České vody all inclusive

Nalodeniu na Otavu predchádza nervózna logistika: skupinové prehrabávanie sa v sudoch, fixovanie viest, hľadanie lodí a pádiel. V tomto neprehľadnom hemžení výbavy sa snažím nahmatať jadro českého vodáckeho fenoménu – toho, ktorý sa dnes zmieta medzi masovým turizmom, klesajúcimi hladinami a vyprchanou nostalgiou.

Toto nie je život na Mississipi

Na Otavu nastupujeme pod Horažďovicami s cieľom vyhnúť sa húfom turistov na Vltave či suchu na Sázave. Vynechávame celý horný úsek určený len skúseným vodákom. Na strednom toku v Podšumaví má rieka už charakter nížinného toku, ktorý podľa príručky požičovne ponúka „ľahko splavné kaňonovité úseky s miernym prietokom, komfortnými perejami a brehmi vhodnými na kempovanie“. V preklade to znamená, že už dávno nejde o „objavovanie“ nedotknutých zákutí, ale starostlivo plánovanú jazdu. Aj preto si tu, ako dieťa tobogánov v Hajdúszoboszló a iných maďarských kúpalísk, nepripadám nepatrične.

Dojem až mestskej civilnosti dotvára bezpečnostné vodácke značenie, pohodlne vybavené kempy, bujnejúce požičovne, bary a bufety. Dostanete tu stredne prepečenú panenku v paprikovej omáčke, čapovaného lokálneho Dudáka, rakvičku so šľahačkou s minimálnou turistickou príražkou. Rozvoj vodáckej infraštruktúry je odpoveďou na porevolučný boom dovoleniek na tuzemských riekach. Podľa Petra Ptáčka, predsedu českej Asociácie vodnej turistiky a športu, sa ročne vyberie splavovať české vody až 800-tisíc ľudí, pričom najnavštevovanejšia je Vltava, ktorú každé leto splaví 300- až 350-tisíc ľudí. Tento masový domáci turizmus v rôznej miere pretvára okolité obce.

Niekde sa rekonštruuje miestny hrad, inde nájdete tematickú expozíciu ako napríklad v Múzeu rieky Otavy a voroplavby v Střelských Hošticiach. Katovice, juhočeská obec s necelými 1300 obyvateľmi, ktorá sa počas sezóny mení na vodácku nocľaháreň, je naopak prekvapivo pustá.

Keď nimi nad ránom pobehujem, dôchodcovia na špacírke sa za mnou nedôverčivo otáčajú. Na hlavnej ma obiehajú autá aj nabalení cyklisti. V poli je to už príjemnejšie. Stretávam len Ľudmilu s maďarskou vyžlou Norou. Spomaľujem, aby sa nevyplašila.

„Môžete, na bežcov je zvyknutá, aj keď to tak občas nevyzerá,“ ubezpečuje ma majiteľka.

„Aj na vodákov?“ pýtam sa uštipačne.

„Ale áno.“

Na doplňujúcu otázku, či nie je v dedine vodných turistov až priveľa, odpovie chladne: „Až tak ich zase nevidno. Veľa z nich sa ani nedostane za hranice kempu. Ale chápem to – čo by tu aj robili. Myslím, že si to nechávajú na hrad v Strakoniciach.“

K prínosu vodáctva, ktoré má v Česku viac ako storočnú tradíciu, pre obec je teda skôr skeptická: „Vodáci donesú peniaze hlavne do kempu, ale že by sa tu kvôli nim niečo nové postavilo, to nie. Je to sezónna záležitosť. Obec zveľaďujú skôr ľudia z mesta, čo sa sem sťahujú do domov a na chalupy.“

Zhodneme sa, že v kempe je počas sezóny prirodzene živšie. V priľahlej reštaurácii však včera večer sedelo viac družných domácich stredoškolákov než turistov.

Môj kontakt s domácimi končí v miestnych potravinách. Kupujeme pár jogurtov a zľavnených hrušiek. Žiadne terno, preto chvíľu váham, či nedať úslužnej a usmievajúcej sa predavačke sprepitné ako odškodné.

Niekoľko príjemných dní na vode

Hoci je splav Otavy dokonale naplánovanou a v zásade bezpečnou jazdou, nedá sa povedať, že by bola dovolenka na českých vodách predĺžením rutiny podobnej veľkým nautickým turistickým plavbám. Veľkú časť cesty si kvôli ležérnemu prietoku musíme stále odpádlovať.

Raftom sme schopní prejsť okolo pätnásť kilometrov za deň. Náš účel je o to absurdnejší, že päťsto metrov od brehu vedie cesta, ktorá kopíruje tok rieky počas celej našej trasy. Splav Otavy nemá nič spoločné s účelovým pltníctvom minulosti – naopak, ide o maximálne neefektívny spôsob dopravy: akoby sme sa snažili poprieť lineárnosť času. Zážitok cyklickosti je o to silnejší, že celý prvý deň mokneme v širokom voleji. Voda zdola, voda zhora, prúd nás v premočených vestách odnáša za tajomstvom Hromovej hory a my sa aspoň na chvíľu môžeme cítiť ako štvorica dobrodruhov na ceste do praveku.

V skutočnosti pripomínajú naše tri naložené šesťmiestne lode výjav z filmu Rafťáci alebo jeho dobovú predlohu, teda kolektívne rekreácie organizované niekdajšou Cestovnou kanceláriou mládeže (CKM). Počas lejaku mi v hlave uštipačne vyskakuje reportáž Českej televízie z roku 1956, na ktorú som narazila v rámci rešerše pred odchodom. Tá uvádza vodácku záhaľku takto: „Nejde tu o rekordy, ale o priateľské prežitie niekoľkých príjemných dní na vode. Všetci účastníci si určite odnesú do svojich domovov krásne spomienky na medzinárodný putovný tábor.“

Je nutné dodať, že reportáž predstavuje skôr výnimku než pravidlo. Rétorika komunistického režimu v temných päťdesiatych rokoch minulého storočia bola takmer výlučne o dištancovaní sa od vodáckej turistiky a s ňou často spojeným trampingom. To sa zmenilo „najmä po roku 1968 so zdomácnením socialistickej verzie konzumného spôsobu života a ‚spoločnosti voľného času‘. Vodná turistika začala byť viac tolerovaná, braná do úvahy a následne aj podporovaná skôr od druhej polovice šesťdesiatych rokov, respektíve v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ako jedna z pohybových foriem trávenia voľného času, ktorá navyše nekládla nijaké veľké nároky napríklad na devízové hospodárstvo či zložitejšiu turistickú infraštruktúru (ako napríklad budovanie kamenných ubytovacích zariadení, cestnej siete s doplnkovou infraštruktúrou a podobne),“ vysvetľuje Pavel Mücke, historik Ústavu pro súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky a editor monografie Turistická odysea.

Súčasne si vodná turistika dokázala až do roku 1989 udržať imidž „relatívne obmedzeného a navonok uzavretého sveta vodákov s vlastným slangom, rituálmi či hierarchiou, ako aj s veľkou mierou improvizácie a DIY kultúry, čo je dnes predmetom nostalgie mnohých zúčastnených aktérov,“ dodáva Mücke.

Po hodinách v daždi vstupuje masový turizmus, ktorý nás sem dostal, do recesie. Škerím sa zo zimy a každého člena našej výpravy – kým preventívne prehĺtam paralen – presviedčam o blahodarnosti tohto zážitku.

Rodinný podnik

Vymrznutá sa v kempe snažím rozchodiť plynový horák, ale namiesto dvojsekundového syknutia prerazeného ventilu sa z neho dvíha biely mrak a prsty mi schladzuje tekutý plyn.

„Potrebujete niečo?“ ozve sa spoza môjho chrbta.

Než stihnem odpovedať, Milan berie do ruky môj ešus a dáva zovrieť vodu. Pri jednej cigarete ma stihne vyspovedať, pri druhej ja jeho.

„Dedo mi raz dal cestopis V kanoích napříč Evropou od Jiřího Wálu (príbeh českých stredoškolákov, ktorí v roku 1952 splavili Dunaj z Bratislavy až do rumunskej Konstance, pozn. autorky). Všetci sme ju žrali. Aj sme sa podľa toho pokúsili splaviť Dunaj, hoci iba ten Malý. To by bol iný výkon,“ zavzdychá Milan nad instantnou kávou.

Priznám sa mu, že plavby ma od detstva znervózňovali svojou pasivitou. „Moje miesto je vo vode,“ konštatujem.

Myslím pri tom na to, ako často som si musela vypočuť, že plávanie je ženský šport, kým vodácke výlety sa prezentujú ako dobrodružný a iniciačný prvok v živote dospievajúcich chlapcov. Vlastne trochu závidím.

„Neskôr sme chodili na vodu s rodinou, keď boli deti ešte malé. Žena doniesla plavky z Jitexu, ja som zohnal skladaciu Matyldu (novšia verzia prvého raftu československej výroby, pozn. autorky) a išlo sa,“ popisuje Milan svoje dovolenky za totality.

Dobrodružné sebapoznávacie cesty neskôr nahradil mediálny obraz outdoorových výletov vrátane tých vodáckych ako vrcholu rodinnej harmónie. „Obrovská popularita filmu S tebou mě baví svět z roku 1982, kde humor stojí na konflikte mužského a ženského sveta, sa dá vysvetliť nielen trefným scenárom a obsadením, ale aj obrazom ideálnej fantázie spokojnej existencie československej rodiny v relatívnom luxuse, nenúteným vyriešením manželských problémov aj prijatím genderových rolí. Práve rodina upevňovaná počas športového výletu mimo každodennú realitu je zrejme najdôležitejším rysom outdoorových komédií,“ konštatuje pre Respekt Jindriška Bláhová v recenzii filmu Špunti na vodě režiséra Jiřího Chlumského z roku 2017.

S Milanom ešte chvíľu zamĺknuto sedíme na terase bufetu. Vyčasilo sa. Z ozrutných rodinných stanov  pred nami sa zdvíha plastový šelest. Deti poskakujú okolo rodičov, najradšej by sa spúšťali po kaskáde, zima im nevadí. Otcovia so spálenými ramenami a s pivnými bruchami ich láskavo dozorujú, kým ženy pripravia raňajky. Rodiny s malými deťmi sa na Otave zdajú byť najpočetnejšou sociálnou skupinou. 

Kto smie do Otavského raja?

My sa na vode zabávame počítaním vytŕčajúcich hláv nutrií. Všadeprítomné korčuliarky sa tentoraz držia pri brehoch pod srdcovými listami krídlatky japonskej. Kvety – amplióny netýkavky žliazkatej visia z ustupujúceho vlhkého oparu. Sú také hlboké, že človek nevie, či ťukanie pádla zosilňujú alebo pohlcujú. Ktovie, ako vyzerala Otava pred náletom týchto inváznych druhov.

S nárastom záujmu o amatérske splavovanie v posledných desaťročiach sa do zvyškov lužných lesov lemujúcich brehy Otavy analogicky zahryzáva aj rozširujúca sa vodácka infraštruktúra.

„Masová vodná turistika má negatívny vplyv v okolí riek na množstvo vecí: od znečisťovania (divoké táboriská, nechávanie odpadkov aj organického odpadu – absencia verejných toaliet) cez rušenie živočíchov (vtákov, rýb) až po ovplyvnenie brehových porastov a vodných rastlín (podvodné lúky),“ vysvetľuje hydrobiologička Eva Zelenková z Národného parku Šumava.

Samotné vodáctvo je problémom najmä pri nedostatku vody – čo nie je pri väčšine českých riek v letných mesiacoch neobvyklé. Vybavuje sa mi minuloročná situácia na Sázave. Kvôli nízkej prietokovej hladine nám loď drhla o dno. Nespočetnekrát sme vstupovali do rieky, ktorá nám siahala do polovice lýtok a ochladzovala spálenú kožu. Chvíľu sme loď ťahali za sebou, potom znova nasadli, aby sme po dvadsiatich metroch opäť narazili na plytčinu a museli postup opakovať.

Také bagrovanie dna, ako sme absolvovali na Sázave, prispieva k jeho rozrušovaniu, čo podľa niektorých ochranárov nemusí samo o sebe ohrozovať riečny ekosystém. „Život v rieke je veľmi rozmanitý a závisí od častých zmien. Tieto zmeny kedysi prinášali hlavne pravidelné jarné povodne, ale aj narúšanie dna topiacim sa ľadom a krami. V čase, keď ubúda jarných povodní aj ľadu na rieke, môže byť narúšanie riečneho dna loďami teoreticky prínosom pre vodný život. Samozrejme všetko však záleží od jeho intenzity,“ popisoval pre info.cz vyšebrodský ochranár Robert Ouředník. 

V diskusii o overturizme sa väčšinou spomína práve najnavštevovanejšia Vltava prirovnávaná v čase letnej sezóny k českej diaľnici D1 v špičke, kde sa v roku 2011 pristúpilo k regulácii vodáckych aktivít z dôvodu ochrany riečnych perlorodiek. Obmedzenie upravuje možnosti splavovania rieky na základe niekoľkých kritérií, ako sú výška prietokovej hladiny v konkrétnom období, typ lodí či prítomnosť sprievodcu.

Podľa Zelenkovej sa takýto zásah ukázal ako kľúčový pre stabilizáciu porastov na podvodných lúkach Vltavy. Hoci sa zdali opatrenia nateraz postačujúce, dodáva, že „vzhľadom na zmeny v morfológii toku a klesajúcu hladinu rieky (úroveň podzemných vôd) chceme, taktiež s ohľadom na posilňovanie populácie perlorodky, zaviesť ďalšie sprísňujúce opatrenia.“

Ostatné rieky Vltavu v miere premávky rýchlo dobiehajú, a Otava nie je výnimkou. Aj preto je Zelenková presvedčená, že zavedenie nejakej formy regulácie by prospelo aj ostatným českým riekam. Regulácia turizmu mimo území národných parkov je však z pohľadu výskumu aj preukazovania negatívnych dopadov na biosféru omnoho náročnejšia.

Z dlhodobého hľadiska patrí Otava medzi skultivované rieky využívané v minulosti napríklad za účelom splavovania dreva, poháňania mlynov, ryžovania zlata či pytliačenia perlorodiek. Dnes ju prerezávajú desiatky betónových hatí a malých vodných elektrární (MVO), často spájaných s kauzami českých elektrárenských barónov. Pri križovaní jednej z nich uvažujem, kto má na túto rieku vlastne nárok. Zdá sa, že všetci – turisti, vodohospodári či invázne rastliny si z nej ukrajujú každý po svojom. 

Kľúč k autentickej vodnej turistike

Zmorená slimačím tempom na strakonickom voleji prepúšťam svoje miesto na kormidle. Potrebujem zmiznúť v hĺbke pod nami. Môže sa zdať, že táto potreba ma od vodákov odlučuje, že oni sa naopak potrebujú za každú cenu od vody oddeliť.

Anna Kašparová, česká reprezentantka v raftingu, ma pobavene vyvádza z omylu. „Je pravda, že keď som už na lodi, chcem v nej zostať. Ale vodu mám rada v každom skupenstve – dokáže vo mne vyvolať rôzne emócie – povzbudiť, ale aj upokojiť. Je to živel, ktorý dokáže ohromiť aj dojať.“

Vodáctvo pozná z rôznych strán: z tej súťažnej, adrenalínovej aj turistickej. Ňou zosobnené pôsobí ako moderný šport, hoci v každej jej vete cítiť vďačnosť voči tradícii. Anne pritom nechýba nadhľad. Práca sprievodkyne na turistických kajakoch v zahraničí pre ňu českú vodácku kultúru urobila ešte výnimočnejšou. 

„Mám pocit, že náš tradičný štýl vodnej turistiky, keď sa zbalíte ‚na ťažko‘ a strávite na rieke celý týždeň, sa asi nikde inde na svete nerobí! Snáď okrem Kanady. Severania pádlujú skôr na jazerách alebo fjordoch, teda na pokojnej vode, podobne to budú mať Nemci na svojich veľkých riekach. Rieky u nás nie sú ťažké, ale tečú rýchlo, majú pereje, prípadne majú hate a športové priepusty. Francúzov by som tipovala skôr na kajaky a jednodňové výlety, u nich sú rieky často príliš divoké na otvorené kanoe.“

Vo svojej prístupnosti je české vodáctvo jednoznačne svetovým fenoménom. Jeho masová komercializácia, maskovaná často ako demokratizácia, zároveň naráža na jeho komunitný aspekt, ktorý prinášal potrebné tabu a dodržiavanie pravidiel v záujme rieky aj ostatných vodákov. Váš zážitok z vody sa tak dnes značne odvíja od toho, na koho v nej narazíte.

„Nedávno som bola na Otave ako vedúca na detskom vodáckom tábore. Predbehla nás partia akože vodákov, na lodi hral reproduktor s hlasnou hudbou, jeden chalan s mobilom v ruke, blížia sa k vodnému stupňu, ani si neskontrolujú, či nehrozí nejaké nebezpečenstvo… O chvíľu sa loď prevráti, chalani sprosto nadávajú… Vlastne neviem, čo tieto skupiny alkoholom posilnených jedincov, ktorí majú s vodáctvom spoločné len požičané vybavenie, láka do prírody,“ zamyslí sa Anna Kašparová.

Na moje prekvapenie je Otava pred najväčším mestom na našej trase takmer ľadová. Mám čo robiť, aby som zvládla rozdiel teplôt. S hlavou tesne nad hladinou ako ondatra sa veziem vpred. Splývam alebo sa plavím – už to nerozoznávam – v ústrety kľukatému porastu. Prečešem miesto alebo dve a traverz dokončím až tamto pri móle. Štuchnem do rias, nutkavým kopancom rozhadzujem prútie, páriace vážky to nevyruší. Vyliezam na breh pomedzi sliznaté vetvy. Blato mi na nohy kreslí kliky-háky cez sieťku športových balerín. Čakanie na zvyšok posádky si krátim ich lúštením. Možno mi prezradia kľúč k autentickému turizmu.