Úzkosti z toho, že odchádzajú od detí a na druhej strane pocit slobody. Pochybnosti o sebe, a pritom vybavené novými zručnosťami. Návrat žien do pracovného prostredia po materskej dovolenke je plný zmiešaných pocitov a nových situácií, v ktorých hľadajú balans.
Teba už nikto nezamestná. Toľko sa toho zmenilo, odkedy si naposledy pracovala. Vy sa vraciate na pracovný trh po takej dlhej pauze… To je len niekoľko poznámok, ktoré môžu počuť ženy, ktoré sa vracajú do pracovného prostredia a doma majú malé deti. Posledná veta zaznela na pracovnom pohovore Lenky Olexovej po trojročnej materskej dovolenke: „Veď na to máme nárok. Ja som chcela byť s malou doma a dať jej počas prvých troch rokov všetok môj čas.“ Lenka neľutuje. Podobné poznámky sa však u mnohých žien stretávajú s neistotou, ktorá je spojená so zmenou. „Ženy si neveria. Ako keby tým, že sa prestanú venovať práci, stratili sebavedomie,“ hovorí mentorka a lektorka Federika Plesník. Hovorila som so štyrmi ženami, čo si nedávno prešli zmenou, ktorou ročne prechádzajú tisíce Sloveniek. Predsa však na Slovensku ešte musíme urobiť veľa krokov k vytvoreniu prostredia, v ktorom tieto ženy a ich rodiny ľahšie nájdu balans medzi prácou a výchovou budúcej generácie.
Výčitky aj terapia
Konverzácia so Soňou Gregorovou prebehla cez email, tak to pre ňu bolo jednoduchšie. Soňa sa s manželom a synom počas pandémie presťahovali z Bratislavy do jej rodného kraja, ku Zlatým Moravciam. Utiekli, takpovediac, pred nedostatkom miest v bratislavských škôlkach a za podporou rodiny. Soňa mala možnosť vrátiť sa k svojej práci, a to ešte predtým, ako jej syn oslávil tretie narodeniny. „Syn začal chodiť do škôlky už ako dvojročný, prvý rok to bolo len na doobedie. Veľmi som chcela získať priestor na pracovné aktivity a najmä finančný príjem, mala som v tom čase dohodnuté nejaké korektorské spolupráce a predstavovala som si to oveľa viac pohodovo,“ spomína jazyková korektorka. „V úvode prišlo veľa plaču, synovho i môjho. Navyše publikácia, na ktorej som pracovala, bola úplne nad moje sily, vôbec som to neodhadla, každý deň vrátane víkendov som pracovala do noci.“
Aj tridsaťtriročná Katarína Kobušová z Bratislavy, mama troch detí, sa už popri materskej s prvou dcérou vrhla na podnikanie, ale to nevyšlo. Tri mesiace predtým, ako sa jej narodil druhý syn, sa pustila do iného projektu, otvorila krajčírsku dielňu. Najmä na začiatku, keď bolo práce veľa, mala výčitky svedomia. „Napríklad, keď vypadla kolegyňa aj na tri dni alebo nedošla krajčírka a ja som musela ísť šiť. Deti boli ešte malinké a najhoršie to bolo, keď boli choré,“ vraví Katarína. K chorobám sa ešte dostaneme, v texte na túto tému si zaslúžia samostatné miesto.
Jana Stanková, ďalšia mama troch synov z východného Slovenska, sa do práce v banke vracala dva razy. Najprv po prvých dvoch deťoch a potom po treťom. „Veľmi dobre si pamätám na tie pocity, bolo to pre mňa extrémne náročné,“ popisuje prvý návrat. Bolo leto, júl. Jana milovala leto s deťmi. Život na dedine v lete znamenal bicyklovanie, prechádzky v prírode, dalo by sa povedať, že Janina materská bola podľa tohto popisu naozaj dovolenkou. „Bolo mi hrozne clivo, len sedieť v kancelárii a pozerať na svet okolo z okna. A vlastne nebyť so synmi, aj keď o nich bolo postarané dobre, lebo boli s mojou mamou.“
Lenka Olexová si okrem smútku za dcérou prešla aj inými ťažkosťami. „Mám strašný problém s poriadkom. Zrazu som sa vrátila o piatej domov z roboty a doma bol za tú hodinu a pol, čo bola malá doma zo škôlky, neporiadok. Keď som bola doma s ňou a urobila bordel, hneď som to aj upratala. A bol poriadok. Toto bolo pre mňa veľmi ťažké. Musela som sa s tým popasovať. V tom čase som aj začala s terapiami,“ priznáva. A nie je sama, koho toto obdobie zmeny stojí aj sedenia u psychológa. K prechodu z materskej do práce patrí aj smútok, výčitky, úzkosti.
