Chlieb s margarínom a jedným plátkom reďkovky
Ako sa štát stará o deti, ktoré sú mu zverené
So zvyšujúcimi sa cenami sa situácia v slovenských centrách pre deti a rodiny (CDR) rýchlo zhoršuje. Ak bola predtým stravná jednotka nízka, v súčasnosti je pre mnohé CDR na Slovensku mimoriadne náročné bez pomoci zostaviť pre deti skutočne vyvážený jedálny lístok a neprekročiť pri tom normu.
Za stolom sedí osem detí a všetky čakajú, že prikývnem a povečeriam s nimi. Chodím takto za nimi niekoľko rokov, rozprávame sa, hráme futbal alebo Meno, mesto, zviera, vec, maľujeme, občas ideme do veľkého parku na prechádzku, ale večera, to je pre ne posvätný čas – prekročenie bariéry. Sadnúť si s nimi za stôl, podeliť sa o jedlo a napiť sa z pohára, ktorý prinesú (nepríhodne ho držiac za vrchnú časť) –, pobozkať špinavé odtlačky prstov –, to všetko znamená zapojiť sa do ich večerného rituálu, prestať postávať obďaleč. Pri večeri sú tichšie ako obyčajne, sústredia sa na blízkosť. Ja sa v týchto chvíľach obraciam na vychovávateľku, ktorá mi dá signál: áno, ostalo nám trochu desiatovej polievky alebo: radšej sa už rozlúčte. Teraz je to čoraz častejšie rýchla rozlúčka, povzdychnutie, z týchto peňazí sa dá sotva vyžiť a posledné, čo vidím, je chlieb natretý margarínom, biedny prídel zeleniny, najlacnejšie párky a maxibalenie kečupu.
Pri rozhovore s vychovávateľkami sa neraz pristavíme pri téme stravnej jednotky, ktorú stanovuje vyhláška Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Aktualizácia vyhlášky z dňa 1. 2. 2024 totiž nezohľadňuje súčasné ceny potravín a ohrozuje tak zdravý vývoj detí, ktorý im má zabezpečiť aj rozmanitá strava. Zaujímalo ma, aké stratégie na prežitie si vybudovali jednotlivé CDR na Slovensku, či sa ich skúsenosť zhoduje so skúsenosťou môjho domovského CDR, a preto som oslovila vedúce výchovy a vychovávateľky zo západného, stredného i východného Slovenska.
Panický strach z medializácie
Osobne alebo telefonicky sa mi podarilo vypočuť si svedectvo troch vychovávateliek, jedného špeciálneho pedagóga a siedmich vedúcich výchovy z ôsmich CDR na Slovensku. Oslovovať CDR nie je jednoduché, niektoré vedúce výchovy ma hneď odmietnu, iné sú stručné a odpovedajú jednoslovne. Našťastie sa nájdu aj také, čo sú podozrievavé iba zo začiatku a neskôr, keď sa ukáže, že dobrovoľnícky spolupracujem s neziskovou organizáciou Úsmev ako dar a poznám vnútorný systém fungovania CDR, zmäknú a sú napokon aj rady, že sa môžu vyrozprávať. Takmer pre všetky oslovené CDR platí, že sa boja škandálu, nechcú nahlas priznať, že i oni majú problém so stravnou jednotkou, aby o nich potom v médiách nenapísali, že nedávajú deťom jesť. Majú strach, že to, čo sa ukazuje ako systematický problém, by mohlo byť vnímané ako individuálne zlyhanie. Preto sú mená respondentiek (a samozrejme aj detí) v reportáži zmenené a nespomínam konkrétne CDR vo vzťahu k ich výpovedi.
