Keď premýšľam o sebe v súvislosti s mladosťou, navyše v roku, v ktorom sa čoskoro stanem štyridsiatnikom, moja pamäť ma prirodzene vťahuje do čias o 10 až 20 rokov späť do minulosti. Ako na tom bola vtedajšia mladá tanečná generácia? Cítim sa ešte mladým alebo podlieham stereotypu vnímania hraníc stanovených vekom?
Koniec dvadsiateho storočia na Slovensku znamenal pre súčasný tanec naozaj priaznivú dobu a potvrdil to aj rozmach tohto druhu tanca u nás. Pamätám si, ako sme hltali každú možnú príležitosť dozvedieť sa o ňom čo najviac, nehovoriac o tom, že sme sa nenechali obrať ani o jeden tanečný workshop, bez ohľadu na to, o akú súčasnú tanečnú techniku z pestrej ponuky vtedy pre nás nového tanca išlo.
Vtedajšia mladá generácia bola živá a viditeľná. Aj v rovine vzdelávania sme sa snažili presviedčať tých hore, že súčasný tanec má veľký potenciál a do slovenského kultúrneho prostredia nepochybne patrí. Napríklad výrazná niekoľkoročná študentská aktivita na pôde tanečnej katedry VŠMU – Ateliér pohybu DVORANA alebo nezabudnuteľné zlaté roky (1997 – 2000) festivalu Bratislava v pohybe, ktorého silnou organizačnou zložkou sme boli práve my, študenti tanca. Že sme sa nemýlili, potvrdzuje práve táto generácia, z ktorej mnohí sa stali tanečnými osobnosťami svetového formátu.
Aj keď sa už dnes súčasný tanec nedá jasne definovať, zostáva vo svojej podstate stále umením, ktoré disponuje práve tým najsilnejším atribútom mladého ducha, ktorý sa bráni akejkoľvek forme konzervácie. Pred ničím sa nezastaví, a preto je úplne prirodzené, že presakuje aj do iných umeleckých odvetví. Slovenské nové formy divadla sú toho živým príkladom. Už to nie sú len ústa herca odriekajúce divadelný text v medziach tradičných šablón hereckého umenia, ale potreba sprítomnenia celého tela herca – performera.
Merce Cunningham kedysi povedal: „Tanec nemusí byť o niečom, v prvom rade je o ľudskom tele a jeho pohybe, ktorého základom je chôdza.“ Ja dodávam, že telo sa neustále snaží zachovať si mladú, živú podobu, silu a vôľu k životu. O čom inom je schopnosť buniek nepretržite sa obnovovať a načo máme silu imunitného systému, ktorý vzdoruje všetkému, čo naše telá ohrozuje? Samozrejme, popri našej mentálnej účasti a schopnosti myslieť. Či chceme alebo nie, telo nemôže donekonečna odolávať faktu opotrebovania, ale môže tento proces veľmi slušne spomaliť – mladou mysľou, ktorej najsilnejší atribút vnímam v schopnosti byť neustále otvoreným a hravým.
Takže odpoveď na moju druhú otázku – či sa ešte cítim mladým – znie nasledovne: To, čo všeobecne vnímame pod slovom mladosť, sa neviaže iba na vekom ohraničené obdobie, ale je uplatniteľné počas celého života. Nie je dôvod strácať elán v žiadnom veku. Pre potreby analýzy už nepatrím do tej najmladšej generácie, no rozhodne k nej mám stále veľmi blízko. A za to do veľkej miery vďačím práve tancu, ktorý ma v živote sprevádza už 35 rokov.
Jaro Viňarský
Autor je tanečník, choreograf, performer, lektor, zakladateľ o. z. SKOK! physicalarts-sk.com
tanečný kapitál
