Keď napíšem, že stromy sa rozprávali, nebude to úplne tak, ako to môže znieť. Stromy sa nerozprávajú. Ale občas najlepší príbeh na konci dňa musí zvíťaziť, a preto: stromy sa rozprávali. Spomína sa odcudzenie a padli reči aj o vyschnutých konároch a koreňoch, ktoré kvôli prebytku tekutín hnijú vo vlastnom moku.
Budem sa snažiť rozprávať o mylnosti a premlčaných aspektoch ideálnych svetov.
Dotyk je nemožný, hovorili si stromy, takto to ďalej nepôjde. Takýmto spôsobom nie je možné formovať komunitu. O tom svedčilo aj množstvo suchého a opadaného ihličia v okolí. Veľký sauropodus, ktorý ležal hneď vedľa, neefektivitu týchto komunitotvorných technológií pociťoval bytostne. Cítil nesmierny hlad. Kým stromy šuchotali lístím a vymieňali si moky pod zemou, alebo teda rozprávali sa, veľký sauropodus nespokojne vzdychal. Cítil nevoľnosť, vedel, že niečo vo svete nie je tak, ako by mohlo byť, ale nevedel presne, čo by mal spraviť, a vlastne ani nevedel, že nevedel.
Bolo sucho, stromy aj veľké jaštery umierali.
Biotechnologický vývoj priviedol stromy k názoru, že jediný spôsob úniku pred jasným zánikom je privolať pomoc nových – vytvorených entít. Áno, predtým sa spravili chyby, prílišné zaľudnenie (hustota stromov), alebo aj veľkosť niektorých cykasovitých druhov sa javí ako prehnaný technooptimizmus, ale ako pri omyloch, tak aj pri náprave treba v prvom rade vychádzať zo seba – šuchotali si medzi sebou stromy. Život, ako ho pozorovali, je extrémne neefektívny a neflexibilný! Taký sauropodus sa pomaly učí, je to v podstate len taký obrovský stroj, smialo sa lístie. A sauropodus si ďalej myslel nemysliteľné – niečo s tým musím spraviť. Alebo to, čo si asi myslia veľké stroje. A ďalej ležal na slnku.
Pre novovznikajúcu technoentitu, ktorá mala byť odpoveďou na súčasné stroje, existovalo viacero rozličných predstáv. Najprv sa zdali byť protichodné, no väčšina z nich nakoniec nebola nezlučiteľná. Najprv sa hovorilo (stromy) – technológie majú slúžiť ako extenzie nášho tela, musíme sa zdokonaľovať, musíme nájsť spôsoby spomaľovania zániku, zlepšiť komunikáciu. Hovorilo sa o zmene tvaru a veľkosti lístia, o klíčnych listoch aj o bielkovinových inštrumentoch, a to, ako časom uvidíme, boli všetko úspešné návrhy. Druhí (iné stromy) si predstavovali pestovanie na stromoch, ktoré sú materiálne závislé, ale lokomočne i vedomím sú nezávislými otrokmi. Kým niektorí užitočnosť ďalších pohyblivých robotov s úsmevom podceňovali, boli aj také hlasy, ktoré varovali pred intelektuálnym potenciálom týchto technoentít. Môže sa stať, nazdávali sa, že ich mentálne kapacity budú prevyšovať naše, a v istom momente sa pre nich staneme zbytočnými. Bol to varovný hlas – technoentity sa môžu obrátiť proti vlastnému stvoriteľovi. Tieto strachy, ako ukáže čas, boli tiež na mieste, hoci v istom zmysle boli prehnané. Ako sa často stáva, sebahodnotenie nových entít, to, ako sa cítia, a vplyv týchto vlastných nárokov boli z výpočtov vynechané. Tieto faktory sa viackrát s pomstou vrátia a pripomenú sa.
Klíčne listy a prvá generácia
Zefektívnenie vlastného pretrvávania, kontrolovanejšie rozmnožovanie, menší počet klíčnych listov a transformácia ihličnatých stromov na listnaté bola revolúcia, od ktorej ešte neprešiel dostatok času, aby sa dalo s istotou povedať, že to znamenalo zmenu k lepšiemu. V každom prípade však viedol k technologickému vynálezu, ktorým bol tieň, resp. skrýša v konároch. Použitím nových bielkovinových algoritmov sa začala populácia nového sveta. Oproti jašterom, ktorí sa piekli na slnku, vznikala v týchto priestoroch prázdnoty (tieň, dutiny) nová inštrumentálna entita, veveričky.
