O koncepcii výstavy Tretia cesta – Odkaz Hanzy
Dnes je Hanza pre Galanťanov najmä názov sídliska. Málokto si spomenie na poľnohospodárske a obchodné družstvo, ktoré založili Maďari na juhu Československa po tom, ako z nich Trianon spravil menšinu. Na históriu družstva sa dá nazerať ako na spoločenský experiment, v ktorom sa jeho účastníci snažili vybudovať spoločnosť mimo ideí kapitalizmu i socializmu. Chceli vytvoriť čosi „tretie“, spolu s novým typom človeka v ústredí: vzdelaným roľníkom.
Výtvarníčka Csilla Nagy spracovala vo svojej najnovšej výstave v galantskom Vlastivednom múzeu družstevné dedičstvo Maďarov žijúcich na Slovensku medzi dvomi svetovými vojnami. Zamerala sa v prvom rade na ich ideologický vývoj a úsilie formovať medzivojnovú spoločnosť. Hoci toto hnutie nebolo ľavicové, až do svojho konca v roku 1945 bolo odhodlané realizovať ambicióznu filozofiu tzv. tretej cesty, ktorá obsahovala aj prvky ľavicového myslenia.
Ak chceme spoznať družstevnú minulosť južného regiónu, je dôležité pochopiť ciele a úmysly družstevníkov. Pred vznikom výstavy som ako kurátorka spoločne s autorkou skúmala minulosť Hanzy, snažili sme sa osvetliť a analyzovať dedičstvo dnes už zabudnutého hnutia.
Slepá škvrna v pravicovej historickej pamäti
Družstvo Hanza by sa právom mohlo nazývať najdôležitejším úspechom československých Maďarov, jeho existencia sa však napriek tomu zo súčasného povedomia stratila, podobne ako množstvo iných spoločenských projektov z medzivojnového obdobia.
Dôvody tohto zabudnutia sú vrstevnaté, ale ich výrazným prvkom je fakt, že príbeh hnutia nepasuje do dnešného prevládajúceho pravicového naratívu histórie maďarskej menšiny. Tento naratív vo všeobecnosti kladie príliš silný dôraz na hospodársky krach po Trianone a démonizuje českú hospodársku politiku, čím zatieňuje ekonomické a komunitné úspechy Maďarov na juhu Československa, ktorí sa na tomto území zo dňa na deň stali národnostnou menšinou.
Po prvej viedenskej arbitráži z roku 1938 sa pás Československa s väčšinovo maďarským obyvateľstvom pripojil k Maďarsku. Emočne burcujúca interpretácia tejto udalosti s naratívom o národnom zjednotení taktiež zatieňuje autonomistické úsilie družstva Hanza v porovnaní s pôvodným maďarským družstvom Hangya, ktoré presadzovalo násilnú hierarchizáciu a centralizáciu. Ďalšou slepou škvrnou v politike pamäte je silnejúci antisemitizmus na konci tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov. História maďarskej menšiny sa vo všeobecnosti týmto javom zaoberá málo, pri štúdiu histórie družstva sa však antisemitizmus nedá ignorovať: v kalendári a novinách, ktoré si v Hanze sami tlačili a vydávali, sú stopy protižidovskej propagandy a postupne hrubnúci, dehumanizujúci diskurz zjavné.
