„Umenie sa tu v tej istej chvíli vytvára, ukazuje, aj sa ním žije,“ napísal kurátor Hendrik Folkerts po tom, čo navštívil umeleckú prehliadku documenta 15. Kurátorský tím ruangrupa podnikol trojročný výskum, aby prišiel na to, ako má vyzerať dekolonizovaný priestor pre umelcov a umelkyne. Podľa ruangrupy má celá výstava vyrastať najmä z „princípov kolektivity, spoločného zdieľania zdrojov a spravodlivej alokácie“. Tento princíp vychádza z konceptu lumbung, indonézskeho slova pre sklad ryže. Daný systém sa využíva na indonézskom vidieku na uskladnenie úrody, pričom následne funguje ako komunitný zdroj, ktorý sa rovnomerne distribuuje podľa spoločne nastavených kritérií. Do takéhoto lumbungu bolo tento rok na documente pozvaných šesťdesiatsedem umeleckých kolektívov i jednotlivcov.
Keď sme sa konečne stretli po troch rokoch zoomových majlisov (arabské slovo pre priestor na stretávanie), jedli sme spolu, pracovali sme spolu, protestovali sme spolu – a žúrovali sme spolu. Ja som na documente vystavoval zvukovú inštaláciu, moju prvú, s názvom The walls have ears (Steny majú uši). Toto slovné spojenie sa väčšinou používa v negatívnom zmysle, napríklad v prípade odpočúvania tajnou políciou, ale ja som to otočil: chcem, aby niekto počúval. Ide totiž o výpovede utečencov, ktorým bol odmietnutý azyl v Kodani a ktorých odmietame počúvať. Dielo som vystavil v tuneli, pomaľovanom graffiti, ďaleko od centra umeleckého diania, stalo sa súčasťou rušného susedstva.
Bolo úžasné vidieť, ako sme umenie vniesli do skutočného sveta, a to sa, prirodzene, umeleckému svetu ani podporovateľom kolonializmu nepáčilo. Stretli sme sa aj s cenzúrou a útokmi na umelcov a umelkyne. Najprv sa vynorili obvinenia a útoky na palestínsku umeleckú skupinu The Question of Funding a kolektív Party Office z Naí Dillí. Dospelo to až do momentu, keď muselo byť jedno dielo, veľkoformátový banner indonézskeho kolektívu Taring Padi s názvom People’s Justice, deinštalované pre obvinenia umelcov z antisemitizmu.
Dielo People’s Justice sa pritom vystavuje po celom svete už viac než dvadsať rokov a pripomína obete krutej diktatúry v Indonézii. Objavuje sa na ňom však vojak tajnej izraelskej služby Mossad v podobe prasaťa, ktoré sa opiera o Dávidovu hviezdu. Karikatúry vždy pracovali so stereotypmi a symbolmi. Postava na plátne má na helme napísané Mossad, čo odkazuje na konkrétnu politickú inštitúciu. Policajt zobrazený ako prasa je tiež zaužívaný symbol. Dávidova hviezda mala byť namaľovaná ako súčasť izraelskej vlajky, to však nič nemení na tom, že takto politická karikatúra jednoducho funguje. Ak by sa na helme objavil nápis CIA alebo meno akejkoľvek inej tajnej služby, bolo by to očividne v poriadku. Len si spomeňme, že v roku 2020 sa na budovách v dvoch francúzskych mestách objavili karikatúry Mohameda, aby upozornili na slobodu slova.
Od týchto udalostí sa na documente konalo niekoľko stretnutí vystavujúcich umelcov a umelkýň, na ktorých sa zaoberali svojou bezpečnosťou. Rozprávali sme o vzájomnej starostlivosti, o tom, čo nás čaká po documente.
Väčšina vystavujúcich umelcov je zvyknutá na útoky zo strany vlády i fanatikov, aj na dvojitý meter médií, ktoré sú zvyčajne vlastnené jednou z týchto spomenutých skupín. Sú prirodzene zvyknutí aj na cenzúru a falošné obvinenia. Toto je svet, na ktorý sme si už, žiaľ, museli privyknúť. Som veľmi rád, že documenta sa odvážila spraviť niečo iné, a som hrdý na ruangrupu za to, že ukázala náš spôsob života, založený na kolektívnej udržateľnosti, zdieľaní vedomostí, solidarite a najmä zábave, ktorú pritom zažívame. Som hrdý na inkluzívne prostredie, ktoré vytvorili na to, aby sme sa všetci podieľali na rozhodnutiach, aby náš hlas bolo počuť a aby sme sa o seba navzájom starali.
Zmení táto kauza budúcnosť documenty? Áno, documenta sa môže stať prehliadkou alternatívnych, nových a kolektívnych prístupov k umeniu, tak ako to ukázala ruangrupa, ale môže sa aj podvoliť konzervatívnej reakcii, akej sme čelili tento rok. Verím, že to bude tá prvá možnosť.
Autor je politický karikaturista
Preložil Tomáš Hučko
