Mŕtvi sa nepochovávajú sami. To je prvá vec, ktorú sa učia študenti archeológie. Hrob nikdy nie je momentkou v štýle náleziska v Pompejách, človeka nikdy nezachytí takého, akým bol počas života. Ukazuje nám, ako sa k nemu okolie zachovalo krátko po smrti i dlho po nej.
Jasne to vyplýva aj z nedávnej správy o historických rozdieloch a nerovnom prístupe v pripomínaní vojnových obetí, ktorú si nechala vypracovať Komisia Britského spoločenstva národov pre vojnové hroby (Commonwealth War Grave Commission). Podľa tohto dokumentu sa v dôsledku hlboko zakorenených predsudkov, predpojatosti a rasizmu v krajinách niekdajšieho Britského impéria, dodnes nedostalo náležitej alebo žiadnej posmrtnej úcty stovkám tisícov vojakov z Afriky, Ázie, Stredného východu a Karibiku, ktorí bojovali za Britániu v prvej a druhej svetovej vojne. „Vykonáme potrebné kroky, aby sme odčinili krivdy minulosti,“ vyhlásila generálna riaditeľka komisie Claire Horton v reakcii na správu. „Vítam iniciatívu Komisie na vykonanie nápravy všade tam, kde to bude možné,“ sekundoval jej predseda vlády.
Zmena správania k mŕtvym
Správa bola zverejnená v čase, keď v USA nabrala na sile celonárodná debata o zaobchádzaní s telesnými pozostatkami Afroameričanov, nie však v kontexte vojnových hrobov, ale depozitárov amerických múzeí. V júli 2020 sa Archeologické a antropologické múzeum Pensylvánskej univerzity verejne ospravedlnilo za „neetické vlastníctvo“ viac než 1300 ľudských lebiek, ktoré v devätnástom storočí zhromaždil Samuel George Morton s cieľom pseudovedeckého výskumu metódou kraniometrie. Vo februári nasledujúceho roku z údajov, ktoré zverejnil doktorand Paul Wolff Mitchell, vyplynulo, že súčasťou Mortonovej zbierky sú aj lebky štrnástich Afroameričanov, ktoré v štyridsiatych rokoch devätnásteho storočia ukradol z cintorína v susedstve pozemku, kde dnes stojí múzeum.
Etické zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami vôbec nie je novou témou, no odkedy táto debata prenikla na pôdu Harvardu a Princetonu, verejný diskurz sa začal rýchlo meniť. Keď sa po prvom lockdowne v septembri 2020 znovu otvorili brány Pitt Riversovho múzea v Oxforde (kde pracuje autor článku), z jeho stálej expozície boli vyradené všetky ľudské pozostatky a známa vitrína s názvom „Zaobchádzanie s mŕtvymi nepriateľmi“ bola demontovaná. Táto storočná expozícia upevňovala rasistický mýtus o tom, že „lovci lebiek“ sú akýmsi jednoliatym druhom „divošskej“ kultúry, a zároveň naznačovala, že účelom múzea „svetových kultúr“ je vystavovať objekty, ktoré boli odňaté nepriateľom Britského impéria.
Od deväťdesiatych rokov minulého storočia je prinavracanie ľudských pozostatkov komunitám, ktorým boli v minulosti odobrané, bežnou súčasťou kurátorskej praxe v múzeách v Spojenom kráľovstve. Londýnske múzeum prírodnej histórie v marci 2019 vrátilo telesné pozostatky tridsiatich siedmich pôvodných obyvateľov južnej Austrálie komunite Narunggov. To však predstavuje len nepatrný zlomok zo všetkých stále zadržiavaných pozostatkov, ktorých presné vyčíslenie nie je verejne dostupné. V roku 2003 pracovná skupina pre záležitosti ľudských pozostatkov informovala ministerstvo kultúry, že v stotridsiatich dvoch anglických múzeách sa nachádzajú telesné pozostatky dokopy viac než šesťdesiatich tisícov ľudí, z ktorých približne osemnásť tisíc pochádza zo zámoria.
Vrátiť nielen telá
Diskusia o ľudských lebkách, kostiach, vzorkách vlasov či kože sa postupne rozšírila o tému starobylých kultúrnych objektov ukoristených za čias kolonializmu. Dnes už medzi reštituované muzeálne exponáty patria nielen telesné pozostatky, ale aj artefakty. V novembri 2019 Manchesterské múzeum vrátilo štyridsaťtri posvätných obradných predmetov austrálskym aborigénnym komunitám. Mangubadijarri Yanner z organizácie, ktorá zastupuje záujmy pôvodných austrálskych komunít Gangalidda a Garawa (GGNTAC), označil túto reštitúciu za „dôležitú a potrebnú pre kultúrnu revitalizáciu, pretože hlboko vnútri týchto predmetov je ukrytý náš folklór, naše dejiny, naše tradície a príbehy“.