Družstvo riadené zdola
Cítili sme, že tému družstevného hnutia Hanza by bolo dobré oživiť, pretože aj dnes – a čoraz častejšie – hľadajú rôzne spoločnosti na svete riešenia kríz v združovaní sa a komunitách: fungovanie vo zväzoch a družstvách je odpoveďou na vykorisťovanie na trhu práce, ekonomickú neistotu, odcudzenie, narastajúce nerovnosti, zamrznutú spoločenskú mobilitu, klimatickú krízu. Alternatívami týchto javov sú napríklad predaj potravín vypestovaných lokálne na komunitnej báze; demokraticky fungujúca kultúrna dielňa v spoločnom vlastníctve; družstevné bývanie vo vlastníctve obyvateľov a obyvateliek oslobodené od nepredvídateľného realitného trhu a komunitné úverové družstvá nezávislé od bankovej scény. Počas pozorovania súčasnej vlny oživenia družstevníctva sme krúžili okolo otázky: ako sa v našom regióne vyvíjala v medzivojnovom období široká sieť družstevných hnutí? Aké výsledky po sebe družstvá zanechali? Kto družstvá zakladal a s akým cieľom? Ako sa títo maďarskí družstevníci a družstevníčky zamýšľali nad nerovnosťami, pokrokom či vzdelávaním?
V predtrianonskom Uhorsku v devätnástom storočí vzniklo spotrebné a obchodné družstvo Hangya. Nebolo však organizované zdola, ale vzniklo z iniciatívy grófa Sándora Károlyiho a ďalších kapitalistov. Ich cieľom bolo pozdvihnutie čoraz chudobnejšieho vidieka, ale analýza sociológov Zoltána Sidóa a Mártona Szarvasa z roku 2020 ukázala, že štedrí aristokratickí mecenáši v skutočnosti využívali družstvo na to, aby vidiek modernizovali a integrovali do systému kapitalistickej výroby: tento cieľ nepredstavoval cestu pre organický rozvoj vidieckych oblastí, ale predovšetkým reprezentoval záujmy bohatých kapitalistov. Na začiatku prvej svetovej vojny malo združenie Hangya dvesto členov a 1 276 členských družstiev, z ktorých viac ako polovica sa po podpísaní Trianonskej zmluvy ocitla na území Československa. Juh Slovenska teda zdedil hotový družstevný systém a gardu ekonomických odborníkov, obchodníkov a roľníkov, ktorí už mali skúsenosti v organizovaní družstiev.
Maďarom, ktorí sa ocitli v Československu, sa napokon po dlhom plánovaní a získaní povolenia od bratislavského Ústredného družstva v roku 1925 podarilo založiť novú družstevnú základňu v Galante s názvom Hanza. Nové družstvo v sebe spájalo predovšetkým tie organizácie, ktoré predtým patrili k družstvu Hangya, ale udržiavali aktívne vzťahy aj s väčšinovou spoločnosťou. Z výskumov historika Istvána Gaučíka vieme, že Hanzu nezaložili bohatí kapitalisti z vyššej triedy, ale stredná trieda zanietená v organizovaní miestnej komunity: farári, učitelia, malí a strední poľnohospodári a vedúci obchodníci.
Hoci sa Hanza v prvom rade venovala organizácii hospodárstva (čiže šíreniu družstevníckej idey, pretvoreniu procesov výroby a výmeny tovaru, udomácneniu princípov komunitného fungovania a vzájomnej pomoci), svojou oddanou vzdelávacou činnosťou zasiahla do takmer každej oblasti života obyvateľstva: družstevníci a družstevníčky vplývali na vzťahy v rodinách, postavenie žien, vzdelávanie detí i dospelých, podnecovali aj angažovanosť verejnosti. Reálnym reformovaním spoločnosti vytvárali experiment nového života v mene – často spomínanej – „krajšej budúcnosti“. Pre ich družstevnú propagandu boli typické normatívne texty usmerňujúce správanie, ktorými určovali, čo je morálne, aký typ hospodárenia sa považuje za moderný a nasledovaniahodný, alebo aké vzdelanie bude dobre slúžiť pozdvihnutiu obyvateľstva v dedine.
