Krátke metráže, neveľké rozpočty, no výrazné talenty a priestor pre marginalizované témy, menšiny, ich hlas a štýl vyjadrenia. Tak by sa dal vo všeobecnosti definovať duch priestoru nezávislej internetovej televízie a jej produktov. Medzi ne patrí aj seriál Brujos autorskej dvojice Ricarda Gambou a Reshmi Hazry Rustebakkeovej, ku ktorému ma nasmerovala spolužiačka počas debaty o dnes už kultových „supernatural“ seriáloch Sabrina – mladá čarodejnica a Buffy, premožiteľka upírov. Práve na druhý spomínaný sa ako na inšpiračný zdroj s úsmevom odvolávajú aj autori Brujos. Ich dielo však predstavuje oveľa vrstevnatejší žánrový a tematický komplex.
Seriál Brujos môžeme vnímať ako ironické požmurkávanie na spomenuté ikony stredného prúdu, ale aj ako voľné nadviazanie na španielsko-mexickú hororovú tradíciu siahajúcu do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. No azda najsymptomatickejší je pre Brujos zámer vyjadrovať pri tom spoločenskokritické názory. V tomto smere seriál funguje ako prelamovanie zaužívaných bariér či odtrhnutie sa od tradičných foriem reprezentácie. Nech to aj znie ako bezobsažné frázy, Brujos im vpúšťa do žíl novú krv hneď potom, čo tú starú s chuťou vysaje a prefiltruje.
V stopách španielsko-mexického hororu
Už pri sledovaní prvých dielov seriálu sa ako prvé divákovi vybavia referencie na španielske a mexické exploatačné horory ako Alucarda, Satánico pandemonium, El mundo de los vampiros alebo La noche de los brujos, pracujúce s motívmi nadprirodzena, bosoráctva, vampirizmu alebo zombie. Naratívy týchto snímok, vystavané na základoch stretu ustanovených pravidiel s chaotickým vpádom nadprirodzena, úplne rozrušujúcim vyšší poriadok, môžeme interpretovať ako alegóriu hegemónie usporiadanej väčšiny a jej potenciálnej represívnej sily v boji proti narušiteľom. Čarodejníctvo a nadprirodzeno tu koliduje so systémom reprezentovaným rigidnými a veľakrát sadistickými inkvizítormi, lovcami upírov, matkami predstavenými a exorcistami, ktorí sa všetkými možnými prostriedkami snažia potlačiť čokoľvek anomálne, čo vybočuje z normy alebo nesedí do zaužívaného chodu vecí.
Na túto líniu nadväzuje seriál Brujos postavami queer latino vysokoškolských doktorandov a navyše bosorákov, ktorí nielenže majú dosť práce s bežnými školskými povinnosťami a vlastnými milostnými životmi, ale aby toho nebolo málo, život im komplikujú – príznačne – bieli, dobre situovaní a homofóbni inkvizítori. Postavy zasadené do súčasného Chicaga predstavujú etnickú a sexuálnu odchýlku od spoločenského usporiadania stanoveného bielymi mužmi a ich sektou The Scientists, a tak sú vytláčaní na okraj a prenasledovaní.
Epizóda zo života queer latino bosoráka
Krátke, desaťminútové diely Brujos nás oboznamujú so životom postáv prostredníctvom rýchlych epizodických sledov udalostí, v ktorých sa každodenná realita mieša s nadprirodzenom ako s prvkom, bez ktorého by ani nemohla autonómne existovať – nadväzujúc na latinskoamerickú tradíciu, z ktorej vychádza aj žáner magického realizmu. Následkom je extravagantná zrážka hororu, či skôr parodickej ponášky na hororový žáner, deformovaného sitkomu, dekonštruovanej soap opery a esencie youthpic snímok: rande, spoločné noci a rána, rozhovory a hádky, (ne)plnenie si študijných povinností či semináre predstavujúce priame spoločenskokritické diskusie o sexualite a etnickom pôvode, hon na čarodejnice a sadistické inkvizítorské praktiky, to všetko vytvára základy fantazmagorického a zároveň naturalisticky pôsobiaceho univerza, vyžívajúceho sa v bizarnom humore a nadnesených ponáškach na exploatačnú krvavosť s alegorickým presahom.
Tempo rozprávania a života seriálových postáv môžeme definovať nasledovne: Za sekvenciou nadneseného sadizmu novodobých inkvizítorov voči hlavným postavám nasleduje maximálne civilný rozhovor alebo milostná aféra na študentskom byte či v bare, do priestorov ktorých o pár chvíľ opäť, akoby iróniou osudu, vtrhnú deformované prvky „žánrovky“. Nadväznosť seriálu Brujos na horory z dvadsiateho storočia je neortodoxná, plná nekompromisnej irónie a prudkého žánrového ikonoklazmu, ktorý s pomocou stále prítomného civilizmu s nadhľadom rozväzuje jazyk širokej škále tém týkajúcich sa sexuality, heteropatriarchátu, nadradenosti bielych mužov, etnických otázok či odkazov na kolonizátorstvo. Byť biely tu môže byť zároveň klasifikované ako špecifická magická schopnosť. Slovami autorskej dvojice pre magazín VICE: „Chceme nakopať riť belošskej nadradenosti.“ A toto nakopávanie prebieha mimoriadne pružne, s dynamikou blízkou jump-cutom a ručnej kamere.
