Od čias publikácie Teórie spravodlivosti od Johna Rawlsa sa predmetom veľkej časti debát v oblasti politickej teórie, morálnej filozofie a aplikovanej etiky stalo proporčné stanovenie miery autority a autonómie. Autonómia u Rawlsa predstavuje priestor v občianskej spoločnosti, kde môže jednotlivec vyvíjať aktivity za účelom riešenia spoločenských problémov; autorita sa tu chápe ako redistribúcia, regulácia, legislatívne opatrenia či iné zásahy štátu tam, kde individuálne iniciatívy nie sú považované za schopné priniesť optimálne výsledky. Pri zbežnom pohľade by sa mohlo zdať, že štát s vysokou mierou redistribúcie a legálnou a administratívnou protekciou etnických či sexuálnych minorít bude potenciálnym nepriateľom prirodzených slobôd. Niektoré príspevky k tejto debate, ako trebárs kniha Ľuboša Blahu Späť k Marxovi?, tento dojem do značnej miery potvrdzujú.
O to paradoxnejšie potom pôsobí William Claire Roberts so svojou prácou Marx’s Inferno (Marxovo Peklo). Hneď v úvode sa spomína reakcia predstaviteľov rozličných odborových a sociálne angažovaných organizácií na smrť Karla Marxa; podľa nich je teraz povinnosťou „všetkých skutočných milovníkov slobody“ uctiť si jeho pamiatku. Sloboda je jedným z pojmov, ktoré sa pri popise Marxovej filozofie vyskytujú zriedka. Roberts si kladie za cieľ tento domnelý paradox vysvetliť a vplyv niekoľkých jeho metodologických interpretácií, prostredníctvom ktorých kladie do popredia filozofie Kapitálu otázku slobody, je zásadný.
Prvým vstupom do problematiky je Robertsova poznámka, že „štandardné“ interpretácie Kapitálu sa zvyčajne striktne držia Hegelovej Logiky – tento prístup je však prinajlepšom aplikovateľný iba na tú časť diela, ktorá obsahujúce ekonomické analýzy, takže kapitoly obsahujúce hlavne historickú analýzu sú odsunuté bokom. Druhým je selektívna prioritizácia prvého zväzku Kapitálu ako jednej z mála Marxových písomností, ktoré boli za jeho života vydané; predpokladá sa, že ostatné materiály, keďže na rozdiel od spomínaného prvého zväzku neboli usporiadané do definitívneho vydania presne podľa Marxovej predstavy, nemôžu byť vnímané ako jednoznačné stanovisko autora. Roberts vzápätí predkladá množstvo materiálu, ktorý dokladá, že Kapitál bol v skutočnosti spísaný tak, aby svojou štruktúrou imitoval Danteho Božskú komédiu – a dokončený Prvý zväzok nie je ničím iným než Marxovým variantom Pekla.
Roberts pripomína Engelsovu charakteristiku Danteho poézie ako bodu prelomu medzi stredovekom a modernou; na pozadí náboženskej ikonografie sa tu buduje morálna klasifikácia, odsudzujú sa svetské hriechy a napĺňa funkcia spoločenskej kritiky. Okrem zjavnejších štrukturálnych podobností Kapitálu a Pekla zdôrazňuje Roberts obraz kapitalizmu ako „sociálneho pekla“, ktorý bol rozšírený medzi francúzskymi socialistami v období pred Marxovým exilom v Paríži a počas neho. Tento koncept zároveň rozdeľuje Kapitál na dva tematické okruhy – prvým je kritika ontologických analýz politickej ekonómie francúzskych socialistov ako Saint-Simon, Fourier a Proudhon vyobrazujúcich kapitalizmus ako „peklo“, druhým je historická analýza opisujúca sériu prehreškov, prostredníctvom ktorých buržoázia prenikla k moci na úkor ďalších sociálnych vrstiev.
Pre uchopenie ekonomickej kritiky prezentovanej Marxom je podľa Robertsa kľúčovým pojmom „anarchia trhu“. Analýza komodity, ktorou začína prvý zväzok Kapitálu, je argumentom proti socialistom, ktorí vnímali prostriedky výmeny – peniaze, financie či obchod – ako niečo, čoho zdokonalením dosiahneme spravodlivejšiu spoločnosť. Podľa Marxovej tézy trh v každom prípade prenáša viac než len informácie a komodita je médium, prostredníctvom ktorého sú komunikované vzťahy medzi ľuďmi – takže jej objektivizácia a metrizácia zakrývajú fakt, že vo výmene sú rovnako ako racionálne úmysly obsiahnuté aj individuálne vrtochy a vášne účastníkov tejto výmeny. Práve preto, že vnímanie spoločenských vzťahov optikou „trhu“ a morálnej konštrukcie „občianskej spoločnosti“ zviditeľňuje iba časť toho, čo je v ich rámci vymenené, problém nie je vo vzťahoch výmeny, ale na jej začiatku – teda v subjekte ovládnutom prenesenými afektami, ktoré nie sú jeho/jej vôli vlastné. Ako akrasia, neschopnosť hriešnikov ovládnuť svoje vášne, prestupujúca viacerými kruhmi pekla. Takže nielen že pracujúci (ktorý predáva na trhu viac než svoju prácu – totiž sám seba) je na slobodnom trhu neslobodný a neustále nútený sa prispôsobovať, ale aj vzťahy kapitálu („skutočného nepriateľa“) robia neslobodnými kapitalistov, ktorí potrebujú z pracujúcich vyextrahovať vždy viac a viac práce.