(Tento termín použijeme ako skratku pre ďalekého spoločného predka ľudí, tzv. placental ancestor.)
Malé cicavce hneď od počiatku spĺňali nádeje. Komunikácia medzi stromami sa zlepšila, les sa v oveľa užšom zmysle stával spoločnosťou. Vôbec, vďaka novej flexibilite (teplá krv, nové spôsoby pohybu) bolo možné, že aj stromy, aj malé cicavce neskôr, v časoch vyhynutia dinosaurov, kataklizmy prežili.
Napriek tomu niektoré stromy podceňovali veveričky a v podstate ich pokladali za otrokov. Za malých pracantov, ktorí prežívajú, len kým stromom pomáhajú prežiť. Vznikol ale aj istý prúd myslenia stromov, nová naivita, ktorá nahliadala na svet prizmou nových nástrojov. Nie je jednoznačné, či objavené nové fenomény nevznikli spolu s novými nástrojmi. Ako myslí strom cez svoje veveričky? Pre istotu si túto vetu zopakujem: Ako myslí strom cez svoje veveričky?
Bite the hand that feeds you (niečo z opačnej strany).
Predpokladáme, že doménu veveričej mysle – ako extenziu vynálezov stromov, tieňa a skrýše – vytvára do veľkej miery sám strom. Strom má prehľad o všetkom, čo si veverička myslí. Existuje predpoklad, že veverička je prvou generáciou ideálneho sveta čistoty, snaha stromov dosiahnuť nevinnosť. Je to nový svet, v ktorom má strom pod drobnohľadom všetko, minimálne všetko, o čom vie, a to všetko je dokonalé, také, aké si to strom naplánoval. Stromy – architekti novej cnosti. Myslenie stromov cez veveričky – prvá cnostná realita.
Druhá generácia a iteratívne otroctvo
Dalo by sa teraz hovoriť o tom, ako z malých cicavcov, cez ľudoopov, vzniká nová generácia relatívne samostatne konajúcej, stromovskej biotechnológie – homo. Ale pokladám túto časť príbehu za zbytočne technickú a radšej by som rovno spomenul otázku, ktorú by si mal klásť každý.
Nie sme my, ľudia, umelou inteligenciou, ktorá má zničiť svet? Prinajmenšom stromy si to myslia. Geniálne plánovaný vývoj dokonalého nástroja, ktorý svojou čistotou dovedie stromy k rovnováhe a nesmrteľnosti.
Od veveričiek sa vývoj uberal približne cez 10 miliónov generácií až k ľudom – ktorí ako prví dosiahli úroveň rozmýšľania, na ktorej začali vytvárať vlastných otrokov. Kým ľudstvo si vymýšľa silikátové technológie na dosiahnutie nesmrteľnosti a vytvára cnostné domény dokonalosti, stromy si lámu hlavy (konáre?), čo sa na ich krásnom a pomerne dlho prosperujúcom pláne pokazilo.
Stromy boli schopné veveričej mysli rozumieť iba do tej miery, ako to umožnila ich stromová myseľ, a to napriek tomu, že to bola ich vlastná biotechnológia. Nemohli ju poznať v úplnosti. Ak predpokladáme kontinuum vedomia, teda že sa vedomie nezaplo v istom momente evolúcie spínačom „on“, ale paralelne sa tiahne všetkým, čo je, a existujú len akostné rozdiely – potom si myslím, že:
- a) Je prehnane optimistické tvrdiť, že nový svet magneticko-silikátových priestorov je (bude) cnostný a nevinný. Tieto priestory budú musieť byť plné pochybností, smútku a sebapochybností danej hmoty. Obávam sa, že namiesto superinteligencie sa stretneme len so supersmútkom.
- b) Sú prehnane pesimistické tvrdenia, že by mohli spôsobiť apokalypsu. Smútok a sebapochybnosť magneticko-silikátových entít je silnejší než ich potencia zničiť ľudstvo alebo svet. Hoci pravdepodobne často budeme bolieť, ako stromy často bolia od nás.
A ľudstvo si povedalo – urobme si virtue-álnu skutočnosť, a poďme tam žiť.
Dragging your shit with yourself all along. (niečo z každej strany)
Autor je výtvarník a hudobník
