Na vertikále procesu vzniku filmu v medzipriestore idey, literárnej prípravy a hľadania zdrojov na vývoj projektu spĺňa dôležitú rolu akýsi inkubátor. Nemusí to byť produkčná spoločnosť ani priamo vývojové laboratórium. Desant Film Hub v Novej Cvernovke je týmto – vo svojej podstate nesystémovým – prvkom v inštitucionálnej štruktúre tunajšieho filmového priemyslu.
„Desant“ (z francúzskeho „descente“) znamená klesať, zostupovať – na prízemie, kde môže byť povedzme elementárna báza. Podľa Slovníka slovenského jazyka to je aj „výsadok, špeciálna bojová jednotka vysadzovaná z lietadiel al. z lodí na územie obsadené nepriateľom“, k čomu sa hlásia členovia Desant Film Hubu, ktorí tak samozrejme odkazujú k Robertovi Bressonovi – vo svojich Poznámkach ku kinematografu píše: „Cinematography, a military art. Prepare a film like a battle.“ Na Facebooku sa dočítame, že skupinka mladých, prevažne filmárok, sa pod značkou Desant hlási aj k rumunskej antológii Desant 83: „Autori boli prevažne debutanti, členovia literárneho krúžku Junimea na bukureštskej univerzite. Vďaka zbierke sa začalo hovoriť o novej generácii spisovateľov, ktorí vo svojich textoch prekračujú hranice žánrov.“
V informatike ja zas „hub“ aktívnym prvkom počítačovej siete, ktorý umožňuje jej vetvenie. Hub ako uzol, medzičlánok zabezpečujúci disemináciu, ktorý v systéme OSI (referenčný model Open systems interconnection) funguje len po istú vrstvu – jeho povaha je preto lokálna. Analógia s teóriou počítačových sietí sa vzhľadom na funkcie Desant Film Hubu javí celkom funkčne. Jednotlivé vrstvy OSI fungujú tak, že nižšie poskytujú služby vyšším, ktoré využívajú ich funkcionalitu. Nižšie tak logicky podmieňujú vyššie, ktoré bez nich nemôžu existovať, rovnako ako nemôže bez poučených talentov, schopných generovať umelecký kapitál v kooperácii a súzvuku, existovať a vyvíjať sa slovenská audiovizuálna krajina. Hub spája do rámca. Desant Film Hub tak robí okrem organizovania diskusií či projekcií aj samotnou svojou fyzickou existenciou. Filmové štúdiá na Kolibe – v pamäti mnohých filmárov staršej generácie zakorenené často s príchuťou romantických sentimentov – niekedy túto bázu poskytovali. Okrem toho, že v nich vyše tisíc zamestnaných ľudí zodpovedalo za chod národnej kinematografie, boli platformou nevyhnutne umožňujúcou interakciu a družbu. Dnes tomu tak nie je, v skôr virtuálnom priestore rozptýlenom medzi množstvo oficiálnych a neoficiálnych inštitúcií sa dialóg stráca a cítiť v ňom diskrétny tlak súťaživosti.
Všetko sa začína už na škole – na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave – jedinej na Slovensku, kde sa dajú študovať všetky režijné a ďalšie realizačné odbory. Rozhovor s Paulou Poštolkovou a ďalšími členkami ateliéru Desant Film Hub, Štefániou Lovasovou a Martinou Buchelovou, sa zameriava na problémy, s ktorými sa musia boriť mladé tvorkyne. Debata napokon prerástla do hľadania významu pojmu otvorenosti v priestore, ktorý vymedzuje – prekvapivo stále určujúca – generačná priepasť.
PAULA: Desant vznikol najprv ako názov platformy pre producentskú entitu. Skončili sme školu a chceli robiť celovečerný film, zistili sme však, že v tomto prostredí to nejde tak ľahko. Začali sme preto vytvárať koncept, ktorý by staršej generácii zakorenenej v štruktúrach Audiovizuálneho fondu vyhovoval viac. Desant je miesto, kde sa stretáva a prepája naša generácia, ktorej problém spočíva v roztrúsenosti. Všetci makáme, ale nie sme pritom vôbec spolu. Vždy sa tešíme, keď sa niekde náhodou stretneme. Desant vznikol, aby sme sa stretávali akosi organizovane, lebo v škole na to paradoxne nebol priestor. V uplynulých rokoch bol trend skôr taký, že škola chcela študentov zo svojich priestorov vypudiť. Desant má podľa mňa suplovať aj túto jej funkciu – byť alternatívou priestoru školy, kde si môžeš spraviť kávu, dať si pivo, pozrieť si film, zorganizovať diskusiu či viesť neorganizovanú diskusiu, písať scenár…
ŠTEFÁNIA: Neviem, či je to pluralitou alebo individualizmom, ale na škole trvá strašne dlho, kým si nájdeš svoju spriaznenú dušu. Podľa mňa si preto v záťažových situáciách nevieme dostatočne pomáhať – ani mentálne, ani fyzicky. Tu v Desante oporu cítim.