Britské múzeá akútne potrebujú takúto kultúrnu revitalizáciu a téma ľudských pozostatkov a artefaktov ponúka novú perspektívu a umožňuje nám vidieť diskusiu o múzeách v jasnejšom svetle. Určite sa nájdu hlasy, ktoré sa budú snažiť znevažovať takéto pokusy o transparentnosť, návrat a odškodnenie. Možno budú aj očierňovať kolegov z múzeí, ktorí sa usilujú uviesť do praxe etickejší prístup a pohrdlivo ich označovať za „aktivistov“.
Ešte stále je u nás rozšírený názor, že kurátori a kurátorky by sa mali zaoberať výlučne písaním histórie a staré zbierky by mali nechať zaliate v živici. Niektorí riaditelia, členovia správnych rád či združení priateľov múzeí zjavne pociťujú nostalgiu za uisťujúcim hlasom kurátorskej autority. Lenže takýto prístup patrí minulosti. Svedčí o tom napríklad aj rýchly ústup londýnskeho Múzea Viktórie a Alberta od plánov reorganizovať zbierky umenia a dizajnu na základe chronologického princípu. Súčasťou tejto spiatočníckej zmeny malo byť zaradenie exponátov súvisiacich so subsaharskou Afrikou a jej diaspórami do oddelenia artefaktov z Ázie. Ako poznamenala spisovateľka a historička remeselnej tvorby, Tanya Harrod, zaváňa to prístupom „západ a potom všetko ostatné“.
Konzervatívne hlasy tvrdia, že „dekolonizovať znamená dekontextualizovať“. Lenže bojovať proti rasizmu v múzeách neznamená, že budeme predstierať, že kolonializmus sa nestal. Znamená to, že prestaneme predstierať, že kolonializmus a jeho následky sú výlučne záležitosťou minulosti. Niektoré britské múzeá sa zrejme budú ďalej snažiť vystavovať, vysvetľovať a nanovo písať dejiny okrádania, násilia a brutality. Iné sa odhodlajú rozoberať koloniálnu infraštruktúru všade tam, kde sa upevňuje zastaraný pohľad na svet a inštitucionálny rasizmus. Niekedy sa skrátka kontext zmení sám aj bez pričinenia.
Naprávanie krívd pri zaobchádzaní s mŕtvymi a uctievaní ich pamiatky nie je protivlastenecká činnosť ani ikonoklazmus. Je to nevyhnutné priznanie pravdy a vyrovnanie dlhu voči žijúcim. Múzeá sa preto budú musieť otvoriť zmene, v rovnocennom partnerstve s návštevníkmi i všetkými osobami a komunitami, ktorým múzeá slúžia a ktoré im dávajú spoločenskú legitimitu. V súčasnosti sa priepasť medzi najväčšími národnými múzeami sídliacimi v Londýne a ľuďmi, ktorí majú najbližší vzťah k zbierkam svetového kultúrneho dedičstva, prehlbuje. Ako ju dokážeme preklenúť?
Inšpirovať sa môžeme napríklad tým, ako sa za posledné tri dekády zmenili profesionálne štandardy v starostlivosti o britské historické budovy. Rozhodovanie o ochrane pamiatok sa už neriadi len elitárskym prístupom kunsthistorikov a kunsthistoričiek, ktoré hodnotu budov určovali na základe umeleckého znalectva či architektonického kánonu, ale čoraz viac sa pri ňom dostáva do popredia aj to, akú hodnotu pripisujú stavbám ľudia, ktorí k nim majú vzťah. Takýto étos potrebujeme aj v múzeách: nahradiť hierarchiu a tradičné autority občianskymi hodnotami, ktoré budú poháňať zmenu. Múzeá zažili transformáciu aj v minulosti, napríklad, keď sa zaviedol bezplatný vstup. Časy sa menia, a preto si dnes musíme položiť otázku, ako dosiahnuť „inkluzívnosť a relevanciu“, ktoré anglický fond na podporu umenia Arts Council England zaradil medzi hlavné investičné princípy vo svojom strategickom dokumente Let’s Create.
Sprístupnime konečne informácie o desiatkach tisíc ľudských pozostatkov, ktoré boli ulúpené počas kolonializmu a dnes zapadajú prachom v muzeálnych depozitároch. Umožnime návrat ukradnutých artefaktov a začnime budovať medzinárodné vzťahy na úprimných a dôveryhodných základoch. Rozložme štruktúry nerovnosti, vylúčenia a rasizmu vo všetkých našich inštitúciách, kde pretrvávajú ešte od koloniálnych čias. Tu nejde o žiadne ikonoklastické útoky na múzeá ani o súčasť „kultúrnej vojny“, ako to azda niektorí označia. Sú to opatrenia, ktoré sme už dávno mali vykonať, ak chceme, aby britské svetové múzeá udržali krok so svetom, ktorý sa nezadržateľne mení.
Text bol pôvodne publikovaný 7. mája 2021 v denníku The Guardian. Copyright Guardian News & Media Ltd 2021.
Dan Hicks je profesor archeológie súčasnosti na Oxfordskej univerzite a autor knihy The Brutish Museums
Z anglického originálu preložila Barbara Sigmundová