Rifle počas obedňajšej prestávky
Katarína sa s výčitkami vyrovnávala kvalitne stráveným časom s deťmi. „Zobrala som ich do lesa a nonstop som bola s nimi,“ spomína a jedným dychom dodáva, že si časom uvedomila, že je pre ňu lepšie nebyť iba s deťmi, ale aj pracovať: „Venujem sa im viac, ako keď som od rána do večera doma a som unavená.“ Jeden večer do týždňa pri šijacom stroji teraz berie ako relax. Jej krajčírska dielňa dnes zamestnáva päť ľudí a ona aktuálne buduje dve nové značky, inšpirované materstvom.
Situácia u Jany pri druhom návrate do banky, už pri troch deťoch, bola iná. Smútok z odchodu od detí vystriedala radosť z práce. Cítila sa totiž vyhorená zo všetkých povinností. „Túžila som sa realizovať v práci. Cítila som, že potrebujem prepnúť myseľ na niečo iné.“
Pre Soňu je jej práca istým spôsobom komfortnou zónou. „Umožňuje mi rozmýšľať spôsobom, ktorý mi je prirodzený, vyžaduje sústredenie, je presne vymedzená, intelektuálna, vedomostne obohacujúca. Úplný opak každodennej reality rodičovstva, ktorú mám spojenú s neustálymi interakciami, požiadavkami, vyrušeniami, operatívnymi riešeniami a s množstvom banalít,“ porovnáva. Po tom, ako pracovala popri materskej, nastala druhá fáza – oficiálny návrat do práce na pozíciu korektorky v Slovenskej národnej galérii. Hoci popri tejto práci robila naďalej aj iné projekty. „V prvý deň som cestou cítila nesmierny stres, strach, nervozitu. Bola to však skôr všeobecná reakcia na zmenu, ako konkrétne obavy týkajúce sa práce a stačila minúta v kancelárii s kolegyňami, aby to všetko pominulo,“ spomína Soňa. „Dostavili sa aj pocity voľnosti a slobody, zrazu som bola niekde sama za seba, aspoň časť dňa som nič nemusela koordinovať s ostatnými členmi rodiny. Jedla som jedlo, ktoré som predtým nemusela uvariť. Po prvej výplate som si cez obednú prestávku len tak kúpila rifle. A celkovo výrazne povolil tlak v mojej hlave na neustále prepočítavanie zostatku na účte a výdavkov, ktoré ma v daný mesiac ešte čakajú.“ K návratu do práce patrí aj istý pocit slobody.
Pracovný trh
Každá druhá žena sa nechce alebo nemôže vrátiť na svoje pôvodné pracovné miesto, vraví Federika Plesník. „Milovala som prácu v reklamke, napĺňala ma, ale bola príliš časovo náročná,“ vraví Lenka, ktorej bolo od odchodu na materskú jasné, že bude musieť hľadať iného zamestnávateľa. Zostala vo svojom rajóne, dnes robí internú komunikáciu pre zdravotnícky korporát. Čas strávený doma s dieťaťom mnohým ženám zmení priority. „Mnohé nevedia, čo by chceli robiť. Sú ženy, ktoré by chceli robiť zmysluplnejšiu prácu, keď už majú odísť od detí,“ menuje Plesník rôznorodé situácie, v ktorých sa ženy nachádzajú pred návratom do práce. Inou výzvou je, ak sa aj žena chce vrátiť na plný úväzok, ale nezoberú jej dieťa do škôlky.
