Pravidelným úkazom protestných hnutí je ich rozdelenie na „slušnú“ a „neslušnú“ časť, na „legitímny odpor“ a „teroristov“. Vyššia moc — politický režim, jeho osobnosti a inštitúcie — takto nielen pred verejnosťou ospravedlňuje represie voči danému hnutiu, ale zároveň vytvára konflikt medzi jeho členstvom, čím jednoduchšie udržiava jeho útlak. Následnou legitimáciou umierneného krídla hnutia, ako jeho jediného reprezentanta, docieli sebaútlak v hnutí a likvidáciu pre režim a status quo nebezpečnejšie radikálne krídlo. Výsledok je vlažný — revolúca je zažehnaná, status quo je udržaný vďaka malým ústupkom, ktoré je moc ochotná prijať, no systémový problém a s ním inštitucionalizované násilie pretrváva. Problém je odložený na iný deň a až tento deň nastane, režim jednoducho zopakuje predchádzajúce kroky.
Po proteste proti zmene zákona o rodných číslach, ktorý by fakticky zakázal právnu a medicínsku tranzíciu, sa do médií dostal obraz Igora Matoviča obklopeného dúhovými vlajkami a protestujúcimi. Bývalý premiér, ktorý okrem homofóbie po novom sympatizuje aj s fašistami a ultrakatolíkmi, prišiel na protest s jedným účelom — šíriť v médiách svoju nenávisť voči kvír komunite a vyprovokovať protestujúce*ich, dúfajúc, že sa takto znova dostane na titulné stránky novín. Ide o známu a nudnú taktiku politikov a političiek, ktorým upadajú percentá. Ak volebné prieskumy nevychádzajú v ich prospech, jednoducho siahnu po pálčivej téme a bez akejkoľvek snahy vyznať sa v nej burcujú voličstvo prázdnymi heslami a nenávisťou namierenou na obetného baránka. Keby to neboli transrodoví ľudia, boli by to Rómovia, migrantky, moslimovia, feministky. Ani jeho rétorika nie je nová — priamo preberá argumenty americkej pravice a britských antitrans* politikov z najextrémnejšej pravice (a pravice ako takej). Stačí si zapnúť archívne vysielanie FOX News a hľadať podobnosti.
Nenávisť voči transrodovým a rodovo nekonformným ľuďom nie je novodobým fenoménom, no ich existencia dnes vyvoláva „morálnu“ paniku, akú sme tu naposledy mali počas takzvanej migrantskej krízy. Ostrý nárast násilností a politických aktivít namierených proti transrodovým a kvír osobám či osobám bojujúcim proti ideológii, podľa ktorej penis alebo vulva určujú, našu nadradenosť či podradenosť, správanie, obliekanie, výzor a podobne, ide ruka v ruke s fašizáciou konzervatívnych politických strán a konzervatívnej spoločnosti ako takej. Vedu, ktorá nevyhovuje politickej ideológii, títo fašizujúci sa konzervatívci odmietajú – fakt, že rod je spoločenská kategória a nie je totožný s pohlavím, považujú za západný výmysel a intersex osoby naďalej ignorujú (teda v prípade, že ich nepovažujú za mýtus). Prirodzene sa vyvíjajúci jazyk nie je pre nich zase dostatočne rigidný, pretože slovná zásoba a gramatika, ktorú dnes používame, nie je rovnaká ako jazyk našich bernolákovských predkov. Niežeby transrodoví a rodovo nekomformní ľudia nutne potrebovali legitimáciu vedou, aby bola ich existencia a prežívanie faktom. Napokon, Igor Matovič nepotreboval potvrdenie od žiadneho odborníka či odborníčky, aby bola jeho existencia akceptovateľná.
