Ďaleko od moci, blízko do (analytického) raja

Pokračujeme v šou „Slovensko hľadá národné vysvetlenie“.

Pred niekoľkými dňami ma zaujala správa, že legendárne divadlo Stoka uvádza premiéru inscenácie Škovránok citátom holandského sociológa Geerta Hofstedeho, podľa ktorého „Slovensko dosahuje na škále vzdialenosť moci najvyššie skóre medzi všetkými krajinami na svete. Vysoké skóre znamená, že v krajine sa intenzívne prejavuje mocenská hierarchia“. V skutočnosti nejde o citát z Hofstedeho práce (hoci to forma naznačuje), ale z článku, ktorý v auguste 2023 publikoval v Denníku N psychológ Dušan Fábik (ten nie je citovaný vôbec). Vo svojom texte upozornil Fábik na to, že ruská propaganda na Slovensku môže byť úspešná preto, že podľa Hofstedeho výskumov Slovensko v indexe „vzdialenosti od moci“ dosahuje „najvyššie skóre medzi všetkými krajinami na svete (!)“. Rovnako „najvyššie skóre z celého sveta (!)“ má Slovensko „na škále maskulinita verzus femininita“. Je nám preto sympatická ruská ideológia, ktorá tieto ideály stelesňuje.

Článok poskytol v čase analytického tápania po úspechu ruskej propagandy na Slovensku konkrétnu, objektívnu a kalkulovateľnú dôkaznú situáciu. Vzdialenosť od moci vysvetlí všetko – ako píše článkom inšpirovaná Eva Borušovičová, „preto je tak veľa občanov našej krajiny náchylných zveriť svoje životy do rúk mocného agresívneho vodcu typu Mečiar alebo Fico“. A nielen, pretože „dokonca aj volebné víťazstvo Zuzany Čaputovej je cez optiku Hofstedeho teórie zrozumiteľné“. Nebola by to predsa dobrá teória, ak by nevysvetlila dva úplne protikladné fakty. Ivan Mikloš zase píše, že ide o „výborný osvetľujúci článok“, vďaka ktorému je „pochopiteľné, že väčšina slovenských občanov cíti intuitívnu náklonnosť k Rusku, pretože práve Rusko stelesňuje hodnoty, ktoré si ceníme najviac spomedzi všetkých skúmaných krajín sveta“. Nikto sa nepozastavil nad tým, či skutočne dáva zmysel, že na Slovensku pociťujeme vyššiu mieru vzdialenosti od moci ako v autoritárskych monarchiách, ako je Brunej, či že máme – pri všetkej slovenskej konzervatívnosti – rigidnejší pohľad na maskulinitu ako v Ománe. Inak, ani jeden z týchto štátov nebol v Hofstedeho výskumoch „prakticky všetkých krajín sveta“ (Fábik) zahrnutý. Hofstedeho výsledky (vo verzii 2010) kombinujú výsledky zbierané v rôznych obdobiach (od 70. rokov) z 93 krajín, čo je menej ako polovica všetkých krajín.

V sociálnych vedách existuje nepríjemná tendencia replikovať výsledky známych štúdií, teda kontrolovať ich metodológiu a pokúsiť sa ich výsledky overiť nezávislým opakovaním. Asi neprekvapí, že čosi také sa stalo aj Hofstedeho výsledkom. Ako upozornili Bašnáková, Brezina a Masaryk, citované údaje pochádzajú z 25 rokov starého výskumu (1998), realizovaného na malej vzorke 102 vysokoškolských študentov (86 % vo veku 20 – 24 rokov), z ktorých navyše tri štvrtiny (75 %) tvorili ženy. Je to vzorka, z ktorej by sme nevedeli odhadnúť ani len volebné preferencie, nieto povahu kultúry (apropo, originálne Hofstedeho dáta obsahujú samy dosť bizarných aspektov, napríklad prieskumy v Južnej Afrike realizované iba na bielej populácii). Pri replikácii na širšej a lepšie vyváženej vzorke vyšli autorom celkom iné výsledky. Vzdialenosť od moci bola paradoxne nižšia ako v Českej republike či Holandsku (alebo iných krajinách V4 v pôvodnom výskume). Škála maskulinity a feminity bola nižšia o polovicu, no stále výrazne vyššia ako v Česku (a oveľa vyššia ako v kontrolnej holandskej vzorke). Treba však povedať, že v inom článku Brezina, Bašnáková a Sollár upozorňujú, že ani index maskulinity pravdepodobne nie je dobre skonštruovaný a interpretovaný. Odkaz ani na jeden z týchto textov medzi trinástimi referenciami vo Fábikovom blogu nenájdeme.

Prečo problémy Hofstedeho výskumu nikoho nevyrušili? Prečo si nikto nedal prácu pozrieť sa na to, či ide naozaj o autoritatívnu interpretáciu a korektné dáta, a aspoň neuviedol možné (zjavné) problémy? Hofstedeho teória sa totiž hodila do predvolebnej atmosféry hľadania páchateľa a zapadla do lokálnej tradície čohosi, čo možno nazvať slovenským národným vysvetlením – teda vysvetlením, ktoré za negatívnymi javmi v slovenskej spoločnosti nevidí konvergenciu spoločenských či politických faktorov, ale defekty slovenskej nátury a kultúry, napríklad byzantské dedičstvo (nech to znamená, čo chce), alebo „mentalitu ľudí z horských dedín“. Slovenské národné vysvetlenie je esencialistické vysvetlenie zabalené do obalu z národných farieb a s tatranskou intelektuálnou prirážkou odovzdané domácemu alebo zahraničnému publiku ako exkluzívny lokálny craft produkt.

Ak ste teraz smutní, že replikácia narušila predstavu Slovenska ako krajiny s najvyšším indexom vzdialenosti od moci na svete a situovala ho, naopak, ako krajinu s najnižším indexom vo V4 (teda priamy opak), nezúfajte. Výhodou slovenského národného vysvetlenia je totiž jeho flexibilita. Najnižšia hodnota indexu vzdialenosti od moci? No samozrejme. Veď Slovensko je krajinou, kde v podmienkach malých komunít v horských dedinách každý každého pozná, každý sme brat a sestra, bratranec a sesternica – od baču až po premiéra. Situácia je odlišná v Poľsku, Maďarsku či Česku, kde dlhá tradícia štátnosti naučila obyvateľov a obyvateľky abstraktnému uvažovaniu o moci, spravodlivosti a povahe štátu. My sme tu predsa klanová spoločnosť.

Vo výbornej knihe Neznámá společnost napísal sociológ Pavel Pospěch, že úlohou sociológie a sociálnych vied by malo byť ponúknuť koherentný príbeh o spoločnosti, podložený dátami. Na Slovensku na to ideme naopak. Príbeh máme, teraz sa k nemu hľadajú dáta. Keď ich nájdeme dosť, možno sa budeme môcť vrátiť k lamentovaniu nad postfaktickou spoločnosťou a tými, ktorí sa neriadia vedou, ale pocitmi.

Autor je sociológ