Tretia cesta a vzdelaný roľník
Ideológia družstevníkov a družstevníčok z Hanzy pokrývala množstvo oblastí života a splodila komplexné vízie, ktoré sa podobali na filozofiu hnutí tzv. „životnej reformy“, vznikajúcich vo svete na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Hnutia životnej reformy sú však skôr spoločensko-kultúrnymi odpoveďami na konkrétne potreby ľudí zo strednej triedy, teda mestského človeka, ktorý sa má podľa ideálov vrátiť k prírode, späť k svojim čistým, autentickým koreňom. Tieto hnutia sa zrodili ako reakcia na priemyselnú revolúciu, modernizáciu a ich dôsledky. V tomto bol cieľ Hanzy práve opačný: hoci v jej vedúcich pozíciách bola stredná trieda prítomná, samotné reformy sa týkali skôr nižšej triedy. Ich hlavným ideálom bol „nový typ človeka“: vzdelaný, osvietený roľník, ktorý však napriek modernosti žije v súlade s prírodou. Mimochodom, tento ideál je častým rétorickým elementom národno-budovateľských diskurzov v strednej a východnej Európe. Nový typ človeka pre Hanzu stelesňoval pokrok a bol zárukou solidárneho hospodárskeho prostredia. Je paradoxné, že hoci sa ideológia Hanzy budovala na idealizácii a vyzdvihovaní dediny a poľnohospodárskeho spôsobu života, svojím modernizačným úsilím napokon prispela skôr k pomešťovaniu vidieka. Nadšenci z Hanzy nevideli, resp. nemohli predvídať, že takýto spôsob pozdvihnutia obcí nakoniec bude viesť k ich nezamýšľanej radikálnej premene.
V komunikácii Hanzy sa však objavovali aj znaky antimodernity. Hoci boli dediny a poľnohospodárstvo predmetmi jej modernizačného úsilia, predstavovali zároveň akúsi čistú, fantazijnú esenciu, ktorej zachovanie bolo povinnosťou súčasnosti, a tiež zárukou úspešnej budúcnosti. Tento prístup bol zakódovaný v dobe: sedliacka kultúra bola dôležitým motívom pre hnutia životnej reformy z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Ľud bol nasledovaniahodný vzor, ukazoval cestu mysliteľom tzv. tretej cesty, ktorí chceli prekonať nielen existujúci kapitalizmus, ale aj socializmus. Ich cieľom bolo vytvoriť akýsi spravodlivý kapitalizmus a na ceste k nemu najvýraznejšiu úlohu pripisovali vzdelávaniu a hospodárskemu pozdvihnutiu chudobnejších tried, no výlučne v medziach kapitalistickej výroby.
Ideály blízke ľudáctvu
Ľudová rétorika, ktorú v Hanze používali, chápanie dedinskej kultúry ako národného dedičstva, ako aj kresťanský socializmus, ktorý sa v tejto dobe často k podobným myšlienkam pridružoval, vytvorili vhodné ideologické prostredie pre rasovú nenávisť a antisemitizmus. Nafukovanie hesla „vlastný ľud, vlastná zem“ sa postupne pretavovalo do štvania proti „iným“ a „cudzím“. Tieto ideologické obsahy neboli zakódované v samotnom praktickom fungovaní družstevného modelu Hanzy, lenže v spoločenskom a etnopolitickom kontexte dvadsiateho storočia boli prítomné, a preto ich nájdeme aj v príbehu družstva Hanza.
Práce Csilly Nagy tematizujú protirečenia, ktoré v družstevnom hnutí vznikli. Pozornosť smerujú na svetlé stránky Hanzy: komunitnú spolupatričnosť po devastujúcej prvej svetovej vojne, ktorá prehĺbila spoločenské nerovnosti. Ale autorka nemlčí ani o tom, že idealizácia roľníctva sa rýchlo stala strategickým nástrojom krajne pravicového diskurzu. Toto všetko nám môže byť oporou pri skúmaní našej družstevnej minulosti. Ukazuje, že družstvo síce dokáže byť prostredím pre ľavicové úsilie o zmenu spoločnosti, ale rovnako jednoducho si toto prostredie dokáže privlastniť pravicová propaganda.
Autorka je kulturologička a kurátorka výstavy
Z maďarčiny preložila Tímea Krekovič Beck
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
