Vydavateľstvo N Press, ktoré stojí za Denníkom N, sa pred pár mesiacmi zahryzlo aj do knižného trhu a v pomerne svižnom tempe začalo sýtiť svojho čitateľa knižnými titulmi. Ich autormi sú novinári z redakcie a témy chcú byť dráždivo aktuálne.
Vydavateľská prvotina bola príznačne venovaná liberálnemu hrdinovi, Fedorovi Gálovi (Ešte raz a naposledy: Koniec príbehu – Rozhovory s Karolom Sudorom), v nečakanom kontrapunkte rýchlo nasledovala neautorizovaná biografia nášho najväčšieho antiliberálneho antihrdinu, Mariána Kotlebu. Banskobystrický reportér Daniel Vražda roky zblízka sleduje vzostup vodcu postmoderných slovenských fašistov, a tak sa nemožno čudovať, že podľahol pokušeniu venovať mu aj svoj literárny debut.
Kniha Kotleba sa rozvíja v klasickom životopisnom štýle, počnúc sídliskovým detstvom cez prvé rozpačité krôčky na poli extrémizmu a následnú tŕnistú politickú cestu hlavného hrdinu až po jeho županský triumf. V druhej časti sa chronologický prístup zmení na tematický a čitateľ sa postupne dozvedá o Kotlebových zbojstvách a prehreškoch v úrade šéfa samosprávneho kraja. Podrobne sú popísané všetky jeho kauzy, či už išlo o ideologické výpady voči SNP, epidémiu rodinkárstva v krajských inštitúciách, teátralne odmietnutie eurofondov, fatálne zlyhania pri plnení predvolebných sľubov až po Kotlebovu svätú vojnu s hydrou dekadentnej kultúry. Príbeh knihy potom pokračuje ťažením na Bratislavu a úspešným dobytím parlamentu. V závere sa pozornosť obráti k protikotlebovskej koalícii, ktorá sa v posledných mesiacoch intenzívne aktivizovala, aby zabránila znovuzvoleniu nášho historicky najznámejšieho župana.
Že sa tento zápas napokon skončil víťazstvom dobra, dobre vieme. A že kniha Kotleba mala byť v prvom rade najmä predvolebnou muníciou v politickej vojne, je zrejmé. Načasovanie vydania mesiac pred krajskými voľbami, na 429 % úspešná crowdfundingová kampaň a luxusný náklad 5 000 kusov dávajú jasne najavo, že vydavateľ sa rozhodol popri masívnej antifašistickej mobilizácii v Denníku N nasadiť do boja ešte ťažší kaliber v podobe ľstivo zelenej brožúry, po ktorej by mohol siahnuť i nejeden frustrovaný kotlebovolič.
Áno, je to nepochybne záslužný občiansky čin. Je to nepochybne aj poctivá, angažovaná novinárčina. A nepochybne táto dvestostranová obžaloba pomohla Jánovi Lunterovi k suverénnemu víťazstvu. Ale je to aj dobrá kniha?
Daniel Vražda zostavil vyčerpávajúcu rešerš, miestami priam úmorne detailnú kompiláciu všetkého, čo Kotleba kedy verejne povedal a spravil. Sám priznáva, že je priam nemožné dostať sa k nemu bližšie, pretože je obklopený baštou mlčanlivosti, a to je v poriadku, na druhej strane sa mu však nepodarilo ani preniknúť hlbšie a ponúknuť novú interpretáciu fenoménu Kotleba. O našom korunnom neonacistovi už toho bolo totiž popísaného veľa, zaujímavého aj nezaujímavého. Všetci tušíme, že rovnica jeho úspechu obsahuje okrem neho aj neznámu premennú jeho elektorátu. Žiaľ, v knihe sa nedozvieme takmer nič nové ani o ňom, ani o jeho írečitých nasledovníkoch. Zdá sa, že prioritou bola najmä snaha stihnúť predvolebný trh, čo sa odrazilo na celkovej úrovni knihy, ktorej sa nepodarilo prekročiť novinársky štýl.
Nemožno pritom opomenúť ešte ďalší problematický aspekt tejto publikácie i celkovo novinárskej posadnutosti lídrom extrémistov. V snahe o Kotlebovu kompromitáciu sa popri rasistických názoroch často argumentuje i jeho manažérskou nekompetentnosťou či politickou neetickosťou. Tie sú však málokedy pomeriavané štandardom ostatných županov, ktorí tiež majú svoje škandály a kauzy. A práve táto neobjektívnosť môže naopak, v duchu príslovečného „v cudzom oku vidí smietku, a vo svojom brvno nevidí“ vyznievať pokrytecky a posilňovať Kotlebovu popularitu u niektorých, najmä antisystémových voličov. Ak totiž chceme naozaj korektne hodnotiť (ne)úspešnosť banskobystrického gubernátora, napríklad v oblasti hospodárenia a zadlženosti, hodilo by sa dôsledné porovnanie s inými župami. A práve to možno považovať za premárnenú príležitosť monografie o Kotlebovi – popri detailnom výpočte jeho xenofóbnych názorov mohla oveľa presvedčivejšie preukázať aj jeho manažérsku neschopnosť.
Čo je teda najväčším prínosom pojednania o Kotlebovi? Pre menej zasväteného čitateľa a vahájúceho stredoslovenského voliča snáď mohol predstavovať užitočnú pomôcku a dôraznú výstrahu, aby nedajbože za plentou ani len nekoketoval s hnedým pokušením. Pre lenivejšieho študenta píšuceho seminárnu prácu je to zas nedoceniteľná studnica šťavnatých citátov. A nám ostatným bude svojím zeleným chrbátom v domácej knižnici žiarivo pripomínať, ako sme v roku 2017 aspoň na chvíľu porazili Kotlebu.
Autor pracuje v kaviarni
Daniel Vražda: Kotleba, Bratislava: N Press, 2017
