Českej fotografke Libuši Jarcovjákovej je vlastná civilná prostota a priamočiarosť. Nadväzuje na to aj strihový dokument postavený výhradne na jej archívoch Ešte nie som, kým chcem byť. Báza osobnej skúsenosti je mapou každodennosti v represívnom režime a okrajových perspektív, kam sa ako umelkyňa undergroundu uchyľovala. Práve v neznámych zónach, do ktorých vstúpiť, si vyžaduje odvahu – nehovoriac o vrútení sa do nových začiatkov bez jasných plánov –, Jarcovjáková skúma a ohmatáva, kým vlastne je. Je predovšetkým umelkyňou a sprostredkúva tému neoddeliteľnosti tvorby od peripetií každodennosti.
Normalizáciu ako antagonistku jej mladosti si však môžeme zameniť za rovnako bezvýchodiskový a skľučujúci neskorý kapitalizmus, ktorý formuje aj identity dneška, pretože príbeh o hľadaní samého seba má v každom kontexte univerzálne črty.
Libuša je neustále v pohybe, nebojí sa nedostatkov a odráža sa to aj v estetike jej tvorby. Odhaľuje slabé miesta, aby z nich čerpala odvahu otvárať sa neznámemu, queerovať, rozplynúť sa v inom a opäť pokračovať v hľadaní nanovo. Vždy cez fotoaparát, ktorý je esenciálnym nástrojom sebareflexie. Sprevádzal ju do neznámych prostredí, kde cez druhých často nachádza rôzne podoby seba. Filmový príbeh však predsa speje k happyendu, aby pripomenul kolektívny optimizmus počas pádu železnej opony.
Tvoriť znamená žiť
Ešte nie som, kým chcem byť nakrútila česká filmárka Klára Tasovská ako dialóg s Jarcovjákovej záznamami, ktoré vznikli počas jej života v normalizácii. Zakonzervovala ho v bohatom fotografickom archíve aj v denníkových zápiskoch, kde v neustálom pohybe odhaľuje traumy tela aj duše. „Ulica, noc, sex, práca, alkohol, láska a depresia sú zachytené so sebazničujúcim nedostatkom zdržanlivosti. Nebojí sa nedokonalosti, s neochvejnou úprimnosťou zobrazuje svet okolo seba, iných ľudí a svoje pocity zdanlivej beznádeje,“ píše sa v sprievodnom texte k Jarcovjákovej samostatnej výstave vo francúzskom Arles v roku 2019. Práve vtedy bola ako umelkyňa pre širšiu českú a slovenskú verejnosť symbolicky objavená.
Tasovskej rozprávačské nadanie a schopnosť preniknúť do vnútorného sveta protagonistov ma uhranuli už pri dokumentárnej mozaike Nic jako dřív (2017), ktorú nakrútila spolu s Lukášom Kokešom. Sledovali v nej študentov a študentky malomestskej strednej školy s rôznym sociálnym zázemím, ktorí vstupujú do dospelosti a na pozadí každodenných peripetií si formulujú vzťah k sebe a k svojej budúcnosti. Tému dospievania a stávania sa sebou otvára aj film o Jarcovjákovej. Začína, keď mala šestnásť a objavuje svoje nadanie, a končí, keď ako tridsiatnička symbolicky dospieva k profesnému naplneniu, zamiluje sa a vracia sa z exilu do čerstvo demokratického Československa.
Jarcovjákovú sme viacerí zaregistrovali už na podujatí Cez prah v roku 2017 v bytovej galérii Flat Gallery. Prišla do Bratislavy ako, v tom čase v našich reáliách pomerne neznáma, fotografka na podujatie, ktoré nadviazalo na fenomén undergroundovej kultúry. Nepohodlná umelecká scéna, ktorej súčasťou bola aj Libuša, bola bývalým režimom vytlačená z oficiálnych priestorov galérií a mohla sa realizovať len potajme, napríklad v súkromných bytoch. Jarcovjákovej voľnú tvorbu, ktorá odráža jej bezprostrednú každodennosť ubytovní, krčiem a klubov logicky usúvzťažňujú s tvorbou kultovej americkej fotografky Nan Goldinovej. Aj jej „rodinou“ a múzami boli priatelia rôznych subkultúr, a útočisko pre sebarozvoj našla, rovnako ako Libuša, ďaleko od hlavného prúdu, v neviditeľnej spoločnosti transľudí, gayov a lesieb.
