Biedermeier ako odpoveď na (korona)krízu

Eva Palkovičová10. augusta 2020598

Keď sa v roku 1815 na Viedenskom kongrese hlavné mocnosti Európy dohodli na ponapoleonskom obnovení konzervatívnych absolutistických monarchií, objavil sa v nemeckej kultúre fenomén, ktorý neskôr dostal meno „biedermeier“. Atmosféra tohto obdobia býva charakterizovaná ako reakcia na strach z chaosu, ničenia, politickej a sociálnej nestability, ktorý v Európe vyvolali napoleonské vojny. Silnú ruku štátnej moci ľudia rešpektovali či akceptovali bez ohľadu na to, či so štátnou politikou súhlasili, a revolučné nálady stratili na nejaký čas svoje opodstatnenie a silu. 

V prípade Nemecka sa obdobie „biedermeieru“ zvykne ohraničovať marcovou revolúciou 1848, v prípade rakúskej monarchie bola revolúcia 1848, ako hovorí Claudio Magris vo svojej známej eseji Habsburský mýtus v moderní rakouské literatuře, skôr intermezzom v jej meravom čakaní na zánik. Termín „biedermeier“ vznikol po roku 1871 (zjednotenie Nemecka) a odkazoval na komickú postavičku, pána Weilanda Gottlieba Biedermeiera, bavorského malomeštiaka, ktorý vystupoval v básňach L. Eichrodta a A. Kussmaula publikovaných v rokoch 1850 – 1857 na stránkach humoristického časopisu Fliegende Blätter. Kontúry kultúry biedermeieru sú známe: umelecké texty unikajú od politicky angažovaných počinov k privátnosti, chvália domácke prostredie pred účinkovaním vo verejnej sfére, rodinné šťastie a manželská vernosť dostávajú prednosť pred vášnivou láskou mladých zaľúbencov, patriarchálna hierarchia vládne v štáte aj v rodine, poriadok, jednoduchosť a pohodlie sú heslá riadiace fungovanie domácnosti, ale aj celej spoločnosti. Niekto by povedal meštiacky gýč, niekto zase obranná reakcia.

Človek skúmajúci prejavy tohto fenoménu v literatúre má, samozrejme, tendenciu vidieť biedermeier v každej šálke kávy či rodinnom obede, ale aj tak: to množstvo pochvalných a láskyplných slov o štyroch stenách predstavujúcich to magické „doma“, aké sa vznášalo v mediálnom priestore za posledné mesiace, bolo predsa len trochu podozrivé. Takmer všetci sme počas prvých týždňov, šokovaní a paralyzovaní obavami z neznámeho, upratali, varili, čítali, sadili kvety, piekli nielen kváskom, ale aj kultúrnou symbolikou nafúknutý chlieb, a pochvaľovali si, aké je to fajn, byť konečne doma, s rodinou, spoločne stolovať, nemusieť (nemôcť a nesmieť) sa obťažovať s menej príjemnými ľuďmi v práci či vonku na ulici.

Poriadkom proti strachu

Hlavný hrdina exemplárne biedermeierovského románu Spätsommer (Neskoré leto) od rakúskeho autora Adalberta Stiftera (1805 – 1868) si pochvaľuje život v dome svojho otca, ktorý je absolútnym vládcom rodiny. Múdro a láskavo dbá na poriadok, pravidelnosť, disciplínu, ktorú však všetci v rodine akceptujú, pretože každý dostane presne to, čo potrebuje: rodičovskú lásku, opateru, vzdelanie, veku a schopnostiam primerané rozptýlenie. Toto puntičkárske dbanie o každý detail (aby bola vec odložená vždy presne na miesto, odkiaľ ju zobrali, spoločné stolovanie v presný čas, čítanie len určitých kníh v určitom veku, rozdelenie činností vhodných pre dievča a chlapca…), opisované s toľkým nadšením v literárnom diele, je vskutku pozoruhodné: nemá literatúra prekračovať hranice, bojovať s predsudkami, otvárať nové možnosti? Naozaj je rozprávač presvedčený o pozitívnom vplyve takéhoto spútaného sveta na dozrievanie mladého človeka, nemyslí to náhodou ironicky? Lenže po irónii v knihe niet ani stopy a celý ten nehybný svet románu, odohrávajúci sa v domoch plných starožitností a starých umeleckých diel, začína byť po niekoľko sto stranách trochu strašidelný. Ako je možné, že z rozprávania mladého muža, ktorý vyrastá v skvelých podmienkach, dostáva sa mu vzdelania a slobody, stretáva obdivuhodných ľudí, ktorí si ho vážia a majú ho radi a ktorého život v románe neobsahuje vlastne nijaké prekážky, zaznieva toľko smútku a úzkosti? Román je v skutočnosti neuveriteľne nudný, celé strany sú venované opatere záhrady (veľmi užitočné čítanie) a umne riadenému poľnohospodárstvu, spôsobu reštaurovania starožitností a umeleckých diel, práci v stolárskej dielni, výkladom na tému, prečo je staré umenie lepšie ako nové a antické umenie najlepšie… Čas plynie zhodne s prírodnými cyklami, ubiehajú zimy aj letá, ruže kvitnú stále rovnako krásne, ľudia nestarnú, nikto nezomiera. Bezproblémové, ideálne.

