Čo nás učí zabudnutý región o potrebe blízkosti

Brezová pod Bradlom. Foto: Anna Sviatková

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives.

Z Trenčína cestujem roztraseným vlakom na Myjavu, odtiaľ ďalej autobusom. Brezová pod Bradlom leží v Myjavskom okrese na úplnom okraji Trenčianskeho kraja. Štatút mesta má od roku 1966, no za súčasných podmienok by ho získala len ťažko. Ku koncu roka 2025 mala o tisíc obyvateľov menej ako pred desiatimi rokmi, za základnými službami musia Brezovčania cestovať a nad možnosťami kariérneho rastu či aspoň lepšieho zamestnania len krútia hlavou. 

S Evanom sa stretávame na polceste, na myjavskej vlakovej stanici. Má dvadsať rokov a ako veľká časť jeho rovesníčok a rovesníkov, aj on odišiel za štúdiom do Česka. Má veľké ambície, druhý rok študuje právo v Brne. Sme si blízki, poznáme sa dlho a istú dobu sme spolu dokonca bývali. Napriek tomu mám problém ho v Brne zastihnúť. Každý štvrtok, hneď po škole, totiž sadá na vlak a cestuje domov. Na Brezovú. Každý náš rozhovor vždy chtiac či nechtiac skončí pri Brezovej. Všetky naše spoločné plány sa točia okolo toho, kedy bude Evan doma na Brezovej. V každej vtipnej príhode spomína zážitky s kamarátmi a kamarátkami z domu. Úprimne povedané, nikdy som nechápala, prečo je to tak. Som z mesta na východnom Slovensku, kde sa mi žije relatívne dobre, no napriek tomu ma to naspäť domov veľmi neláka. Čo je teda na Brezovej výnimočné?

Nechcem pochybovať o čare malých miest. Štatistiky im však neprajú, hlavne, čo sa týka mladých ľudí. V rámci Slovenska sa najväčšej obľube tešia vysoké školy v Košiciach a Bratislave, každý piaty mladý človek zároveň odchádza za štúdiom do zahraničia a polovica ľudí zvažuje odchod zo Slovenska kvôli nízkym platom a zlej životnej úrovni. Väčšina mladých žijúcich mimo väčších miest tak najneskôr po strednej škole aspoň dočasne opustí rodný región a veľká časť sa už nevráti späť. V regiónoch s dlhodobým úpadkom obyvateľstva majú školy problém naplniť minimálne kapacity materských, základných aj stredných škôl, čo následne vedie k ich rušeniu. 

„Rodí sa málo detí, mladí ľudia odchádzajú, obyvateľstvo starne. Máme voľné byty, veľké mestá tento problém ani nepoznajú,“ opisuje špecifiká regiónu dôchodkyňa Alžbeta, rodená Brezovanka. Zhovárame sa v záhrade za jej domom. Medzi nami leží na stolíku miska so slivkami, Alžbeta mi hrdo hovorí, ako si všetko v záhrade robí sama. Bývalá učiteľka v materskej škole prežila na Brezovej celý život a samu seba označuje za lokálpatriotku, no ako hovorí, hnevá ju, ako ide všetko dolu vodou. Pokles kvality života pocítila v rôznych obdobiach z prvej ruky. 

„Rodí sa málo detí, mladí ľudia odchádzajú, obyvateľstvo starne.“ Foto: Anna Sviatková

V regióne chýba práca. Od pádu bývalého režimu nie je v blízkosti dostupné zamestnanie a obyvateľstvo je nútené za prácou cestovať do Trenčína, Nového Mesta či na Myjavu. Predtým tu fungovali pružinové závody, pracovali v nich ľudia z celej krajiny, čo prispievalo k rozvoju mesta. „Riaditeľ továrne bol zanietený športovec, tak podporoval futbal aj hádzanú. Šport tu mal maximálnu podporu, postavila sa úžasná hala,“ spomína Alžbeta na svoju mladosť. Po privatizácii však začala spoločnosť krachovať a s ňou upadal nielen rozvoj športu, ale aj región. Keďže ľudia pracujú primárne mimo mesta, z Brezovej postupne odchádzajú služby. Neuživia sa. Je jednoducho praktickejšie vybaviť nákupy či doktora v inom meste cestou z práce. 

Mesto od roku 2013 nemá strednú školu, z dvoch základných škôl sa v roku 2012 stala jedna a v materských školách je pomaly viac voľných miest ako detí, v dôsledku čoho musia rušiť triedy. Za stredoškolským vzdelaním cestuje žiactvo do Senice, Bratislavy či Modry a podobne to je aj s voľnočasovými aktivitami. V meste funguje len základná umelecká škola, svojho času aj veľký folklórny súbor, tomu sa však v posledných rokoch veľmi nedarí. Chodiť na krúžky niekde inde však nie je len tak, na to by Brezová potrebovala lepšie dopravné služby. 

Odchod mladých ľudí nepriaznivý osud Brezovej iba spečatil. Foto: Anna Sviatková

„Spojenie so svetom je na figu,“ sťažuje sa Alžbeta, „kedysi nám chodili autobusy priamo do Prahy. Teraz, keď tam chcem ísť, musím ísť najprv do Bratislavy.“ Pravidelné cesty do Česka za dcérou a jej rodinou sa tak dôchodkyni komplikujú. Ani do Bratislavy sa však nedostane len tak jednoducho. Priamy autobus do hlavného mesta, ktoré je vzdialené len osemdesiatpäť kilometrov, chodí iba v nedeľu poobede. „Župan nám porušil spojenia, o vlakoch ani nehovorím,“ šomre. Tie od roku 2003 na Brezovú nechodia vôbec. Pre Evana to napríklad znamená, že na krátkej trase Brezová – Brno ho vždy čakajú aspoň dva prestupy. 

Priznáva, že predstaviť si realistickú budúcnosť na Brezovej, je náročné, ako právnik tu jednoducho nemá perspektívu. Čo ho však do regiónu pravidelne ťahá naspäť, je komunita, čo cítiť na každom kroku. „Ľudia sú tu súdržní, pomáhajú si, koľko môžu.“ 

To som vnímala aj ja hneď v momente, keď nás autobus vyložil v meste. Evan sa na ulici pozdravil všetkým okoloidúcim, všetkých poznal a vedel, kde kto býva, či s kým sa pozná. Na dedinách pomerne bežný fenomén, v meste, akokoľvek malom, nevídané. O to viac, že takéto pevné susedské väzby udržiava aj mladšia generácia. „Celý región je v tomto celkom špecifický. Keďže tu boli kopanice, ľudia žili v menších spoločenstvách a boli odkázaní len sami na seba a svojich pár susedov,“ uvažuje Jakub, Evanov rovesník a dlhoročný kamarát. Zaujíma sa o svoj región a jeho históriu. Podľa neho sa táto mentalita súdržnosti začala vytrácať pri vyvlastňovaní, stratou pôdy prišli ľudia aj o vzťah k regiónu. 

O úpadku súdržnosti hovoria aj Alžbeta a Evanova stará mama Anna. Podľa ich slov bývalý režim síce priniesol regionálny rozvoj, ale poškodil vzťahy. Obyvateľstvo sa zhoduje, že úpadok posledných rokov a s tým spojený odchod mladých ľudí nepriaznivý osud Brezovej iba spečatil. Komunita na Brezovej už vraj dlho nie je to, čo bývala.

Vzťahy sú tu úplne iné

Z pohľadu „zvonku“ to však vnímam inak. Hlboko zakorenené komunitné hodnoty tu sú stále prítomné, len v inej podobe.