Tieto vnútorné dilemy sa stretávajú so situáciou na pracovnom trhu. „Ženy by potrebovali flexibilný, čiastočný úväzok alebo inú flexibilnú formu práce. Taká ponuka je však veľmi obmedzená. Otvoria si pracovné portály a vidia, že inzerovaných prác na čiastočný úväzok je doslova päť a pol a za päť a pol eura,“ vykresľuje Plesník. Hoci zo zákona majú zamestnávatelia vytvorený priestor na to, aby jedno pracovné miesto obsadili dvomi ľuďmi, kvôli byrokracii a ďalším komplikáciám sa často rozhodnú tak neurobiť. „Žien, ktoré sa vracajú k pôvodnému zamestnávateľovi, sa týka ustanovenie Zákonníka práce, ktoré hovorí, že v prípade, že zamestnankyňa, ktorá sa stará o malé dieťa do pätnásteho roku, môže svojho zamestnávateľa požiadať o kratší pracovný čas alebo o inú vhodnú úpravu určeného týždenného pracovného času a zamestnávateľ je povinný jej žiadosti vyhovieť, ak tomu nebránia vážne prevádzkové dôvody,“ upozorňuje právnička Mária Dvončová. Upozorňuje, že prevádzkové dôvody zákon presne nedefinuje. „Zamestnávatelia často nie sú ochotní ženám, mamám vyjsť v ústrety. Ženy potom často ustúpia a pracovný pomer ukončujú.“
Frederika Plesník, ktorá sa roky venuje otázkam návratu žien na pracovný trh, tvrdí, že situácia so zamestnávaním rodičov s malými deťmi sa mení: „Postupne sa to zlepšuje, hoci by mohlo aj rýchlejšie. Nedeje sa to preto, že by sa štát snažil o výrazné systémové zlepšenie, ale kvôli demografii. Zamestnanosť žien bude stále stúpať, pretože trh, firmy a organizácie potrebujú nových ľudí. Veľa ľudí tiež odchádza do dôchodku. A my nie sme krajina otvorená cudzincom. Bohužiaľ,“ konštatuje Plesník, ktorá spoluvytvorila kurz Spokojná v práci, ktorý sprevádza ženy touto veľkou životnou zmenou. Pomáha im nájsť svoje silné stránky, nájsť prácu, ktorú by chceli robiť, vylepšiť si životopis či nabrať sebavedomie na vyjednávanie pracovných podmienok. Kurz vytvorila s organizáciou Pracujúce mamy, ktorá spolupracuje aj so zamestnávateľmi už viac ako päť rokov. „Manažment a HR nám tvrdia, že do veľkej miery chcú tie mamy späť, ale z nejakého dôvodu sa im to nedarí,“ vraví Patrícia Hirschnerová, ktorá sa okrem práce s firmami a organizáciami stará aj o svoje tri deti. „S firmami spolupracujeme v dvoch rovinách – krátkodobej a dlhodobej. Ak ide o krátkodobé riešenie, firma nám zaplatí, aby sme urobili workshop pre zamestnanectvo o time managemente pracujúceho rodiča a tým to pre nich končí,“ vraví. Druhá cesta je dlhodobá, môže trvať roky. „Sú firmy, ktoré si uvedomujú, že ide o problém v rámci systému a potrebujú niekoho externého, aby facilitoval diskusiu o tom, ako to vlastne v skutočnosti je.“ Firiem, ktoré sa rozhodnú pre hlbšie preskúmanie problému, je menej, a väčšinou sú v sektoroch, ktoré zamestnávajú viac žien, napríklad farmaceutický priemysel, poisťovníctvo alebo aj mladé startupy, kde sa môže stať, že v priebehu pol roka odíde na materskú aj polovica zamestnanectva. Pracujúce mamy v prípade spolupráce so zamestnávateľmi počúvajú potreby manažmentu aj potreby žien a hľadajú prienik. Ten potom môže potenciálne vyústiť do rôznych úprav na pracovisku, od zmien v časoch, kedy sa dejú porady (ráno je vždy jednoduchšie), cez možnosti práce z domu, až po firemné škôlky. Hirschnerová tvrdí, že pre firmy je výhodné zamestnávať ženy po materskej, pretože sú lojálne a majú vysokú pracovnú efektivitu. „Žena s malým dieťaťom vie, že kým pôjde vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, práca musí byť hotová.“
Ženy po materskej či rodičovskej si však často neuvedomujú svoju hodnotu pre zamestnávateľov. „Mnohé sú v pozícii obete,“ vraví Hirschnerová. Dôsledkom je nielen to, že niektoré majú problém nájsť si prácu, ale aj to, že sa podhodnocujú a pýtajú si menej peňazí.
„Materstvo ženy zmenilo. Potrebujú sa zastaviť a pozrieť sa na to „kým som teraz“, aké mám talenty a aké mám silné stránky. Ženy majú pocit, že materská bola pracovne stratený čas, pracovne mi to nič nedalo, všetko mi to vzalo. Ale to nie je pravda,“ upozorňuje Frederika Plesník.
Keď sa Jana Stanková vrátila po druhý raz do banky, na novú pracovnú pozíciu, najťažšie pre ňu bolo pochopiť, že aj po materskej je platnou členkou tímu a že to zvládne. V kolektíve mladších a väčšinou bezdetných ju „stálo viac úsilia podať rovnaký výkon ako oni“. „Mám tri ešte relatívne malé deti a vidím, že zvládať to, chce veľa time manažmentu,“ vraví. Práve time manažment je pritom často niečo, čo ženy zvládajú vďaka deťom. „Ja tomu rozumiem. Tá kapacita je iná,“ hovorí Plesník ženám ako Jana. „Zároveň ale staršie a skúsenejšie ženy prinášajú iné kvality, ktoré mladí často nemajú. Mladí ľudia môžu mať nasadenie a vysoké tempo, ale možno nemajú až takú schopnosť rozhodovať alebo prioritizovať. Takáto žena už vie úplne inak komunikovať, úplne inak vie aj zvládať emócie, lebo sa to doma s jej deťmi naučila, zvládať požiadavky, konflikty,“ vraví Plesník, ktorej kurzom pre ženy po materskej/rodičovskej si už prešlo viac ako päťsto žien.
Homeoffice a choroby
Keď ženy hľadajú flexibilitu v práci, často si pod tým predstavujú napríklad aj to, aby mohli pracovať z domu. Lenka Olexová môže robiť z domu oficiálne dvanásť dní v mesiaci. „To je úplne skvelé, lebo je to vlastne polovica mesiaca. Nie vždy je to však možné,“ vraví.
Soňa Gregorová začala email, ktorý mi napísala, s tým, že pochybuje, či je vhodná kandidátka do článku, lebo svoje podmienky považuje za „privilégium“. Väčšinu času totiž pracuje z domu, do Bratislavy zo Zlatých Moraviec dochádza raz do týždňa, spolu s mužom. „Privilegovanou ma robí najmä charakter mojej práce, a to, že som po väčšinu týždňa ušetrená časových stresov spojených s ranným odchodom a poobedným príchodom do škôlky. Na druhej strane, doma som svojím spôsobom stále v práci,“ načrtáva Soňa jednu z nevýhod práce z domu.
Jane Stankovej sa zase niekedy ťažko sústredí na prácu: „Nevýhoda môže byť práve to, že vieš skĺznuť do toho, že: a, ešte umyjem dlážku, ešte upracem kuchyňu… A potom ide práca bokom.“ Časom sa však naučila manažovať svoj čas a nechať kuchyňu kuchyňou. Viaceré ženy priznávajú, že po návrate do práce už neservírujú varené večere alebo na seba prestali klásť iné nároky. Všetky, s ktorými som hovorila, sa v domácnosti a pri starostlivosti o deti dopĺňajú so svojimi mužmi.
Ani to však nie je dosť, keď dôjde na nútený home office, a teda, keď sú deti doma – napríklad kvôli chorobe. Katarína Kobušová podniká, je teda zdanlivo paňou svojho času, s tromi deťmi však choroba trvá aj týždne: „Je to aj mesiac, kým sa všetci vystriedajú a potom prídem na rad ja a muž. Je to zlé, lebo nemáme žiadne opatrovateľky, žiadne babičky. Keď boli prvý raz chorí všetci traja, povedala som mužovi, že má zákaz chodiť do práce,“ smeje sa s odstupom času Katarína.
Obzvlášť komplikovaná by podobná situácia bola pre ženy v skúšobnej dobe. „Zamestnávateľ je povinný akceptovať OČR-ku, to znamená, že keď je žena dva týždne v práci a dva týždne doma, je povinný to akceptovať. V praxi sa však stretávam s tým, že ak je žena na OČR-ke často a je v skúšobnej dobe, zamestnávatelia sa s ňou rozlúčia, čo vlastne môžu,“ vraví Mária Dvončová. Zostať na OČR-ke však niekedy nemôžu z povahy práce ani zabehnuté zamestnankyne. Napríklad Jana Stanková nemohla zostať doma s deťmi ani počas pandémie. Choroby detí tak väčšinou prehrmia za pomoci manželov či starých rodičov.
Vo všetkých týchto výzvach sa však deti stávajú pre ženy veľkou inšpiráciou. Najmä, keď prehodnocujú svoje pracovné zameranie a spôsob, akým fungujú v práci. Katarínu napríklad práca popri deťoch naučila delegovať úlohy. „Kedysi som bola typ človeka, ktorý všetko zvládne a spraví. Deti ma naučili, že nedám všetko sama, ale musela som ich mať na to tri,“ smeje sa. Soňu viedla práca popri dieťati k uvedomeniu si vlastných hraníc. Naučila sa tiež, že peniaze, ktoré s pracovným výkonom prichádzajú, sú síce fajn, ale rovnako skvelé je mať voľný čas a chvíľu nič nemusieť. A sú ženy, ktoré sa takto naučia postaviť sa za seba, dokonca si vypýtajú v práci viac peňazí.
Autorka je nezávislá novinárka a autorka knihy Ženy, ktoré zostali
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