Kde sa teda skrýva zdroj toho smútku? Celý román, postavy, prostredie, udalosti, dialógy (ktoré si nikdy nevypočujeme, dozvieme sa len, že boli zaujímavé či láskavé a príjemné) sú natoľko štylizované, nepravdepodobné a v každom ohľade čudné, atmosféra taká snová a letargická, že po čase pochopíme, že ten román predstavuje záchranu, ktorú si možno vyrobiť len pomocou básnickej imaginácie: vo svete, kde je všetko neisté, nepredvídateľné, v ktorom sa menia pravidlá za pochodu, pričom jedinec ani nemá žiadnu možnosť veci ovplyvniť alebo im vôbec porozumieť, môže byť túžba po láskavej, múdrej a rozhodnej otcovskej ruke, ktorá dokáže pomôcť svojmu chránencovi vybrať si tú správnu životnú cestu, veľmi silná.

Spomínam si na vlastnú podráždenosť, keď sa počas prvých týždňov domácej izolácie oneskoril niekto na obed, aj ako som odhodlane dodržiavala (sebou) stanovený režim, varila a upratovala, servírovala olovrant, s bláznivým presvedčením, že len keď sa zo mňa od začiatku stane výkonný stroj, schopný dostatočne zabezpečiť telesné a duševné potreby celej rodiny – pravidelné cvičenie, zdravá strava, primeraná dávka práce a kultúry a dostatok spánku, tak vydržíme všetko a akokoľvek dlho bude treba.

Neskorý biedermeier v slovenskej kultúre

Hoci sa biedermeier pôvodne identifikuje ako fenomén nemeckej kultúry, takáto obranná reakcia premietajúca sa do umenia či životného štýlu sa dá odpozorovať aj inde a inokedy, keď sa na to vyskytnú podmienky. Ochota zavrieť sa doma (doslova či prenesene) stúpa, ak začne byť svet okolo príliš komplikovaný, nepochopiteľný, nebezpečný, neprístupný, ignorujúci ľudské potreby a ak sa navyše ukáže, že ani všemožná aktivita neprináša nijakú zmenu, politická angažovanosť je vlastne zbytočná a spoločenské prekážky ďaleko presahujú možnosti jednotlivcov.

Príkladom môže byť aj slovenská kultúra, ktorá sa v takejto situácii ocitala pravidelne, napríklad po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Ak nebolo možné mať ani tri slovenské gymnáziá, ani Maticu, ani rôzne spolky, ktoré by mali v názve alebo stanovách niečo týkajúce sa jazyka či kultúry, ak neexistovala veľká nádej, že sa to zmení a ak bola snaha zo strany štátu pozdvihnúť žalostnú životnú úroveň Horného Uhorska pociťovaná ako prostriedok, ktorým sa u obyvateľstva má vzbudiť aj lojalita a vďačnosť maďarskej vláde, slovenským národne uvedomelým rodinám zostalo len uzavrieť sa do kruhu najbližších, rovnako presvedčených priateľov, písať si listy, podomácky sa vzdelávať, čítať, písať a prekladať. Z každej tejto aktivity sa však mohlo stať dielo s trvalou hodnotou a pozoruhodným dosahom (životopisné romány Terézie Vansovej, próza Boženy Slančíkovej-Timravy, kritická a editorská činnosť Eleny Maróthy-Šoltésovej, časopis Dennica, ale napríklad aj dielo P. O. Hviezdoslava, v ktorom sa tiež miestami ozýva biedermeier so svojimi hodnotami kresťanstva, rodiny, umeleckej krásy vzdorujúcimi nehybnosti politického status quo).

V prípade slovenských autoriek, u ktorých sa dá sledovať istá biedermeierovská nálada, je však pozoruhodná jedna vec: kým napríklad Stifterov maskulínny pohľad na rodinný kozub úplne ignoruje otázku, či sa v prísne hierarchickom, patriarchálne usporiadanom a nemennom systéme naozaj všetci cítia dobre (rozumej ženy, ktoré sú v jeho románe so svojou nulovou účasťou na rozhodovaní pozoruhodne spokojné), pre slovenské autorky záveru storočia bezpečné rodinné útočisko zahŕňa (popri starostlivosti o rodinu, samozrejme) aj ich vlastnú intelektuálnu činnosť a verejné pôsobenie.

Pri jednej z prvých pokrízových prechádzok inam ako do lesa za domom ma šokovalo množstvo informácií, od ktorých ma domáci úkryt ušetril: otázky, kto je zodpovedný za všetky tie rozbité chodníky, špinu, nešťastne sa tváriacich, zhrbených alebo agresívnych ľudí, a čo ja na to, zostali potlačené akútnymi starosťami o prežitie a zdravie. Aj susedke som smela zakývať len z diaľky, aby mi náhodou nestihla povedať, že napríklad prišla o prácu, alebo že po troch mesiacoch doma nenávidí svoje deti. Mnoho ľudí si síce predsavzalo, že si z tejto krízy niečo do ďalšieho života odnesú, že budú lepší a múdrejší, schopnejší a odolnejší, ale obávam sa, že pri najbližšej príležitosti utiecť domov, poslúchať autority, servírovať olovrant na porceláne a púšťať si klasickú hudbu si tak trochu tajne vydýchneme a budeme dúfať, že tie úzkostné pocity a strach sa medzičasom nejako stratia.

Zdroje:

MAGRIS, Claudio. Habsburský mýtus v moderní rakouské literatuře. Prel. Jiří Pelán, Ivan Seidl. Brno – Praha: Barrister & Principal – Triáda, 2001.

MIKULOVÁ, Marcela. Implicitné polemiky a turbulencie v ženskom písaní. In: MIKULOVÁ, Marcela, TARANENKOVÁ, Ivana. Konfigurácie slovenského realizmu: synopticko-pulzačný model kultúrneho javu. Brno: Host, 2016, s. 172-195.

NEMOIANU, Virgil. The Taming of Romanticism (European Literature and the Age of Biedermeier). Cambridge: Harvard University Press, 1984.

Autorka je doktorandkou v Ústave slovenskej literatúry SAV

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: