Hľadá sa balet pracujúcej triedy

Kým groundhopperi si od V. ligy sľubujú grotesku Okresného přeboru, pre väčšinu obcí na juhu Slovenska je futbal stále udalosťou týždňa. Čo im prináša najdotovanejší šport na Slovensku?

Nájsť si miesto, zorný uhol

Skenujem tribúnu v Bešeňove, v obci s 1600 obyvateľmi ležiacej pri Nových Zámkoch. Mala by som si sadnúť tam, odkiaľ budem mať najlepší výhľad. Ja však hľadám rad, v ktorom zapadnem, kde nebude vytŕčať moja cudzota. Mám nebodaj strach z  rozvášnených prísediacich, ktorí by mohli mať pocit, že kopem za iný tím?

Pozdĺž ihriska sa prechádzajú usporiadatelia v reflexných vestách. Vyzerám gang chuligánov zo Šiah, pred ktorým ma usporiadatelia vopred varovali. „Mali sme s nimi aj potýčku – obliali mi rozhodcu a ja som musel potom platiť pokutu. Hádam dnes neprídu,“ netají obavy Ladislav Vadkerti, predseda ŠK Bešeňov.

Tribúny sa zapĺňajú bez toho, aby rešpektovali rozdelenie hostia – domáci, ktoré udávajú tabule. Diváci postávajú naokolo, vytvárajú jednoliaty amalgám s uvoľnenou atmosférou sobotného popoludnia a všetka rivalita ostáva v rámcoch hry. Patriotické sentimenty na tribúnu V. ligy nepatria už z podstaty veci.

„Ja som pôvodne tiež odvedľa, z Dvorov (Dvory nad Žitavou; pozn. autorky). Tu som sa priženil pred tridsiatimi troma rokmi,“ priznáva so smiechom prezident ŠK Bešeňov Ladislav Vadkerti. „Najlepšie je, keď hráme derby Dvory verzus Bešeňov – vtedy príde celá obec. To má najlepšiu atmosféru. Voľakedy sme organizovali aj turnaj medzi obcami Dolný Ohaj, Veľké Lovce, Dvory, my… Spravili sme guláš a bola akcia na tri dni.“

Počas zápasu sa skanduje „Besenyő“ aj „Bešeňov“, akoby sa tu celkom zabudlo na národnostné vášne, ktoré dlhodobo zmietajú fanúšikmi prvoligového futbalu. Naopak, najvyššia liga je dejiskom národnostného súperenia už od počiatku futbalového fenoménu na území dnešného Slovenska z konca 19. storočia, ale najmä z obdobia prvej Československej republiky, keď sa futbal stával najpopulárnejším športom v regióne.

„Na južnom Slovensku, v Bratislave či Košiciach pôsobilo vtedy veľa klubov patriacich pod maďarský zväz, ktorý bol súčasťou Československej futbalovej asociácie. Často dochádzalo k slovensko-maďarským konfrontáciám. Navyše nemohlo dôjsť k  premiešavaniu hráčov, teda že by Slovák hral v klube patriacom pod maďarský zväz a naopak. Platil totiž princíp národnostného katastra. Ak bol v meste slovenský i maďarský klub, Maďar mohol hrať iba v maďarskom a Slovák iba v slovenskom klube. Fandenie slovenským tímom tak nebolo pre fanúšikov len otázkou príslušnosti ku klubu, ale aj k slovenskému pôvodu. Futbal sa stal pre Slovákov aj identitotvorným prvkom posilňujúcim národné povedomie,“ opisuje historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Matej Hanula toto obdobie.

Vzájomné súperenie fanúšikov založené na národnostnom pôvode nezmiernil ani vývoj počas druhej polovice 20. storočia. Rivalita sa vyhrotila najmä v porevolučných 90. rokoch, keď zápas budapeštianskeho Ferencvárosu so Slovanom Bratislava sprevádzali agresívne potýčky, ktoré vyústili do medzinárodného diplomatického faux pas. A mnohé z neduhov vtedajších čias pretrvali dodnes. Na súčasných zápasoch Slovana a DAC Dunajská Streda, ktorá je považovaná za zástupcu maďarskej menšiny v slovenskej najvyššej lige, akoby divoké deväťdesiatky nikdy neskončili. Len pred pár mesiacmi sa Ultras Slovan chválili xenofóbnym choreom. Reakcia niektorých funkcionárov pritom takým činom skôr nahráva, než by vášne krotila.    

Počas piatoligového zápasu proti Šahám sa pokúšam zistiť, či aj tu funguje sentiment zápasov slovenskej (či maďarskej) reprezentácie. „To je ďaleko. Beztak pod umelým svetlom nevidím na loptu. Tu je to za domom, prehodíš slovo o taktike, zanadávaš si na rozhodcov, ale v telke je to už všetko len o peniazoch. Človeku sa už ani fandiť nechce,“ zhodnotí fanúšik Jozef, ktorý minulú sezónu nevynechal ani jeden zápas. Ešte teda existujú ľudia, pre ktorých je futbal zaujímavý tým, čo sa deje na ihrisku, nie okolo. 

Kto smie do klubového pléna

V V. lige sa stiera aj iná hranica: tá medzi fanúšikmi a usporiadateľmi. K pocitu spolupatričnosti prispieva najmä stratégia prezidenta ŠK Bešenov Ladislava Vadkertiho postavená na zapájaní obyvateľov obce do chodu klubu. Neodradila ich ani pandémia.

„Mali sme desiatich zberačov lôpt a dvoch asistentov brankára,“ žmurká na mňa potmehúdsky. Vo dverách sa objavujú kolegovia, aby skontrolovali techniku a vybavenie. Zápas začína o pol hodinu. „Elektrikár mi za sezónnu permanentku opraví internet. Iný pomôže, keď je problém s vodou. Veľmi veľa ľudí som spoznal práve cez futbal. A nielen ja, ale aj manželka a celé rodiny. Myslím si, že futbal je tým, čo zbližuje ľudí v obci,“ vysvetľuje Ladislav Vadkerti, ktorý spravuje klub so štyrmi mužstvami už osemnásť rokov.

V tom sa obecný futbal líši od individuálnych športov, zdvíhania kotúčov vo fitku či dvojhry na tenisovom kurte. Ligový zápas, aj keď v V. lige, zahŕňa vždy celý organizačný tím spolu s jedenástkou hráčov, ich príbuznými, kolegami a susedmi. Ide o spoločenský rituál vyžadujúci si osobnú prítomnosť všetkých v jednom čase na jednom mieste – stojí tak v úplnom kontraste k izolujúcim zlozvykom mediálneho veku.

V obklopení bešeňovských dôchodcov debatujem o pravdepodobnosti premenenia jednotlivých šancí. Keď si presadnem do horného radu k maturantkám, väčšinu polčasu riešime to, aký dres sa im podarilo zohnať z druhej ruky. Deti za bránou zápas veľmi netrápi, predvádzajú nové triky. Všetci sú na zápase z vlastných dôvodov, ale nič ich nevylučuje zo spoločného úsilia. Hoci ani tento nízkoprahový komunitný priestor sa nezaobíde bez kompromisov. „Vstávaj, lebo ti prechladne maternica,“ ozýva sa z publika. Bavím sa, aj keď ten smiech chutí horko-sladko.

Kým mestské tribúny zabezpečujú anonymitu a kolektív, za ktorý sa môže skryť oveľa drsnejšia xenofóbia a šovinizmus, obecné kluby majú potenciál robiť presný opak – vytvárať priestor pre osobité vzťahy, kde bude futbal skôr nástrojom k širším spoločenským a sociálnym otázkam, nie cieľom samým o sebe. Treba preto nájsť spôsoby, ako ho priblížiť nezainteresovaným. Nájdu sa totiž aj takí, ktorí nad sobotným futbalom len mávnu rukou. „To nie je pre mňa,“ krúti hlavou Bešeňovčanka, ktorú stretávam cestou na zápas.

Populárna kultúra

Užiť si dedinský futbal si vyžaduje akési lebedenie si v kolotočiarskych kulisách. A nie som sama, kto nachádza zmierenie vo veľkých emóciách na malom ihrisku. Pražský umelec Mat213 sa vo svojej diskotékovej vypaľovačke Christos Zafeiris, pomenovanej po stredopoliarovi Pražskej Slávie, dojíma a zároveň ironicky glosuje túžbu generácie Z po eskapickom vytržení: „Motivace není jako když hrajeme přátelák a nejde o body / proto chodíme do Edenu trochu si zařvat a dívat se na bohy. / Problémy stranou, když Zafi má balón a jde si to povodit / Problémy stranou, když sám jsem na hřišti, chci ho napodobit / Starej Řím, chléb a hry, teď už to dokážu pochopit.“

A nejde o ojedinelý prípad. Onen „buranský“ šport sa česká rapová scéna už nejaký čas pokúša rehabilitovať – počnúc futbalovým podcastom Offseason dvojice Ca$hanova Bulhar a Labello cez angažmán rapera Tomáša Kučeru (a.k.a TK27) v Teplicích až po novú hymnu Pražskej Sparty od Adama Rohonyho. U posledného zmieneného ide navyše futbal ruka v ruke s prijatím krčmovej estetiky a rádiových šlágrov. Rohony sa tu ocitá v pozícii hostinského, ktorý čapuje vidiecku idylu ako liek na bolesti veľkomesta.