Pre vyvrheľku so zanedbaným kádrovým profilom bolo jedinou možnosťou ako totalitu prežiť, utekať. Najprv do krčiem, potom, keď sa pitky vyčerpali a realita zostávala nemenná, aj po nešťastnom pokuse začleniť sa do spoločnosti sobášom a prácou, sa stalo východiskom zahraničie. Toto všaj nie je film o tom, ako sa z talentovanej outsiderky dospievajúcej v socialistickom diktáte stane emancipovaná queer žena a presadí sa v zahraničí. Je skôr premýšľaním o procese stávania sa sebou, ktorý nie je zavŕšený prvým kariérnym úspechom ani nadobudnutím sebavedomia či sexuálnej slobody.
„Aj keď teraz budem umývať schody a živiť sa tým, aj tak som fotografkou. Možno o to viac ňou som,“ zapíše si do denníka, keď sa po niekoľkýkrát zamestná, pretože ako fotografka sa živiť nemôže. Práve v rôznych pracovných kolektívoch a medzi menšinami však vznikajú série fotografií bez pragmatického cieľa, z prostej potreby fotiť, aby sa o desaťročia neskôr stali zdrojovým filmovým materiálom.
Jarcovjákovej identitu nedefinuje práca ani zamestnanie a skratku pri pomenúvaní „kto som“ nerobí ani cez status „matka“ či „manželka“. Napokon záver naznačuje, že je to láska, čo nás v krehkých a vzácnych zábleskoch privádza k pravdivosti.
Fotoaparát ako navigácia
Režijná koncepcia sa opiera výhradne o perspektívu protagonistky, ktorá je zároveň rozprávačkou. Jej subjektívnu perspektívu umocňuje aj rozhodnutie použiť ako materiálny základ filmu výlučne fotografie. Za jednu z tvorivých výziev preto možno považovať uvažovanie o dynamike scén a o vytváraní vnútorného pohybu inak statických záberov. Aj preto má Ešte nie som, kým chcem byť rovnako blízko k animovanému aj k dokumentárnemu druhu. Rešerše predstavovali viac ako sedemdesiattisíc fotiek, vo filme je ich napokon použitých takmer tridsaťtisíc. Zaznamenávala snáď neustále, bez akejkoľvek štylizácie, jej rukopis prezrádza dokonalá kompozícia.
Filmový storytelling vonkoncom nie je závislý na plynulom pohybe kamery, Tasovská ho modeluje inými prostriedkami: montážou a zvukovým dizajnom, pričom hudba a zvukový dizajn vytvárajú aj priestorovosť.
Jarcovjákovej komponovanie je na pohybe závislé. Dokonca aj pri zdanlivo statických scénach je prítomný jej pohyb, umiestňuje sa do záberu bez toho, aby v ňom bola fyzicky viditeľná. Jednu zo sérií tvoria zábery na jej ležiacu postavu, na nohy v priestore. Prezrádzajú zraniteľnú polohu po preflákanej noci, po hádke s manželom, po nehode, po sklamaní z falošného priateľstva, po potrate. Nohy intímnejšie ako tvár. Tasovská je mimoriadne vnímavá k Jarcovjákovej umeniu, aj k dynamike jej prežívania. Výsledkom tohto porozumenia je sebavedomý film nielen o nadobúdaní sebavedomia, ale predovšetkým o uvedomovaní si seba prostredníctvom sveta. Jarjovjáková ho fotoaparátom neustále ohmatáva a stáva sa tak skutočnou: „Fotoaparát je navigácia, pomáha mi vrátiť sa k sebe.“
Autorka je filmová publicistka
