Prestížna súťaž Básne má za sebou svoj ôsmy ročník. Súťaž, ktorá roky dominovala slovenským poetickým oceneniam, už druhý rok funguje ako česko-slovenská platforma. To jej však prinieslo nové výzvy, s ktorými sa musí vysporiadať. Pri pohľade na zoznam jej finalistov a finalistiek môžeme pozorovať zásadnú zmenu oproti jej prvým šiestim ročníkom. Nachádza sa medzi nimi výrazne vyšší počet poetiek a poetov zavedených na literárnej scéne, a to predovšetkým tých českých. Prečo tomu tak je a čo to pre Básne znamená?
Súťaž Básne funguje na Slovensku od roku 2009, pričom po ročníku 2013 nasledovala odmlka do roku 2016, a v roku 2017 rozšírila svoju pôsobnosť aj do Čiech. Podľa vzoru súťaže Poviedka každý ročník zasadla porota, ktorá zo zaslaných príspevkov vyberá tie, ktoré sa dostanú do zborníka a ich autorky a autori sú finančne odmenení. Kombinácia pomerne zaujímavých finančných odmien, rešpektovaných porotcov a porotkýň, anonymizácie príspevkov počas vyhodnocovania či publicity sprostredkovanej nielen zborníkom, ale aj následnými čítačkami a besedami finalistov (napríklad na festivale Pohoda v Trenčíne alebo v Café Fra v Prahe), spravila z Básní relevantnú súťaž, ktorej popularitu každoročne potvrdzujú stovky zaslaných súťažných príspevkov.
Keď sa na finalistov prvých šiestich ročníkov súťaže Básne pozrieme kvantitatívne, jednotlivé poroty vybrali 54 príspevkov, pričom 43, teda 80 % z nich, bolo napísaných autormi alebo autorkami, ktorí zatiaľ nedebutovali, 6 % autormi alebo autorkami s debutom, a 14 % z nich autormi alebo autorkami s viac ako jednou vydanou zbierkou.
Tento pomer sa v posledných dvoch ročníkoch radikálne zmenil – z dvadsiatich ocenených príspevkov bolo 40 % (8) príspevkov napísaných autormi alebo autorkami, ktorí už za sebou mali debut, 35 % (7) autormi alebo autorkami s viac ako jednou vydanou zbierkou a len 25 % (5) autormi alebo autorkami bez vydanej debutovej zbierky.
Expanzia
Básne dlhé roky fungovali ako platforma pre začínajúcich či nezavedených poetov a poetky, ktorí prostredníctvom nej mohli získavať nielen potvrdenie o literárnej relevancii svojich textov, ale aj kultúrny kapitál, s ktorým mohli vstupovať či potvrdzovať svoj vstup na literárnu scénu. Pripomeňme si napríklad Evu Tomkuliakovú, finalistku ročníka 2012, ktorá odvtedy vydala dve zbierky, Martina Kočiša, finalistu ročníkov 2012 a 2013, ktorý následne debutoval v roku 2014, či Viliama Nádaskaya, finalistu ročníka 2016, ktorý debutoval minulý rok.
V posledných dvoch ročníkoch, od expanzie súťaže do Čiech, sa medzi finalistov a finalistky opakovane dostali zavedení autori, aktívni v redakciách literárnych časopisov či vydavateľstiev, často laureáti a laureátky prestížnych ocenení – predovšetkým mám na mysli Simonu Rackovú, Jana Těsnohlídka, Olgu Stehlíkovú či Jana Škroba. Niežeby sa predtým medzi finalistami neobjavovali známejšie mená – spomeňme Nóru Ružičkovú, ktorá sa umiestnila medzi finalistami a finalistkami pod pseudonymom v roku 2012, či pravidelne sa opakujúcich finalistov Martina Vlada a Marcela Lacka. V ich prípade však išlo skôr o výnimky a napríklad Marcel Lacko debutoval až v roku 2017.
V prípade Rackovej, Těsnohlídka a Stehlíkovej hovoríme o autorkách a autorovi, ktorí sú nielen zavedení, ale zároveň aj literárne veľmi aktívni. Racková od roku 2013 vedie recenznú rubriku literárneho časopisu Tvar, pred svojou účasťou v Básňach vydala tri zbierky a získala Drážďanskú cenu lyriky. Těsnohlídek so svojím debutom získal v roku 2010 Cenu Jiřího Ortena, pred umiestnením sa v Básňach mu vyšli okrem piatich kníh aj jeho zobrané spisy a literárne sa realizuje napríklad aj prostredníctvom vydavateľstva JT’s. Stehlíková za svoj debut získala Magnesia Literu za poéziu, taktiež stojí za projektom Ravt, webovým magazínom Tvaru.