Futbal je pritom historicky spojený predovšetkým s metropolitnými oblasťami. „Od 20. rokov minulého storočia však jeho popularita stále rástla a bolo iba otázkou času, kedy sa rozšíri aj na vidiek – najmä pre svoje jednoduché pravidlá a fakt, že samotná hra si nevyžadovala žiadnu zložitú infraštruktúru. Na Slovensku k tomu dochádza od druhej polovice 20. rokov. Popri zväčša mestských kluboch organizovaných vo futbalovej asociácii sa začal na dedinách rozvíjať aj neorganizovaný futbal. Pôsobili tam kluby bez možnosti získať väčšie prostriedky zo vstupného,“ približuje historik Matej Hanula vývoj na území dnešného Slovenska.

Či už ide o futbal na dedine alebo v meste, v kombinácii s rapom v sebe nesie rovnostársky étos; za svoj sociálno-spoločenský pôvod sa už netreba hanbiť. Podobný efekt hrdosti mali aj prvé futbalové kluby v Británii. Francúzsky novinár Mickaël Correia ich v knihe A People’s History of Football popisuje ako jedno z rodísk vášne pre kultúru pracujúcej triedy: „Hoci prvé turnaje a profesionálne kluby vznikali pod záštitou priemyselníkov, miestne futbalové tímy posilňovali hrdosť a pocit spolupatričnosti s vlastnou robotníckou štvrťou, a tým aj s celou komunitou.“

V  regióne Nových Zámkov však túto idealistickú mobilizáciu strieda apatický multitasking. Nedeľný zápas medzi Dvormi a Kolárovom je vyrovnaný, len diváci o lavicu nižšie pozerajú viac do telefónov ako na ihrisko.

Ešte viac poľavuje samotná prax. V štruktúrach Slovenského futbalového zväzu (SFZ), regionálnych a oblastných zväzoch na Slovensku dnes pôsobí približne 1500 klubov a nastupuje v nich približne 90-tisíc hráčok a hráčov. Počas jedného víkendu v plnej sezóne sa odohrá niekoľko stoviek zápasov. Napriek tomu hovorí SFZ vo svojom Strategickom pláne na roky 2023 – 2027 o snahe „zastaviť dlhodobý trend zániku futbalových klubov, respektíve tímov a dosiahnutí pravého opaku“.

„Už si ani nepamätám, že by niekto z U19 presedlal do A tímu. Nie je kvalita ani záujem,“ zohľadňuje tréner Bešeňova Csaba Szórád situáciu vo viacerých kluboch.

Súčasný tréner TJ Družstevníka Dvory nad Žitavou Jozef Adámik potvrdzuje obavy: „Mladí majú veľa iných možností, čo veľmi nenahráva futbalu. Je to široká téma, pretože ide o šport celkovo. My máme dorastenecké mužstvo, máme nejaký počet, chceme ich postupne zapracovávať, ale veľa okolitých dedín to nemá a nemôžete si vyberať.“

Futbalové dedičstvo Dvorov nad Žitavou pritom siaha hlboko do 20. storočia. O to viac sa v novozámockom regióne obávajú budúcnosti: „Bez futbalu tu nebude už celkom nič. Zase sa na nás zabudne.“

Futbal, to je hra! Ale o čo hráme?

V bešeňovskom kádri majú len dvoch domácich hráčov a priemerný vek v A-tíme ďaleko presahuje ten ligový. Väčšina z nich sú cezpoľní, hrajú za žold. Aj preto je fluktuácia hráčov medzi klubmi veľká. 

„Keď prihodím sto eur, príde ku mne, keď nie, tak pôjde inam,“ sklamane dodáva Ladislav Vadkerti. Časy, keď sa hralo za horalku a kofolu, sú preč. Podľa prezidentka ŠK Bešeňov je aj v piatej lige úspech do veľkej miery definovaný peniazmi. S ročnou dotáciou od obce v hodnote 22-tisíc eur si v Bešeňove nemôžu vyskakovať. Miestny klub trpí pravidlom: čím väčšia dedina, tím väčší rozpočet. Pre porovnanie, priľahlé Dvory nad Žitavou inkasujú na prevádzku klubu a údržbu ihriska trojnásobok. A predsa, Bešeňov je po jesennej časti sezóny 25/26 v celkovej tabuľke Juhovýchod HUMMEL ZsFZ druhý zo 16 mužstiev. Výnimka potvrdzuje pravidlo?