Chladnička pre prokurátora
Na pracovníkov detských domovov je vyvíjaný tlak od ministerstva, aby v plnom rozsahu dodržiavali vyhlášky, no realita im to nie vždy umožňuje. Keďže niektoré predpisy sa obísť nedajú, prichádza k proforma opatreniam, ktoré ukroja z už aj tak nízkeho rozpočtu CDR, no nijako nezlepšia životy detí odkázaných na starostlivosť štátu. Dobre to ilustruje nasledujúca príhoda: pri návšteve istého domova si prokurátor všimol, že väčšina potravín spolu s chladničkou je zamknutá v špajze a vyžadoval nápravu. Nezasvätený pozorovateľ by mohol dať prokurátorovi za pravdu, je to predsa neľudské upierať deťom jedlo. V kontexte nízkej stravnej jednotky si však treba priznať, že je to iba nevyhnutné opatrenie, aby sa nestalo, že niektoré väčšie dieťa v slabej chvíli zje jedlo pripravené na večeru či raňajky pre celú skupinu. Na ďalší nákup by už peniaze, pochopiteľne, neboli. Keďže rozhodnutie prokurátora je pre domov záväzné, bolo vedenie CDR nútené kúpiť druhú chladničku do kuchyne a pred každou návštevou do nej naaranžovať zopár potravín. Od tých čias má prokurátor v domove chladničku, čo sa používa takmer výlučne iba počas jeho návštev.
Víkendové ovocie
Ministerstvo taktiež prostredníctvom vedenia CDR tlačí na vychovávateľky, aby nekupovali polotovary, nepoužívali jedlo z predchádzajúceho dňa a aby zabezpečili deťom pravidelný prísun ovocia a zeleniny. Snaha by to bola chvályhodná, pokiaľ by tomu zodpovedali aj finančné možnosti. Práve ovocie a zeleninu spomínala väčšina respondentiek ako jeden z hlavných problémov. Zhodli sa na tom, že celú sezónu ju do CDR nosia vychovávateľky a iné pracovníčky. Našťastie má vždy niekto z kolektívu väčšiu záhradu a pokryje spotrebu domova aspoň počas leta a časti jesene. Po zvyšok roka sa najčastejšie kupujú jablká, banány a pomaranče iba, keď sú v akcii. Žiadne iné dostupné ovocie už podľa nich neexistuje, zadovážiť si hrozno alebo broskyne je nad ich sily. V lete si sem-tam doprajú melón, na jeseň hokaidovú polievku. Niekde dostávajú deti mimo sezóny ovocie iba cez víkend, keď je vyššia norma, lebo sa neplatia školské obedy. Jedinú šancu na zabezpečenie ovocia a zeleniny predstavujú sponzori, iba jedna z respondentiek však uvádza, že sa im takejto pomoci dostáva.
Norma je v poriadku, stačí si priniesť z domu jedlo
Najviac času mi spomedzi respondentiek venovala Mirka zo západného Slovenska. Keď som sa jej pri návšteve detí pýtala, či by som sa mohla prísť porozprávať o stravnej jednotke, začala hneď na mieste v altánku na dvore CDR bez prípravy zvýšeným hlasom hovoriť o sume 18,63€, za ktorú má ôsmim deťom zabezpečiť celodennú stravu, teda raňajky, desiatu, olovrant a večeru. Bola rozhorčená, takmer kričala, akoby dúfala, že ju budú počuť až na ministerstve. Keď som potom neskôr v dohodnutý deň kráčala po schodoch do jej skupiny, bála som sa, že si to rozmyslí, nadšenie z nej opadne a po dôslednejšom zvážení ju prepadnú obavy. Mirka rozrazila dvere, takmer ich vyrvala z pántov, vtiahla ma dovnútra a pripravila mi veľkú šálku čaju. Rozprávali sme sa asi tri hodiny a náš rozhovor ukončili až deti prichádzajúce zo školy.