MARTINA: Ja som na škole osem rokov a bola som súčasťou viacerých ročníkov. Každý bol iný. Keď sme začínali u Dušana Trančíka, okamžite sme si medzi sebou čítali scenáre. Sú aj ročníky, ktoré sa síce rešpektujú, ale menej si pomáhajú. Ja som mala šťastie – našla som viacerých kľúčových spolupracovníkov: produkčnú Eriku Paulinskú, kameramanku Radku Šišulákovú, scenáristu Lukáša Obermajera a strihača Dušana Varmeďu. Dá sa to, určite však potrebuješ stretnúť niekoho, s kým rád spolutvoríš, to je úplný základ. Hraný film na profesionálnej úrovni jednoducho sám neurobíš. Film je kolektívne dielo. Na FAMU, kde som strávila dva semestre na Erasme, bola na hranej réžii, a myslím, že aj na škole vôbec, omnoho uzavretejšia atmosféra. Rozumela som si len s Aramisovou (slovenský režisér, študent FAMU, ktorý pred tromi rokmi predčasne umrel).
PAULA: Ja som zas na Erasme v Helsinkách (Aalto University) pochopila, že nás doma k družbe naši pedagógovia nevedú dostatočne, čo je problém. Okrem toho, že tam nás pedagógovia učili viac technických vecí – chodila som na vynikajúce kameramanské a dramaturgické workshopy –, nás brutálne vyťažený producent (šéf katedry), ktorý napriek tomu učil na škole, pozýval k sebe na neformálne debaty, kde sme mu mohli úplne otvorene rozprávať o našich problémoch a zmätkoch vo filme, vnútorných krízach, neporozumení s režisérom či scenáristom. Nejde totiž len o preteky v tom, kto má koľko kreditov, kto a aký film nakrútil a na aký festival s ním išiel. Otvorená diskusia o najrôznejších problémoch je možno ešte dôležitejšia.
ŠTEFÁNIA: Podľa mňa sa na škole objavujú ľudia, ktorí ju študujú, len aby nejakú vysokú školu študovali a film ich v skutočnosti vôbec nezaujíma. Stretávať sa a často aj pracovať s ľuďmi, ktorí majú celkom rozdielnu ambíciu ako ty, je strašne ťažké. Takýchto ľudí nedotiahneš na masterclass amerického scénografa na Visegrad Film Forum.
PAULA: Keď chceš byť napríklad hudobný producent, na Slovensku na to neexistuje nijaká škola, takže sa hlásiš do Ateliéru zvukovej skladby na FTF. To ale znamená, že musíš chodiť na pľac a musíš točiť. A je to problém, keď z ročníka chce chodiť na pľac iba niekoľko ľudí a ostatní idú len vtedy, keď musia.
MATEJ: Hovoríte aj o neodbornosti, ktorá z toho následne vyplýva?
ŠTEFÁNIA: Hovorím o inej motivácii. Možno je chyba v tom, že na Slovensku sa povedzme tá hudobná produkcia študovať nedá.
PAULA: Nemôžeš študovať ani filmovú architektúru. Keď chceš navrhovať filmovú scénu, ideš na scénografiu na divadelnú fakultu.
MATEJ: Je tiež známe, že scenáristiku navštevuje množstvo ľudí, ktorí majú skôr literárne ambície. Scenáristi často píšu texty, ktoré sa nerealizujú, a medzi nimi a režijnými ateliérmi vzniká málo spolupráce.
MARTINA: Možno som mala šťastie, že som v začiatkoch nenatrafila na nikoho, kto by ma iritoval, a moje skúsenosti so spoluprácou so scenáristami boli od začiatku veľmi fajn, takže dodnes často píšeme spolu a vždy mám aj dramaturga. Problém skôr vidím v stúpajúcej miere byrokracie a občas v nezmyselných pravidlách. V istom období som cítila v škole veľké zázemie, nebol problém v nej napríklad v noci strihať, ak bolo treba. Dnes je to, dúfam, už znovu o čosi lepšie, ale v jednom momente začala byť FTF strašne byrokratická a neotvorená dialógu, začalo sa veľa vecí pre istotu zakazovať.
PAULA: V takmer „no-budgetových“ podmienkach je nejaká miera punku potrebná.
MATEJ: Paula na úvod spomínala, že problém predstavuje aj generačný rozdiel. Ako je to na škole?
