Generačné revolty v Srbsku. Ako som začal byť hrdý na svoju krajinu

Zdroj: Facebook Studentska lista

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives.

Dva dni pred voľbami som poriadne nespal. Tŕpol som. V Srbsku síce už nežijem tridsať rokov, ale časť zo mňa je stále tam. Nemyslím len metaforicky. Mám tam skoro celú rodinu. Na ceste tam som vždy po prekročení hraníc Európskej únie vstupoval do sveta, ktorý som mal rád a zároveň som ho priam nenávidel. Radosť vychádzala z pekných spomienok na predvojnové detstvo a nenávisť z toho, čo prišlo po ňom.

Tie isté domy

Po vstupe do Mordoru, ako sme krajinu s manželkou pomerne neinvenčne nazvali, som sa vždy zhlboka nadýchol, vypol si roaming, aby som neskrachoval, a vybral sa za rodinou. Vchádzal som do domov, ktoré vyzerali rovnako ako v deväťdesiatom treťom. A vyzerajú tak dodnes, hoci centra mesta sa chopili developeri a zmenili ho na nepoznanie.  Vítali ma milí ľudia, ktorí predo mňa naskladali aspoň štyri druhy mäsa, kávu a lozovaču. Keď som povedal, že nejem mäso, spočiatku sa zhrozili a neveriacky krútili hlavou, napokon mi dali pečenú papriku s chlebom. Zvykli si.

Obyvatelia týchto domov starli, chorľaveli a umierali. Poloomietnuté domy s nedokončeným dvorom však zostávali. S výnimkou pár známych, ktorí sa ešte držali pri mentálnom zdraví a nevzdávali sa nádeje, všetci rezignovali a chrlili na mňa rôzne konšpiračné teórie. Utvrdzovali ich v tom aj v hlavných televíznych správach. Zvykli si na to, že systém sa tvári, že funguje a my sa tvárime, že sa ním riadime. Štát prerástla mafia, korupcia a právo silnejšieho. Chudobní chudobneli a bohatí neskutočne bohatli. Bezmocnosť. Na budovách grafity s portrétmi futbalových fanúšikov, ktorí zomreli pri nejakej bitke na zápase, a nápisy „Kosovo je Srbija“. Mladí odišli a len občas, tak ako dnes ja, navštevujú starých rodičov a dajú si ten najlepší burek, čo predávajú na rohu oproti tržnici.

Cestou domov – na Slovensko – som si po prekročení maďarských hraníc zakaždým vydýchol s pocitom, že som konečne opustil Gileád. Zapol som si roaming, odpovedal na všetky správy a neprijaté hovory. Po návrate som ešte pár dní civel do stropu a kamarátom či kamarátkam, ktorí sa sťažovali na Slovensko, som hovoril: „Keď chceš zistiť, ako dobre sa máš, choď na chvíľu do Srbska.“ A dlho to platilo. Srbsko som považoval za desivý predobraz toho, kam sa Slovensko môže dostať. Žil som s pocitom neustálej ťažoby a hanby. Paradoxne, lebo v čase, keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov začínala vojna, som nemohol spraviť nič – mal som jedenásť rokov. Radikálny nacionalizmus zožral všetko.

A potom prvého novembra 2024 spadla na stanici strecha a zabila šestnásť ľudí. Do ulíc sa nahrnuli tisícky študentov a študentiek, neskôr sa k nim pridali desiatky tisíc ďalších občanov zo všetkých spoločenských vrstiev. Stovky tisíc ľudí dva roky plnili námestia, ulice, blokovali premávku, štrajkovali. Vláda napádala demonštrantov a demonštrantky fyzicky, likvidovala zvyšky nezávislých médií, ochotne šírila ruskú propagandu. Zaujalo ma však niekoľko momentov. V Srbsku totiž nič nejde po dobrom. Až mám pocit, že každá generácia si nakoniec presadí vlastnú revolúciu, hoci pri tom musí čeliť násiliu.