Vlastný jazyk
Na základe uvedených autorských postupov reprezentuje Brujos rétoriku, ktorou daná menšina, respektíve menšina menšiny (či menšina menšiny menšiny), môže vyjadriť svoju identitu. Brujos skúma bezbariérové možnosti výrazu v prostredí nezávislej internetovej televízie (bariérou ostávajú rozpočtové a produkčné obmedzenia, tie však v konečnom dôsledku predstavujú dôležité východisko pre finálnu estetiku seriálu). Analogickým príkladom k Brujos môže byť v tomto smere seriál The Misadventures of Awkward Black Girl, v ktorom sa scenáristka, režisérka a herečka Issa Rae zameriava o niečo menej výstredne na život Afroameričanky v amerických spoločenských štruktúrach.
Bezprostrednosť a otvorenosť rétoriky Brujos sú dôležitými prvkami najmä v súčasnej etape internetovej televízie, keď veľké spoločnosti dominujúce trhu (Netflix) distribuujú mainstreamové diela reprezentujúce queer tematiku vo verzii vyslovene bondážovanej tradičnými melodramatickými šablónami tínedžerskej romantickej komédie. Zvolený spôsob reprezentácie nás vracia približne o tri dekády dozadu, kde sa queer tematika redukuje do formy záverečného coming-outu priamo sa prekrývajúceho s konštrukciou tradičného ľúbostného happyendu. Ideálnou ukážkou tohto javu je minuloročná snímka Alex Strangelove.
Výbojne a pomerne undergroundovo pôsobí Brujos, spájajúci etnické aj sexuálne menšiny, aj v porovnaní s menej šablónovitou a prenikavejšie vystavanou mainstreamovou internetovou produkciou, zastúpenou napríklad seriálom Dear White People. Ten je podobne ako Brujos situovaný do univerzitného prostredia a sleduje skupinu afroamerických študentov, avšak k publiku prehovára normovaným, dramaturgicky a výrazovo nekonfliktným jazykom.
Lámanie kliatby tradičných hodnôt
Seriál Ricarda Gambou a Reshmi Hazry Rustebakkeovej nakoniec vo všetkej svojej trafenosti, vychádzajúc zo spriateľovania dvoch antagonistických postupov, campovej artificiálnosti a verizmu, predstavuje dynamicky radikálny statement, atakujúci estetickú, naratívnu hegemóniu rovnako ako bublinu bielej a heterosexuálnej nadradenosti. Žánrová polarizovanosť sveta na zlých a dobrých sa mení na realistickejšiu polarizáciu na mocných a prenasledovaných. Brujos je ostrým nástrojom určeným na priamy prienik dovnútra problémov každodenného života v infraštruktúre bytov, barov, párty či akademickej pôdy, stretávajúc partiu ľudí s bremenom viacnásobných outsiderov (pri zachovaní komplexnosti problematiky menšín a ich identít), pričom alegorický „hon na bosorky“ priliehavo zachytáva absurdnosť požiadaviek na spĺňanie dominujúcich spoločenských noriem – tradičných hodnôt.
Vzhľadom na formát, výraznú epizodickosť, otvorené križovanie a deformovanie žánrov s neveľkými produkčnými prostriedkami a zvolený štýl, ktorý si nestavia žiadne hranice, je Brujos ťažké uchopiť ako uzavretý, jasne definovaný alebo ohraničený celok. V tejto neohraničenosti, alebo ak chceme nevyspytateľnosti, spočíva hybná sila celého projektu, jeho divácka, vedecká aj tvorcovská atraktivita. Jednotlivé prvky kreujúce Brujos nie sú ničím novým, avšak tempo ich kombinovania, striedania, zlučovania či kadenciu ich juxtapozícií môžeme označiť ako výnimočné. Pre Brujos sa len ťažko nachádzajú blízke analógie, čo je samo osebe dôkazom plurality a tvorcovskej slobody, ktorú prostredie nezávislej internetovej televízie dokáže pre menšinové produkcie poskytovať.
Autori reflektujú prostredníctvom seriálu svoje vlastné skúsenosti tak, ako by ich dokázal reflektovať iba málokto. Nadnesenosť a synkretizmus protikladov prinášajú neopozeranú morfológiu, ktorá je minoritnou aj v prostredí samotného queer alebo latino filmu či seriálu. Je radikálna. A ohromne zábavná.
Michael Papcun
Autor študuje na FTF VŠMU