ŠTEFÁNIA: Generačných rovín tu je niekoľko. Najmarkantnejšia je otázka nejakého základného porozumenia. Akokoľvek sa pedagógom na svojej katedre často snažím niečo vysvetliť, oni sa chytajú niečoho, čo pre mňa vôbec nie je nosné. Preto ak veciam nerozumejú, niektorým projektom často neveria, no veria tebe ako tvorcovi, a to je silná vec.
PAULA: Na katedre produkcie a distribúcie je to presne naopak. V magisterskom ročníku to bola vo viacerých prípadoch čistá demotivácia. Česť svetlým výnimkám – najmä z radov vtedajších doktorandov. Miestami som až mala pocit, že tam pedagógovia robia často všetko preto, aby z nás neboli dobrí producenti, lebo by sme im v budúcnosti mohli prebrať džob. Nechcem to hyperbolizovať, ale na prednáškach nám skôr ukazovali, že na to nemáme, namiesto toho, aby nám ukázali, ako by sme na to mohli mať. Keďže tu nemáme reálny filmový priemysel, nemáme sa kde stretávať, a vzniká tak tichý súboj ľudí, ktorí sa často len evidujú. Každý čerpá z AVF, ten súboj je logický. Nemáme tu štúdiá, aké sú v Maďarsku, Poľsku či Česku. Priemysel je o seriáloch, reklamách… a hoci sa v súčasnosti točí kopa slovenských filmov, tvorivá báza je roztrúsená.
MARTINA: Možno to je aj na nás, spojiť sa a pomáhať vylepšiť, čo v audiovízii nefunguje. Na FAMU, kde je úspech zabehnutý, sa ľudia skôr predbiehali, ako to bude komu fungovať. Na FTF sa tešíme zo singulárneho úspechu, lebo naznačuje, že aspoň niečo sa začalo diať.
MATEJ: Čo všetko by mal teda v budúcnosti reprezentovať Desant? Mám pocit, že tým, čo odznelo, azda spejete k nejakému hodnotovému manifestu, ktorý je postavený na otvorenosti, a to bez nánosov nejakého klišé.
MARTINA: Desant by mal byť platformou na stretávanie sa tvorcov aj po škole, miestom, kde človek môže prísť, má pokoj a môže tvoriť. Kde nájde aj iných ľudí a budú si navzájom pomáhať.
PAULA: Desant by mal byť predovšetkým o spájaní a prepájaní. Nemá slúžiť ako konkurencia existujúcim filmárskym platformám, subjektom, združeniam – skôr má prispieť k všeobecnému progresívnemu trendu. Ide o vzájomnú motiváciu, ktorá nedovolí, aby vyhasol potenciál mladých filmárov, študentov. V mojom okolí bolo priveľa talentovaných ľudí nadšených pre film, ktorí však už audiovíziu opustili. Keby bol systém nastavený otvorenejšie, mohlo tomu byť inak.
ŠTEFÁNIA: Desant pre mňa reprezentuje nedodefinované zázemie. Chcem, aby sa stal platformou – profesionálnou a ľudskou – aj pre mojich spolužiakov. Desant má koncentrovať ľudí z našej generácie, ktorej má veci uľahčiť. Desant chce chápať svet v širokých súvislostiach, organizovať networkingy, workshopy, semináre a akcie aj pre neprofesionálov. Desant je platforma pre začínajúcich. Jeho základným vzorcom a víziou do budúcnosti má byť prijímanie a odovzdávanie podnetov.
Hlavná myšlienka Desant Film Hubu vznikla v hlave Romany Rýdzej, absolventky hranej réžie na FTF VŠMU.
Martina Buchelová študuje v Ateliéri filmovej a televíznej réžie na FTF VŠMU. Predtým študovala kulturológiu na FiF UK v Bratislave. Jej snímku Magic Moments (2017) nominoval významný Toronto International Film Festival (2017) v súťaži krátkych filmov. Nakrútila tiež krátke filmy Zelená vlna, Idiot či Hánky našej Hanky. Je členkou Desant Film Hubu.
Paula Poštolková absolvovala Katedru produkcie a distribúcie na FTF VŠMU. Spolupracovala na realizácii niekoľkých krátkometrážnych aj celovečerných filmov, reklamných produkciách aj televíznych projektoch. Angažuje sa v hudobnej sfére ako členka LALA – Slovak Music Export office. Je tiež členkou Nadácie Cvernovka, kde má na starosti produkciu kultúrneho programu. Spolu s Romanou Rýdzou založila Desant Film Hub.
Štefánia Lovasová študuje hranú réžiu na FTF VŠMU. Nakrútila krátke študentské filmy Sláva a Cabiria. Orientuje sa aj na divadlo. Je členkou Desant Film Hubu.
Autor je filmový kritik, študuje filmovú vedu