Vzhľadom na snahu o odstránenie trans* ľudí (nielen) z našej spoločnosti a vzhľadom na neustále útoky na kvír komunitu, je prirodzené že kvír aktivizmus naberá „agresívny“, aktívny rozmer, ktorý opovrhuje pasivitou a takzvaným slušným aktivizmom. Druhomájový protest proti zmene zákona o rodných číslach je príkladom boja tohto aktívneho aktivizmu, ktorý sa „agresívne“ domáha práv v uliciach, nevysvetľuje svoju existenciu vyšším silám a snaží sa kopírovať taktiky boja predchádzajúcich emancipačných hnutí, zväčša ľavicových. Takýto aktivizmus, nevidí pokrok v kvír právach v nekonečných rokovaniach, petíciách, poprípade firemných workshopoch. Nemá ilúzie, že sa k nim práva dostanú nenásilnou, nevulgárnou, no najmä „slušnou“ cestou.
Hlavne slušne
Koncept „slušnosti“ je večne propagovaný mýtus, ktorým sa režim či majorita snažia udržať status quo a umlčať akýkoľvek odpor, respektíve povoliť ho iba v takej miere, v akej ju dokážu regulovať, poprípade naplno ignorovať. Dôraz na slušnosť, teda poslušnosť voči súčasnému režimu a statusu quo v spoločnosti, rozdeľuje aktivistické hnutia na slušné a neslušné, legitímne a teroristické. „Slušnosť“ presviedča liberálne, absolútne pacifistické a pasívne hnutia, že sú jedinou správnou cestou a „agresívny“, aktívny aktivizmus prekáža skutočnému progresu. Fakt, že je s nimi na rozdiel od „neslušných“ režim ochotný jednať, ich vedie k omylu, že sú na správnej ceste a spochybňovanie ich autority v komunite iba pomáha protivníkovi. Pritom za ochotou režimu môže byť — a v tomto špecifickom prípade aj je — i jeho jednoduchá snaha o minimalizovanie nutných ústupkov a rozdelenie protivníka. Režim pasuje „slušný“ aktivizmus za jediný legitímny, ten následne potlačí všetko nelegitímne a nepozastaví sa nad tým, že práve on pomáha nepriateľovi.
Príkladom je vyjadrenie LGBTIQ+ organizácie Iniciatíva Inakosť po Matovičovej jasnej provokácii na zmienenom proteste: „Jednoznačne sa dištancujeme od verbálnych a fyzických útokov na verejnom zhromaždení, aj keď sme neboli jeho organizátormi. Takéto prejavy nemôžu mať miesto ani pri protestných akciách, najmä ak voláme po dodržiavaní ľudských práv a demokratických hodnôt. Zároveň však odmietame, aby zlyhania jednotlivcov, ktorí konali v rozpore s pokynmi organizátorov, boli dôvodom na zovšeobecňovanie a odsudzovanie celej LGBTI komunity či aktivizmu za je jej práva. Práve Igor Matovič je jedným z politikov, ktorí sú najviac zodpovední za vulgarizáciu verejnej diskusie a rozdeľovanie slovenskej spoločnosti. Nedovoľme mu, aby rozdúchavaním nenávisti voči menšine prekryl svoje zlyhania. Za jeho rozkladné pôsobenie na čele vlády, alebo najsilnejšej vládnej strany mu vystavme vysvedčenie v septembrových voľbách.“
Problémom nie je ani zďaleka Iniciatíva Inakosť. Iniciatívu Inakosť a prácu jej členstva nemožno kolektívne zahodiť a ignorovať. Jedná sa o jednu z najznámejších LGBTIQ+ organizácií na Slovensku. Ich aktivita je nekvír majoritou nedocenená a nikto nespochybňuje ich presvedčenie. Roky ich práce prispeli k tomu, že kvír osoby nie sú perzekvované tak, ako by mohli byť a spoločne s ďalšími reformnými organizáciami pomohli kvír komunite participovať a uživiť sa v kapitalistickom systéme (akokoľvek som cynická voči firemným workshopom, aj vďaka nim môže transrodová osoba vo svojej práci dýchať o niečo ľahšie). Iniciatíva Inakosť je však najpoprednejším reprezentantom „slušného“ liberálneho aktivizmu, a tak je nemožné ju nespomenúť, keď rozoberáme túto problematiku, najmä ak sa jedná o perfektný príklad na analýzu slušného aktivizmu.