Práve tu potom Roberts argumentuje, že ak má Marxova kritika dávať nejaký zmysel, musí byť otázka poriadku ako alternatívy k tejto „anarchii“ postavená v podobe politickej a morálnej teórie. Gro argumentu je nasledovné: neskoršie kruhy Danteho pekla Marx imituje analýzou historickej formácie kapitalizmu ako procesu, v ktorom sa vznikajúca buržoázia špecifickým spôsobom „spreneverila“ voči vlastníkom pôdy a pracujúcim, ktorí jej zverili spravovanie spoločného bohatstva. Podľa Robertsa nie je agregát všetkých týchto „hriechov“ v Marxovom ponímaní ničím iným než samotnou vedou politickej ekonómie, pričom fundamentálnym argumentom tejto jeho interpretácie je, že kľúčovou pre politickú interpretáciu Marxa je jeho „preklad“ republikánskej teórie slobody do teórie politickej ekonómie. Základom republikánskej definície slobody je ponímanie politického subjektu nielen ako podradeného zákonu, ale zároveň ako subjektu, ktorý aktívne participuje pri tvorbe tohto zákona – preto spoločnosť podriadená zákonom trhu nemôže byť nikdy slobodná. Roberts tento záver radikalizuje v dvoch rovinách – menej kontroverznou je zdôraznenie, že Marxova teória je teória kategorickej a nepodmienenej slobody, kde žiadna politická a ekonomická sloboda pre všetkých nenastane, kým nedôjde k úplnému zrušeniu práce za mzdu a jej nahradeniu iným mechanizmom. Druhé, omnoho kontroverznejšie, je Robertsovo konštatovanie, že distribúcia bohatstva nie je problémom, ku ktorému by sa Marx akokoľvek staval – ak by aj došlo k zrušeniu práce za mzdy, Marx podľa Robertsa nehovorí, čo spraviť s majetkom rozdeleným v globálnom nepomere. Marxova kritika sa v kapitolách o „primitívnej akumulácii“ snaží ukázať, že princípy vlastníctva a dodržiavania kontraktov, na ktorých si kapitalizmus zakladá a ktorých dodržiavanie Marx neodmieta, musí štát z dôvodu udržiavania „poriadku“ v tejto „anarchii“ neustále porušovať (resp. musí stále „hrešiť“). (Pre porovnanie, Rawls trvá na teórii „prísneho súladu“ reality a ideálu, a tento problém u neho v ontologickom zmysle nemôže nastať.) Roberts dokonca tvrdí, že Marx ani nikde neobhajuje expropriáciu a odňatie majetku majetným (a teda v konečnom dôsledku nerobí kompromis s kategorickým poňatím slobody, ktoré vlastnícke nároky zahŕňa).
Dalo by sa povedať, že Robertsov Marx je v priamom rozpore s redistributívnymi marxistickými teóriami spravodlivosti a že ak ich prvkom je otázka zväčšovania štátu, politická teória kapitálu v Danteho kontexte nie je volaním ani po menšom, ani po väčšom štáte, ale morálnou teóriou nedostatočného seba-vlastnenia pracujúcich. Dôsledkom tohto stavu sú morálne excesy štátu a kapitalistov a podmienkou reimaginácie štátu za účelom maximalizovať podmienku slobody by bolo „apokalyptické“ poznanie, že tak, ako je cestou z pekla u Danteho uvedomenie si, že Lucifer je uprostred Zeme a cesta nahor je cestou nadol, je zdrojom trhovej neslobody neschopnosť jej subjektu byť slobodným prostredníctvom deliberatívnej spolupráce. Sám si nedovolím polemizovať o tom, či je Marx a jeho Kapitál dostatočným prostriedkom kritiky všetkých spoločenských procesov súčasnosti, ani či je možné – v duchu polemiky niektorých súčasných marxistických autorov, napríklad McKenzieho Warka – ešte stále nazývať súčasné dianie kapitalizmom. No ak priznáme, že Marx nám môže pomôcť pochopiť aspoň nejakú časť reality, je Robertsova práca, pri všetkých dôsledkoch jeho metodologických krokov, radikálnym otvorením nových možností v rôznej miere kontrastujúcich s kanonickými interpretačnými školami Marxovho diela, v mene ktorých boli napáchané niektoré z najväčších barbarstiev modernity. Detailnejšie skúmanie paralel s Dantem – či už v rovine literárnej formy a predstavivosti, či možno metafyziky – môže zároveň predstavovať zaujímavý nástroj na vyrovnávanie sa s našimi krušnými časmi.
Autor je politológ