Kluby majú okrem iného možnosť doplniť tím maximálne štyrmi legionármi zo zahraničia. V Bešeňove ich majú niekoľko, väčšina je však na Slovensku dlhodobo. S agentúrami, ktoré ponúkajú mladé talenty, často z globálneho Juhu, však nemajú dobrú skúsenosť. „Človek nikdy nevie, aký hráč vlastne príde. Na videu môže vyzerať dobre, ale potom neurobí ani osmičku,“ upozorňuje predseda ŠK Bešeňov Ladislav Vadkerti. 

TJ Družstevník Dvory nad Žitavou má naopak v tejto sezóne troch nových. Za obecný klub tak v posledných rokoch kopali legionári z Brazílie, Nigérie, Kamerunu, Kanady aj Ukrajiny. Trojtisícová obec v nedeľné popoludnie pôsobí rôznorodejšie než centrum Bratislavy a svojím internacionálnym zjavom úspešne opúšťa národniarsky a xenofóbny ideál Klapzubovej XI., kde víťazní tím musia tvoriť „naši mladí chlapci“ bez „zahraničných primadon“.

Realita pobytu na Slovensku v nižších ligách pritom vyzerá úplne inak. Podmienky, za akých sa zahraniční hráči dostávajú do Európy, sú prinajmenšom skromné. Nocujú priamo v budove na ihrisku a honorár často nedosahuje ani minimálnu mzdu.

„Nesťažujem sa. Ráno vstanem a môžem si ísť rovno zakopať,“ energicky mi vysvetľuje najlepší hráč zápasu, Nigérijčan Prince John, ktorý prišiel na Slovensko len pred dvoma mesiacmi. „Treba vydržať, kým sa prepracujem ďalej,“ dodáva odhodlane.

Podľa pravidiel sa musí každý zápas V. ligy natáčať. Zo stredu tribúny trčí okrem statívu aj muž v obleku, ktorý si striedavo čosi značí do papierov. Piata liga tak dostáva punc profesionálnej dôležitosti, odrazového mostíka. Je tento model skutočne platný, alebo ide o klasický športový mýtus o futbale ako nástroji sociálnej mobility?

Keď sa zahraničný hráč z nižšej ligy prepracuje vyššie, „ide skôr o výnimku, keďže nie je možné preskočiť tri stupne súťaže v krátkom časovom horizonte. Samozrejme, existujú výnimky, ale naozaj ich je len pár,“ hodnotí úspešnosť zástupca slovenskej pobočky futbalovej agentúry Nehoda Sport Tomáš Geist.

Princa Johna čaká z Dvorov nad Žitavou do vysnívaného Anglicka ešte dlhá cesta. Na otázku, ako vidí svoje šance, odpovedá oblúkom. „Ja o tom nerozhodujem, uvidíme, či mi osud dopraje.“

Hoci do pomyselnej stávky vložil oveľa viac než ostatní spoluhráči, neopúšťa ho istá ľahkosť. V jeho hre je niečo z odstrihnutia sa od spoločenských pravidiel výmenou za pravidlá športu tak, ako to naznačoval Johan Huizing v knihe Homo Ludens: „Hra je dobrovoľná činnosť, ktorá je vykonávaná v rámci pevne stanovených časových a priestorových hraníc, podľa dobrovoľne prijatých, ale bezpodmienečne záväzných pravidiel, ktorá má svoj ceľ v sebe samej a je sprevádzaná pocitom napätia a radosti a vedomia ‚iného bytia‘, než je ‚všedný život‘.“ John analogicky opomína tlak okolností na funkciu futbalu. Futbal preňho nie je politickým, ekonomickým ani kultúrnym bojom, ale opäť hrou.

Zápas medzi Kolárovom a Dvormi nad Žitavou končí bez gólu. Zo štadiónu vychádzam krížom cez trávnatú plochu, z ktorej sa už stiahlo slnko aj všetci fanúšikovia. Dedo ukazuje vnukovi, ako zložiť vlajky a čo ešte treba pospratávať. Mladí Rómovia poskakujú okolo Brazílčana Da Cruz, neúnavne ho oberajú o loptu. Všetci snívajú o veľkom prestupe.

Autorka je študentkou intermediálnych štúdií

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.