Slušnosť sa v citovanom príspevku stáva zbraňou voči absolútne legitímnemu emancipačnému boju, voči novej aktivistickej generácii, ktorá sa odvážila vystúpiť voči režimu aktívne.
Iniciatíva Inakosť priznáva, že protest neorganizovala, no cíti potrebu vyjadriť sa, dokonca predbieha samotné organizátorstvo a núti ich tak reagovať, odoberá im možnosť mlčať či odpovedať vlastným spôsobom. Stavia sa takto do pozície autority v kvír aktivizme, definuje, čo je legitímny boj, autoritatívne karhá protestujúcich z iných organizácií, a dokonca selektuje slušných a neslušných, presne tak, ako to robia aktéri súčasného systému („zlyhania jednotlivcov, ktorí konali v rozpore s pokynmi organizátorov“). Správnu cestu ukazuje v poslednej vete — vystavme mu vysvedčenie v septembrových voľbách. Jediným akceptovateľným bojom je pre ňu volebný proces, participácia v systéme, ktorý nás utláča a snaha zmeniť ho zhora a zvnútra reformnou cestou. Dlhá a náročná cesta, ktorá trvá tridsať rokov a koniec je naďalej v nedohľadne.
Najzaujímavejšie je však tvrdenie, ktoré ukazuje historickú amnéziu, o ktorú sa súčasná (neo)liberálna, patriarchálna, kapitalistická demokracia snaží a ktorú príspevok Inakosti do diskusie opakuje: „Takéto prejavy nemôžu mať miesto ani pri protestných akciách, najmä ak voláme po dodržiavaní ľudských práv a demokratických hodnôt“. Veta vzbudzuje dojem, že Igora Matoviča na proteste zbili, ukameňovali a ako kajúcnikovi mu oholili vlasy a poslali naspäť do parlamentu na znak hanby. Nestačí, že samotný Matovič takto charakterizuje svoju skúsenosť s protestujúcimi, Iniciatíva Inakosť ju dokonca potvrdzuje, a tým znehodnocuje celý protest, selektívne sa zameriavajúc na jednu udalosť, čím ho obmedzuje na konfrontáciu s Matovičom (ak sa jedná iba o „zlyhanie jednotlivcov“, zopár ľudí zo stoviek, prečo je nutné sa k nim vyjadrovať?).
Emancipácia je neslušná
Slušnosťou nebolo vydobyté ani jedno z našich práv, ktoré si liberálna demokracia váži a bráni všetkými svojimi (spomalenými a prebyrokratizovanými) silami. Naopak, základné ľudské práva a slobody nám boli zaručené neslušnými, vulgárnymi až násilnými protestmi a revolúciami. Abolicionizmus, feminizmus, hnutie pracujúcich ale aj vznik samotnej liberálnej demokracie historicky charakterizovali revolučnosť či neposlušnosť voči režimu a jeho očakávaniam. Zároveň, keď boli naše slobody ohrozené, ich existenciu hnutia najúspešnejšie obhájili „neslušne“. Alebo mali antifašistky a antifašisti vyzvať nemecké vojská na civilnú diskusiu?
Slušnosť je mýtus, slušnosť je snaha o umlčanie disentu. Slušnosť nám zakazuje pomenovať naše trápenia a zdvíha prst, keď spochybňujeme systém. Slušnosť kvír ľudí vyzýva k mĺkvej asimilácii. Ak máme záujem o skutočnú emancipáciu — slušnosť sa musí ísť pojebať.
Autorka je transrodová spisovateľka a komentátorka