Alžbeta hrávala v mladosti profesionálne hádzanú v brezovskom ženskom tíme a tancovala vo folklórnom súbore. Dnes už na tieto časy môže síce len nostalgicky spomínať, ale v posledných rokoch začala navštevovať keramický kurz v miestnej ZUŠ-ke, má aktívnu skupinu kamarátok, ktoré sa zaujímajú o spoločenské dianie a so susedmi udržiava blízke vzťahy. Aj s tými, ktorí sa na Brezovú prisťahovali len relatívne nedávno. Anna spomínaný folklórny súbor kedysi zakladala a doma dlhé roky prevádzkovala škôlku – starala sa o deti zo susedstva. „V lete som im robila olympijské hry,“ spomína a ukazuje na schátraný bazén vzadu za bytovkou. V tomto období vraj nebol jediný deň, ktorý by strávila bez detí. Dnes doma vždy rada vidí už dospelé vnúčatá aj ich kamarátky a kamarátov. Na fajčiarskej v pivnici, s kávou na striebornej tácke, prechádza s Evanom všetky najnovšie klebety.

„Báli sme sa, ako to bude na vysokej škole, ale naďalej sa stretávame vždy, keď máme možnosť.“ Foto: Anna Sviatková

Jakub, hoci študuje v Bratislave, sa podobne ako Evan vracia domov čo najčastejšie. V čase, keď sa rozprávame, sa s kamarátmi vidia po dlhej dobe a zostávajú spolu dlho do noci. Strategicky sa presúvajú medzi podnikmi, dobre vedia, ktorý je cez pracovný týždeň otvorený o čosi dlhšie. Rozchádzajú sa, až keď nikto z nich už pomaly nevie udržať oči otvorené. Jakub chvíľu uvažuje, či táto medziľudská blízkosť nie je špecifická len pre ich skupinu, ale tieto pochybnosti aj rýchlo vyvracia. Na Bratislave mu najviac prekáža, že nikoho nepozná. Doma vyjde na záhradu a dá sa do reči so susedom pri plote. Cestou do obchodu prehodí pár slov s bývalou učiteľkou, kamarátom či vzdialenou rodinou. Na mestskom trhovisku, ktoré je v strede týždňa nevyužité, v priebehu dňa míňame rôzne skupiny všetkých vekových kategórií. Niektorí len tak sedia, iní prichádzajú s hudobnými nástrojmi. Podniky sú plné od obeda do neskorého večera a na ulici stretávame rodiny aj mladých na bicykloch. Od skorého rána zas na lavičkách pred bytovkami vidíme posedávať staršie obyvateľstvo. 

Veľkomestskú anonymitu vníma Jakub negatívne aj s odstupom času, preto sa na známe tváre každý víkend teší. Jemu a jeho kamarátom a kamarátkam sa dlhodobo darí skĺbiť štúdium aj vzťahy z detstva. „Báli sme sa, ako to bude na vysokej škole, ale naďalej sa stretávame vždy, keď máme možnosť,“ teší sa. Nechodili pritom na rovnakú strednú školu, kamarát Adam sa po základnej dokonca odsťahoval do Levoče. Po maturite nastúpil na školu v Bratislave, a napriek tomu sa na Brezovú vracia takmer každý víkend. Vzdialenosť ho neodradila a naďalej je súčasťou komunity, v ktorej vyrástol. „Veľmi si vážim, čo tu mám. Nie je to úplne bežná vec,“ zdôveruje sa. Okrem vzťahov ho tu drží aj Zvonkohra, hudobný súbor, ktorý pred rokmi založili ešte jeho rodičia. Pred časom prebral Adam úlohu dirigenta. Pravidelné cestovanie je podľa neho niekedy obmedzujúce, ale stojí to za to.

Pre Anul, ďalšiu Evanovu kamarátku, bola brezovská komunita počas dospievania únikom. Chodila na pedagogickú školu, kde bola štyri roky v čisto ženskom kolektíve, ktorý jej nesadol. „Tie vzťahy tu sú úplne iné, je to také osviežujúce,“ opisuje. Odkazuje tým aj na občasné nedorozumenia či výmeny názorov, ktoré sa ale vždy vyriešia večer pri pive. „Poznáme sa tak dlho, že nemusím vysvetľovať svoje správanie. Už vedia, čo najhoršie viem spraviť,“ smeje sa. Neskôr na vysokej škole sa jej preto už nové vzťahy veľmi nadväzovať nechcelo. „Na gympel som chodil do Senice, mal som super kolektív a ďalej sa bavíme. Ale vrátiš sa na Brezovú, nie do Senice,“ pridáva sa aj Evan. Jakub prikyvuje. „Toto je tvoj domov.“ 

Nespomeniem si, čo sa zmenilo k lepšiemu

Hoci je Brezová domovom, na to, aby sa sem raz mohli natrvalo vrátiť, tu dnes nemajú podmienky. „Sme na kraji kraja a je vidieť, že sem vedenie samosprávy nemá dosah. Nevedia, čo sa tu deje,“ hovorí s povzdychom Evan. 