Z negatívneho predobrazu vzorom

Prvýkrát sa tak stalo, keď sa Slobodan Miloševič chopil moci s požehnaním sfanatizovaných nacionalistických davov a pochoval všetko progresívne, čo predstavovala bývalá Juhoslávia. Lenže mladí protestovali. Chceli žiť inak. V rokoch 1996 až 1997 rozpútali masové demonštrácie proti sfalšovaným komunálnym voľbám v Belehrade. Nacionalisti nakoniec protesty potlačili a Miloševič sa so svojou skorumpovanou vojnovo-zločineckou suitou udržal pri moci. Lenže nie na dlho. V roku 2000 po masových demonštráciách konečne padol. Kľúčovú úlohu v jeho zvrhnutí zohralo študentské hnutie Otpor, ktoré vo veľkom podporovala prodemokratická umelecká scéna na čele s uznávaným projuhoslovanským spevákom a intelektuálom Đorđem Balaševičom. Podobne ako dnes, aj vtedy zaplavili ulice tisíce nadšených ľudí a eufória sa dala krájať. Nadšenie však netrvalo dlho.

Skorumpované nacionalisticko-mafiánske štruktúry využili systém, ktorý roky budovali, a Vojislav Koštunica, Boris Tadič či Tomislav Nikolič vydláždili cestu Aleksandarovi Vučičovi, odchovancovi radikálneho nacionalistu Vojislava Šešelja, ktorý už nič nechcel nechať na náhodu. Slovenskí kvázi uzurpátori pri ňom vyzerajú ako diktátori z Aliexpresu. Vučič to zobral vo veľkom. Prebral štátne aj súkromné podniky, ničil médiá, vyháňal disidentov či disidentky a všetky pozície – od upratovačky po parlament – obsadil svojimi ľuďmi. Zdalo sa, že mu nič nestojí v ceste. Mladí ľudia a intelektuáli či intelektuálky opustili krajinu. A rovnako ako dnes ja nadávali na politiku v Srbsku z pohodlia svojich exilových domovov v zahraničí. Občas, keď im prišlo clivo, si na večeru dali sarmu alebo skočili do „balkánskej“ pekárne za rohom na odmocninu z bureka. Ale potom spadla strecha, a to, čo nasledovalo, prekvapilo všetkých.

Aj keď píšem tento text, mám zimomriavky. Ukázalo sa, že nie všetci študenti a študentky odišli. Povedali si, že nikam neodchádzajú, zároveň však nechcú žiť v ruskej gubernii. Ich presvedčenie a vytrvalosť nakazili celú spoločnosť. A Vučičovi nepomohlo ani zvážanie dôchodcov na mítingy, ani masový import Srbov z Republiky srbskej, ktorých vždy pred voľbami akoby zázrakom pribudlo. Študentstvo neodradilo nič – ani násilie, represie, výsmech, vyhrážky. Tentoraz však nezverili moc žiadnej politickej strane. Pripravili vlastnú nezávislú kandidátku, na ktorej sú vedci a vedkyne, profesori a profesorky, lekári a lekárky, intelektuáli a intelektuálky aj študenti a študentky.

Nuž, generácia mojich rodičov svoju revolúciu prehrala. Moja tiež. Len dúfam, že teraz to bude iné, hoci, viete, Srbsko je Srbsko… Zatiaľ však nechcem myslieť na možné konflikty a hádky, ktoré prídu, keď opadne eufória a nastúpi každodenná prax. Srbsko treba prestavať zvnútra a nanovo ho postaviť. Len dúfam, že staré mentálne štruktúry, ktoré sú aj v hlavách mladých, sa tiež podarí prestavať. Dnes vieme málo o tom, aké bude smerovanie ich zahraničnej politiky, ako budú vyzerať hospodárske reformy či boj s korupciou. Srbsko a hlavne mladí ľudia, ktorí neodišli, mi zatiaľ dávajú nádej, že to tentokrát bude iné.

Dlho som považoval Srbsko za negatívny predobraz Slovenska. Teraz sa všetko zmenilo. Teraz, naopak, dúfam, že Slovensko pôjde srbskou cestou. Konečne som na svoje rodisko, zrejme vlastne prvýkrát v živote od vypuknutia vojny v deväťdesiatych rokoch, hrdý.

PUMPAJ BRE!!!!

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.