Hneď na začiatku Mirka vytiahne tabuľku s výškou stravnej dávky, tá musí byť vždy poruke a na očiach, nie preto, že by nebodaj vychovávateľky dokázali zabudnúť na jednotlivé sumy, o ktorých sa im v noci aj sníva, na čísla, ktoré majú vytetované do pamäti, ale jednoducho preto, aby im denno-denne dokazovala svoju zvrchovanosť. „Na raňajky im kúpim makovky, ale jedna stojí minimálne 60c, čiže ja som už v tomto bode 20c v mínuse a to musíš dať ešte krát osem detí – nehovoriac o tom, že by k makovke mali dostať aj mlieko.“ Ak prešvihne normu, bude ju treba neskôr stlačiť, aby neubrala peniaze kolegyni, ktorá nastúpi na zmenu po nej. A stlačiť normu väčšinou znamená priniesť niečo z vlastných zdrojov. „Celá moja rodina vie, že čo je navyše, treba priniesť deťom do domova, bratrancova žena nosí z práce veľké nutelly, z oslavy im nabalím zvyšok torty a koláče – deti majú super olovrant. Na olovrant mám 36c na dieťa a obyčajná sladkosť stojí aspoň 50c.“A tak je nástup vychovávateliek do práce bizarným zástupom žien nesúcich v rukách, nákupných taškách a po kabelkách poháre masti, tuniaky v konzerve a kilové jogurty.
Niektoré z detí umiestnených v CDR nedostávali doma jesť a vyznačujú sa chorobnou žravosťou, rovnako ako časť detí s mentálnymi poruchami. Berú totiž lieky, ktoré podporujú apetít – Mirka dozerá na to, aby sa neprejedali, no považuje za nevyhnutné, aby od stola odchádzali sýte. S jedlom sa traumatizovaným deťom spájajú aj nemnohé pekné spomienky na domov, Mirku nedávno prosil dvanásťročný Andrej, aby mu pripravila praženicu s cibuľkou, akú robievala jeho babka. Ona mu to nemohla odmietnuť, ale vzhľadom na súčasné ceny, si musela priniesť vlastné vajíčka.
Mirka sa riadi zásadou, že zverencom nedá nič, čo by nedala vlastným deťom. „Ak sa niečo pokazí, vyhodíme to, či to už potom kúpim zo svojho, alebo sa niečo stiahne iný deň. Akurát treba viac šetriť – doma obalíme rezne a vyhodíme prezle, tu sa strúhanka presype, uloží a použije znovu, aby sme si odľahčili.“
Nosenie jedla do CDR je bežnou praxou, vychovávateľky a špeciálni pedagógovia povedia: „zasponzoroval som chlieb“ alebo: „zostanú ti doma štyri párky, už ich aj berieš, potom len pár zemiakov a je z toho desiatová polievka“. Matematika za tým je jednoduchá, Mirka hovorí, že najobľúbenejšie jedlo na jej skupine je bezkonkurenčne cestovinový šalát s kuracím mäsom, čo je zároveň aj najdrahšie jedlo, ktoré im môže spraviť, lebo majonéza stojí päť eur. Čiže opäť: kuracie prsia sa ušetria z veľkého nákupu, cestoviny prinesie z domu a kúpi už len majonézu. Alebo im dá na tri – štyri večere nutellu od bratrancovej ženy a má dosť na cestovinový šalát.
Na štedrú večeru má CDR zvýšenú dávku a kúpi sa deťom kofola a všetko, čo k tomu patrí, ale na narodeninové oslavy sa nič také nevzťahuje. Ak má dieťa rozlúčkovú oslavu osemnástych narodením a dobré správanie, opäť príde na vychovávateľský sponzoring, na normu sa kúpi šalát, každý niečo prinesie, jedna výzdobu, druhá mäso na rezne a iná tortu. Rovnako postupujú pri menších oslavách, len so skromnejším sponzoringom.