„Nie je tu priemysel, ale sú tu firmy, ktoré vlastnia veľmi šikovní ľudia,“ argumentuje s nádejou v hlase Adam. Podnikanie a vlastne ani život na Brezovej nezaručuje úspech, no ľudia to opätovne skúšajú, pretože im na lokalite záleží. Práve rodina a blízke vzťahy sú dôvodom, prečo to s Brezovou mnohí ešte nevzdali. Tie a tí, ktorí uspeli, sú tu podľa Adama šťastnejší ako by boli niekde inde. Adamovi napríklad Zvonkohra umožnila precestovať Európu, Jakub zas v regióne s nadšením pomáha s organizáciou politických diskusií. No nadšenie nestačí, schopných ľudí treba aj vo vedení mesta. Zo svojej generácie však nepoznajú nikoho, kto by sa chystal do komunálnej politiky, hoci viacerí túto ponuku dostali. 

Doplácame na chýbajúce pozemky a nedostatok pracovných príležitostí. Foto: Anna Sviatková

Mestské zastupiteľstvo má dokopy jedenásť poslaneckých kresiel, potrebný počet kandidujúcich sa pred voľbami ledva podarilo zohnať a o primátorské kreslo sa uchádzal len súčasný primátor. V komunálnych voľbách v roku 2022 sa nazbierala mladá koalícia, ktorá do úradu zasadla s víziami a nadšením. Úspešných projektov už za sebou ale majú pomenej a len málo z nich sa na kandidátke objavilo opäť. Simona Nemcová sa po dvoch volebných obdobiach rozhodla nekandidovať. „Je to skúsenosť, ktorá človeku ukáže veľa o fungovaní mesta aj o limitoch komunálnej politiky,“ hodnotí svoje niekoľkoročné pôsobenie mladá poslankyňa. Vníma, že napriek silnej komunite je v meste prítomná aj podobne silná rezignácia. „Doplácame na chýbajúce pozemky a nedostatok pracovných príležitostí,“ konštatuje možné dôvody stagnácie. Mesto sa snaží hľadať iné cesty, ako podmienky pre mladých zlepšiť, v chátrajúcej základnej škole napríklad vznikli nové nájomné byty. Tento krok však prišiel neskoro. Verejnosť už pred rokmi márne apelovala na to, aby sa chátrajúca budova začala opäť využívať.

Mestská poslankyňa Gabriela Ciranová zas vidí najväčší potenciál v cestovnom ruchu. Brezová pod Bradlom a okolie sú známe ako rodisko Milana Rastislava Štefánika, Jozefa Miloslava Hurbana a ďalších významných diplomatov 20. storočia. Neďaleké kopanice boli kolískou slovenského odboja a regiónu nechýba ani krásna príroda. V mnohom sa jedná o atraktívnu lokalitu, no nie je tu snaha o efektívne využívanie príležitostí. Mesto podľa Ciranovej nedokáže prilákať investorov, hoci na to je priestor a poslanecké návrhy často končia v koši. Na otázku, čo sa za posledné roky na Brezovej zmenilo, odpovedá: „K lepšiemu si nespomeniem a k horšiemu je toho veľa.“

Kde teda mladí berú toľko lásky a nádeje pre tento región? „V sebe navzájom a vo svojich koreňoch,“ tvrdí Evan. „Keď sa povie, že sa ideme búriť, tak Brezová vždy ide,“ smeje sa. Ostáva veriť, že táto bojovnosť brezovskému obyvateľstvu ešte vydrží.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.