Keď sa Michal Tallo pýtal Jana Těsnohlídka, prečo sa prihlásil do Básní, Těsnohlídek ako jednu zo svojich motivácií uviedol finančné ohodnotenie a ako ďalšiu príležitosť otestovať sa pri veľkej konkurencii, pretože očakával, že pri nastavenom finančnom ohodnotení súťaže svoje básne „pošlou všichni“. Pre Rackovú išlo o okamžitý impulz, keďže „my těch soutěží moc nemáme“. V rozhovore s Olgou Stehlíkovou v pražskom Fra Tallo prezradil, že Simonu Rackovú motivovalo, rovnako ako Těsnohlídka, aj finančné ohodnotenie Básní. Pre Stehlíkovú pritom bola motiváciou nielen finančná odmena, ale aj anonymnosť súťaže a príležitosť nechať si zhodnotiť kvalitu svojich textov.
Je za nadmernou účasťou zavedených českých poetov a poetiek teda chýbajúca možnosť zápolenia medzi nimi? Nemyslím si – v Čechách je v rámci Magnesia Litery už roky prítomná sekcia venovaná poézii, zároveň každoročne vychádza zborník Nejlepší české básně. Toto ocenenie a zborník sú, samozrejme, koncepčne zásadne rozdielne od anonymizovanej súťaže, akou sú Básne. Paradoxne, ocenenia typu Magnesia Litera pre poéziu či výber najlepších publikovaných básní ako Nejlepší české básně, teda tie platformy, ktoré sú určené (aj) pre zavedených autorov a autorky, na Slovensku nie sú. No napriek tomu slovenské poetky a poeti s množstvom kultúrneho kapitálu prenechali možnosť získať ho prostredníctvom Básní aj tým, ktorí a ktoré na pole poézie ešte naplno nevstúpili.
Aké by teda mohli byť ďalšie dôvody, prečo medzi finalistami a finalistkami v posledných dvoch ročníkoch nachádzame mená, ktoré by sme skôr očakávali v (taktiež anonymizovanej) porote? Ako možná hypotéza sa ponúka to, že sa Básňam do Čiech nepodarilo preniesť svoj obraz súťaže určenej pre začínajúcich autorov a autorky, a namiesto toho si ju menovaní a menované osvojili ako anonymizovanú platformu na testovanie kvalít svojej poézie (a finančné prilepšenie).
Čím chcú Básne byť?
Odpovedí s dobrou šancou na úspech sa natíska viacero. Priestorom, v ktorom sa môžu anonymne stretávať rešpektovaní autori a autorky? Finančným prilepšením pre etablované autorky a autorov? Alebo skôr možnosťou ako vstúpiť na pole poézie bez prechádzania často netransparentnými regionálnymi súťažami s minimálnym ohlasom a bez zasielania svojich textov do literárnych periodík?
Ako som už spomenul, dosiaľ bola súťaž Básne potentnou platformou pre autorov a autorky snažiace sa o vstup na pole poézie, pričom vyčnievala hlavne svojou relevanciou a transparentnosťou. Taktiež vynikala svojou otvorenosťou – účasť v nej nebola limitovaná vekom ani nutnosťou nemať za sebou debut. Toto na prvý pohľad nedostatočné vymedzenie však bolo veľkou výhodou Básní – keďže aj autori a autorky vyššieho veku alebo s vydanou zbierkou či zbierkami sa môžu pohybovať na okraji literárnej prevádzky, a práve prostredníctvom tejto súťaže sa (opäť) dostať do pozornosti.
Aktuálne je však identita Básní nejasná. S tým sa musia vysporiadať tak, aby bolo jasné, pre koho sú určené – a tým nemám na mysli limitovanie toho, kto sa do nich môže prihlásiť, ale jasnejšie prezentovanie toho, pre koho sú Básne určené. Pokiaľ by sa Básne stali súťažou etablovaných autorov a autoriek, bolo by to nepochybne legitímne; no ak by sa týmto smerom naozaj vybrali, bola by to škoda – minimálne pre literárnu scénu na Slovensku, ktorá by tým prišla o produktívny súťažný formát. Medzitým pre aktívne poetky a poetov, ktorí majú za sebou množstvo publikácií a isté pochybnosti o tom, či by ich poézia bola kladne hodnotená aj bez ich podpisu, navrhujem, aby ju napríklad zasielali pod pseudonymom do periodík, v ktorých nie sú sami redaktormi.
Daniel Vadas
Autor je jedným z realizátorov projektu T3 – kultúrny prostriedok, básnik a študent filmovej vedy
literárny/poetický