ÚPRAVA STRAVNEJ DÁVKY NA DEŇ A DIEŤA, MLADÉHO DOSPELÉHO V CENTRE DETÍ A RODINY SEREĎ
od 1.2.2024
Vyhláška MPSVaR SR č. 103/20018, § 8 ods. 1
| Veková kategória / DEŇ | Raňajky 12 % | Desiata 9 % | Obed 40 % | Olovrant 9 % | Večera 30 % | Celkom |
| do 3 rokov | 0,41 € | 0,31 € | 1,36 € | 0,30 € | 1,02 € | 3,40 € |
| 3 – 6 rokov | 0,43 € | 0,32 € | 1,42 € | 0,31 € | 1,07 € | 3,55 € |
| 6 – 10 rokov | 0,45 € | 0,34 € | 1,50 € | 0,33 € | 1,13 € | 3,75 € |
| 10 – 15 rokov | 0,48 € | 0,36 € | 1,60 € | 0,36 € | 1,20 € | 4,00 € |
| od 15 rokov | 0,50 € | 0,38 € | 1,68 € | 0,38 € | 1,26 € | 4,20 € |
Špagety s kečupom
Natália tiež pracuje na západnom Slovensku a má trochu inú skúsenosť ako Mirka, na jej skupine sa podarilo našetriť si zásoby potravín a so stravnou jednotkou vychádzajú lepšie. Biednejšia strava prichádza až koncom mesiaca. Premýšľame nahlas, či je to tým, že majú menšie deti, alebo tým, že boli hospodárnejšie. Neštítia sa dať deťom špagety s kečupom, keď nevyjde na morcadellu a vyberajú si jedlá, čo sa dajú pripravovať vo veľkom – použije sa veľa šťavy a kilo mäsa a vystačí im aj na večeru. Všetko sa kupuje v akcii, mäso mávajú mleté alebo kuracie (stehná). Natália tiež nosí do CDR ovocie a zeleninu alebo potraviny, ktoré si kúpi domov a nedoje ich, napríklad salámu s končiacim dátumom spotreby alebo otvorenú nátierku.
Keď sa spýtam na deti so špecifickými diétami, Natália mi otvorene povie, že si nevie predstaviť mať na skupine dieťa s intoleranciou na laktózu. Navýšenie dávky nie je stanovené v pomere k cenám bezlaktózových produktov. Mali v CDR dieťa s podobnými problémami a keďže dostali od vedenia pokyn, aby deti sedeli pri večeri spolu za stolom, malý Anton videl, že ostatní majú kakao s makovkami, šiškami alebo závinmi, čo im napiekla vychovávateľka, a on dostal iba chlieb s margarínom a vodu.
Na záver rozhovoru Natália povie, že v CDR to nie je ako doma, ak niekomu nechutí to, čo je v jedálnom lístku naplánované na obed, minie vreckové alebo sa cez deň nejako premotá a na večeru príde ohromne vyhladovaný. A keď jej dieťa povie: „Teta, mám chuť na kávenku,“ nekúpi mu ju, ako by ju kúpila svojmu dieťaťu – nemá na to normu. Iba mu povie: „Kávenku máte vo štvrtok na olovrant.“
Mestská idylka
Katarína ma privíta v jednoduchej, nedávno zreštaurovanej kancelárii a v jej hlase necítiť ani náznak podozrenia, čo je veľmi príjemná zmena. Možno to čiastočne vyplýva aj z toho, že tento domov sa môže iba pochváliť – na všetko majú sponzora, vychovávatelia nepotrebujú nosiť jedlo z domu. Jeden sponzor im vybaví mäso, iný pečivo, zeleninu im nosia z arcidiecéznej charity, Kaufland ich zásobuje toaletným papierom a servítkami, firmy alebo niektorá z univerzít nakúpia vianočné darčeky, na financovanie výletov vzniklo občianske združenie. Pri rekonštrukcii im pomáhali firmy poskytnutím prostriedkov alebo im priamo vymenili žalúzie, iné prišli na brigádu, natreli pergoly alebo vytrhali burinu, vojaci im pravidelne kosia, aquapark posiela deťom bezplatné lístky. Všetko to vyzerá ako veselá utópia, až kým si človek neuvedomí, koľko ľudí na tomto mieste treba, aby suplovali (sociálny) štát v jednej z jeho základných úloh, postarať sa o deti, ktoré sú na to odkázané. Ťažko si je tiež predstaviť, aká časovo aj psychicky náročná je agenda zháňania sponzorov, ktorej sa mnohí pracovníci CDR venujú vo voľnom čase. A otázkou je, či naozaj dokážu občania zachrániť každý jeden sektor zbierkou na Doniu a prostredníctvom mimovládnych organizácií, ktoré bude ale tiež treba najskôr zachrániť. Napokon, spoliehať sa, že sa o deti v domovoch postarajú sponzori, nie je veľmi prezieravé, keďže Slovensko je výrazne centralizovaný štát a väčšina firiem sa nachádza na západe.
