Gaspar Noé, jeden z najvýraznejších predstaviteľov súčasného francúzskeho filmu a prúdu označovaného ako New French Extremity, do ktorého sa radí s filmármi ako Leos Carax či Bruno Dumont, kontinuálne vyživuje svoju nepohodlnú autorskú identitu. Príkladom je aj jeho posledný film Climax (2018), ktorý napĺňa vzrušené očakávania extrému, aj keď s tvrdeniami niektorých zahraničných kritikov, že ide o jeho zatiaľ najlepší film, sa stotožniť neviem.
Noé v Climaxe síce kriticky apeluje na kulminujúcu západnú vyprázdnenosť, v konečnom dôsledku však nepreniká do jadra problému a ku katarzne fatálnemu vytriezveniu z nepríjemne opojného delíria nedochádza, na rozdiel od jeho predošlej snímky, erotickej drámy Love (2015).
Chuť na poriadnu párty a pretancovanú noc si po „zlom tripe“ v Climaxe určite nechám na chvíľu zájsť, aj keď musím priznať, že živelné tanečné kreácie a soundtrack zostavený prevažne z hudobnej kultúry deväťdesiatych rokov vo mne vyvolávajú nutkanie nechať sa vtiahnuť do nočného klubu. Ozdravný účinok však prevažuje. Noé ho dosahuje esteticky výdatným šokom, bez príkreho moralizovania. Pokračuje v reflektovaní univerzálnej témy – podvedomej honby za uspokojením a dosiahnutím (aj keď nejasného) cieľa – čo ostatne zomlelo aj milencov vo filme Love.
Preexponované emócie hrdinov Noé doluje z hercov prostriedkami, ktoré hraničia s extrémom, a je na pováženie, či je jeho metóda etická. V Love ich kamera pozoruje pri reálnom sexe, v Climaxe je väčšina scén improvizáciou profesionálnych tanečníkov a v centre pozornosti je zvnútornenie ich chaotického ošiaľu spôsobeného drogou. Tanečníci sa Noému, rovnako ako protagonisti filmu Love, plne odovzdávajú.
Noé v Climaxe dokazuje, že je ako režisér vyzretý, čo mu dovoľuje odpútať sa od striktnej scenáristickej prípravy a konceptuálne experimentovať s hranicami filmového média. Film realizoval podľa stručných poznámok a väčšinu scén napĺňal improvizáciou priamo na pľaci. Climaxu dominuje transcendentný opar a agresívny pohyb v uzavretom priestore, kde filmár počas jednej noci „skúša“, kto zo skupiny tanečníkov dlhšie a s väčšou hrdosťou znesie fyzické a psychické tlaky po tom, ako sa s vidinou zábavy začnú opíjať sangriou. Už na začiatku je jasné, že po záverečnej párty neopustia miesto, kde niekoľko mesiacov nacvičovali choreografiu a vzájomne sa zžívali, bez zlomeného svedomia a poriadne krvavých rán.
Je tu ešte niekto, koho by sme sa mali báť
Formálna hra so žánrami, vedenie nehercov a atmosférické striedanie vyhrotených nálad sú neochvejné. Za to je do veľkej miery zodpovedný Noého dvorný kameraman Benoît Debie, s ktorým spolupracoval okrem spomínanej snímky Love aj na filmoch Zvrátený (2002) a Vojdi do prázdna (2009). Debie dokonale rozumie jeho režijnej koncepcii, obrazové stelesnenie vnútorných kolízií hrdinov je živelne premenlivé, rovnako ako nevyspytateľnosť plynule gradujúcej situácie. Kamera popiera perspektívu, postavy sleduje okom „démona“, reprezentuje neviditeľnú postavu, skôr antagonistu, možno zodpovedného za surreálne dianie. Oduševnené hmýrenie tanečníkov sleduje z nadhľadu, inokedy im dýcha na krk v betónových chodbách nehostinnej industriálnej stavby. Temný priestor obracia naruby, aby tento „démon“ pristihol pozemskú zhubnosť, zmätok a skazenosť.
Menej dôsledný je Noé ako scenárista. Opierajúc sa o žánrové zjednodušenie, vyhýba sa hlbšej psychologizácii, vzťahy v skupine epizodicky rozvrstvuje, čím diváka zvádza i zavádza. Postavy na seba necháva prudko narážať, no katastrofa, ktorú spolu zažívajú, nie je prostredníkom poznania či katarzie, ale skôr naplnením vytýčenej tézy, divadelnou atrakciou.
Climax je aj napriek zvodnému odkrývaniu vrstiev pokryvenej psyché myšlienkovo plochý film. Noé však priznane ukazuje prstom na konkrétny problém, a robí to v intenciách inteligentne premyslenej formy. Príbeh okrajovo, sarkasticky rámcuje zdanlivo vylučujúcimi sa žánrami, ako je horor a tanečný film, v ktorých je ideová sploštenosť a nedôslednosť v charakterokresbe akceptovateľná, náčrty sú teda postačujúce. Postavy sú autentické aj napriek tomu, že podliehajú štylizácii. Aj navzdory tomu, že ušľachtilosť u nich prebíjajú primitívne sexuálne pudy, sa divák opája jedovatou sangriou spolu s nimi. Pocitovo sa prevtelí do ich nevysvetliteľného utrpenia, a práve to je Noého dominantou. Vybičovať pocit šokujúco špinavej rozkoše a náhle ho zahasiť studeným potom z nahromadenej úzkosti, výčitiek svedomia a fyzickej bolesti. V jeho hororovej stratégii stojí v popredí surovosť, nekontrolovateľné animálne pudy, hystéria a úzkosť, smrteľný hriech a všeobsiahly strach z toho, že peklo, ktorému tanečníkov vystavil, nikdy neskončí.
Šalieš? Tancuj!
Na Climax dokonale sedí žánrová škatuľka tanečný horor. Noé hladí zmysly proti srsti a deklaruje svoju režijnú zručnosť i obsesiu z budovania existenciálnej ťažoby. Situácia je definitívna, niet kam ujsť. Nebezpečná vzájomnosť hrdinov odzbrojuje. Priestor pohlcuje prítmie, tanečníkov napáda ich vlastná výbušnosť, vnútorná disharmónia a iracionalita. Vedľajším účinkom ich chaotického blúznenia je tak zákonite násilná obrana a hľadanie vinníka, ktorý prisypal do alkoholu drogy.
Climax je najmä intenzívny zmyslový zážitok. Racionalita hrdinov sa špirálovito scvrkáva, podliehajú prekvapivo sa meniacim pocitom. Nakumulované halucinácie napokon nevyhnutne explodujú. Rozpoloženie a vytrženie, v ktorom blúdi človek opantaný drogou, je v Noého predvedení dôsledné a mimoriadne sugestívne. Divák dýcha jeho dusnú apokalypsu vlastnými pľúcami, prežíva ju fyzicky intenzívne, podobne ako milovanie vo filme Love. O to opojnejší je potom slobodný nádych po východe z kina a Gaspar Noé je z tých režisérov, kvôli ktorým sa rozhodne oplatí trpieť.
Autorka je filmová kritička
