoci nežijú na Slovensku. A potom ešte videohovory alebo spoločný čas strávený so starými rodičmi, hoci toho je málo. Nášmu Gaelovi pomohlo, že sme v lete strávili tri mesiace na Slovensku, odvtedy so mnou hovorí iba po slovensky.
V škôlke sa socializujú v cudzom jazyku, majú cudzojazyčné opatrovateľky, cudzí jazyk počujú aj všade naokolo. Očakávať, že si ďaleko od Slovenska budú slovenčinu vyberať ako svoj prvý jazyk, nemôžeme. Ale robíme všetko možné aj nemožné, aby si ho vybrali aspoň pri návšteve Slovenska. Aj aby vedeli, čo to Slovensko vlastne je. Teraz je to pre deti z tohto textu skôr prázdninová destinácia. Vedia, že keď ideme na Slovensko, ideme navštíviť starých rodičov, bratrancov a sesternice. Vyrastajú však v zahraničných komunitách, multikultúrne prostredie je pre nich prirodzené. Tak, ako sa stalo prirodzeným pre nás, ich mamy. Hoci naša väzba na Slovensko je naďalej silná, domov je dnes inde.
Autorka je nezávislá novinárka a autorka reportážnej knihy Ženy, ktoré zostali
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