Lovci a zberači
Vedúca výchovy Alžbeta pracuje na východnom Slovensku a nemá žiadnych sponzorov, nikto zatiaľ neprejavil túžbu ich podporiť. Dlho trvá na tom, že so stravou nemajú najmenšie problémy, a až keď naznačím, že mnohé iné CDR na tom nie sú práve najlepšie, pomaly sa osmelí a povie: „Dlho sme sedeli nad tým, ako by sa z toho dalo vyjsť a prišli sme na to, že si musíme čo najviac potravín zadovážiť sami.“ Zeleninu a ovocie nosia vychovávateľky z domu, v CDR si pečú vlastné knedle, buchty a iné pečivo, aj do zásoby. Kupujú iba chlieb a rožky. Vychovávatelia chodia s deťmi na huby, zbierajú lesné plody, zavárajú ich a varia si sirupy, napríklad žihľavový. Do jedálneho lístka si tak môžu dovoliť zaradiť aj ryby a hovädzinu a druhú večeru – chlieb s maslom alebo s masťou zo zabíjačky, ktorú si zorganizujú priamo v CDR. Po telefonáte ešte dlho premýšľam nad tým, čo som práve počula. Predstavujem si mladých domovákov, ako sa vyberú na žihľavu alebo s košíkmi po čučoriedky a s nimi do lesa po obživu kráčajú aj vychovávateľky, ktoré tak musia na zoznam svojich pracovných povinností pridať aj hubárčenie. Akoby nestačilo, že musia nakúpiť, upratať, navariť pre desať detí, ošatiť ich, pripraviť ich do školy a starať sa o administratívu. Som si však istá, že tento domov vychová výborných hubárov.
Nelichotivá bilancia stredu a východu
Viaceré domovy na východnom a strednom Slovensku postupujú obdobne, pečú, zavárajú, zároveň si však všímajú rastúce ceny a obávajú sa, či to bude stačiť. Vedúca výchovy Anna z východného Slovenska trochu trpko konštatuje, že si nemajú veľmi ako pomôcť, keďže veľkopodnikatelia v ich okolí radšej prispievajú do škôl, ktoré navštevujú ich deti. Inak sa CDR nachádza v hladovej krajine s neutešenými vyhliadkami. Aj do nákupných centier s najnižšími cenami je to príliš ďaleko. Respondentke Ivane zo stredného Slovenska je zase ľúto, že nedokážu deťom zo štátneho príspevku zabezpečiť ovocie. Kúpia ho, iba keď je v akcii. Po novom im do vyváženého jedálneho lístka chýbajú aj mliečne produkty. V minulosti mali sponzora, ktorý im ich poskytoval s výraznou zľavou, teraz to pre nich predstavuje neprekonateľný problém.
Kreatívny krízový manažment
Napriek prvotnému zdaniu nebolo písanie tejto reportáže iba frustrujúce, mnohé hlasy zneli zapálene aj cez telefón. Každé CDR si našlo svoj spôsob, ako kompenzovať nedostatok financií od štátu, či už prostredníctvom sponzorov, štedrých vychovávateľov, zavárania, pečenia, kreatívneho šetrenia, či zberom lesných plodov. Situácia nie je ani zďaleka ideálna, ale na to sme si už asi zvykli. Jeden známy – doktor žijúci dlhé roky v Nemecku – mi povedal, že Nemecko funguje ako štát, ale menej fungujú občianske iniciatívy. Slovensko nefunguje ako štát a nad vodou ho drží občianska spoločnosť, ktorá je tu oveľa silnejšia a schopnejšia. A myslím, že táto reportáž je toho pekným príkladom. Keď sa nám nedarí vymeniť starý pokazený systém, sme aspoň usilovní v zapchávaní dier. Hoci, priznávam, že ma zamrzelo, keď sa ma vedúca výchovy zo stredného Slovenska predtým, ako zložila, spýtala: „A vy nám s tým pomôžete?“ a ja som jej musela po pravde odpovedať: „Nie, ja iba napíšem reportáž.“
Autorka pracuje ako dobrovoľníčka pre CDR na západnom Slovensku
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.