V období prebiehajúceho štrajku hollywoodskych odborových zväzov SAG-AFTRA a Writers Guild of America prišiel do kín „vlk v ovčej koži“, aký v kinematografii možno nemá obdobu. Marketingovo prekalkulovaná snímka Barbie, ktorú spoluprodukoval výrobca bábik Barbie, spoločnosť Mattel, ukrýva nečakane priamočiare feministické posolstvo. Podvratný účinok filmu však oslabujú kompromisy v kritickej prezentácii kultúrneho vplyvu bábik a rezignácia na revolučnú imagináciu, aká by okrem snového Barbielandu prenikla aj do takzvaného „skutočného sveta“ filmovej fikcie. Barbie od filmovej auteurky Grety Gerwig (scenár v spolupráci s Noahom Baumbachom) predstavuje umelecky ambiciózne a ťažko charakterizovateľné dielo, ktoré rozohráva kontrapunkt tém od ženskej sebarealizácie na svete po otázky vládnutia a moci predstáv, ktoré riadia celé spoločnosti.
⚠ Text obsahuje spoilery filmového deja.
Barbieland sa dá popísať ako svet ideí, v ktorom všetky predmety a úkony predstavujú abstrakcie odvodené z dejov a vecí existujúcich v skutočnom svete – morské vlny majú podobu statických kulís a chladničky vypĺňajú okrem makiet nápojov a potravín aj 2D nakreslené potraviny. Nič nie je fyzikálne skutočné a všetko je s menšou či väčšou precíznosťou napodobňované. Barbies v Barbielande žijú v skvostnej harmónii (až na niekoľko ostrakizovaných bábik), navzájom si udeľujú ceny a zastávajú všetky politické funkcie. Ich vláda je prinajmenšom performatívne a prostredníctvom známych kulís, ako napríklad prezidentská oválna pracovňa, odrazom americkej liberálnej demokracie. Súčasne ide aj o rodový apartheid, v ktorom mužské bábiky Kenovia (a okrem nich aj jediný exemplár bábiky menom Allan) nemajú žiadne politické zastúpenie, profesie ani majetok. Zdá sa, že sa len ponevierajú po pláži, občas sa zo žiarlivosti pohádajú, a inak nemajú konkrétne poslanie.
Hoci sú rodové dynamiky od začiatku naznačené ako vyostrené a predznamenávajú konflikt, prvé dve dejstvá filmu ešte neprezrádzajú, že ide o hlavný smer filmového rozprávania. Spúšťačom príbehu je totiž existenciálna kríza a estetické „defekty“ hlavnej, takzvanej Stereotypnej Barbie (Margot Robbie), ktorá na rozdiel od ostatných Barbies nemá konkrétnu profesiu a jej úlohou je iba stelesňovať najzákladnejší archetyp Barbie. Je taká populárna, že každý večer sa v jej dome koná párty a následne dievčenská prespávačka, na ktorej participuje aj samotná prezidentka. Kríza vyústi do výpravy za skutočným svetom, kde Barbie musí zistiť, ktoré smutné dievča sa s ňou hrá a spôsobuje jej estetické deformity a splín.
Zmena šablóny
Film Barbie je už od prvých záberov vysoko metatextový, ale aj plný falošných stôp. Napríklad prelúdium s mytologickým rozprávaním o príchode komodity Barbie na svet, ktorý znamenal koniec detských hier na materstvo a začiatok hier na nezávislé mladé ženy, ako keby naznačovalo, že príbeh Barbie obíde záležitosti biologickej a sociálnej reprodukcie. Až neskôr sa ukáže, aká zásadná je téma vzťahu matky a dcéry v rôznych podobách naprieč filmom.
Taktiež premisa rozohraná v prvých dvoch aktoch filmu naznačuje typizovaný naratívny model „a fish out of water“, teda príbeh hrdinky v novom neznámom prostredí. Barbie a Ken sa naozaj dostanú až do Los Angeles a do blízkosti fiktívneho sídla korporácie Mattel s komickým CEO a jeho suitou manažérov. Veľmi rýchlo však zistíme dve veci: po prvé, falická (ako ju nazval sám CEO) budova korporácie predstavuje liminálny priestor medzi Barbielandom a skutočným svetom – manažéri sú vo všetkom podobne neschopní a komickí ako Kenovia, ale zároveň na spôsob skutočného sveta riadia korporáciu bez zastúpenia žien v manažérskych pozíciách.
Po druhé, hoci CEO snažiaci sa o „odchyt“ Barbie a Kena na chvíľu pôsobí ako hlavný antagonista filmu, ukáže sa, že naháňačka predstavovala iba prípravu na rozkrývanie skutočných tém filmu, ktorými sú postavenie žien a nemožnosť splniť protichodné nároky, ktoré na ne kladie spoločnosť. V tomto skutočnom konflikte nie je zápornou postavou nikto iný ako hlavný Ken (Ryan Gosling), ktorý v Los Angeles zažije heuréku – pochopí, že skutočný svet riadia muži na štrukturálnej aj každodennej úrovni (s úžasom hľadí na obrie portréty bývalého prezidenta USA Billa Clintona či pozoruje debatu, pri ktorej muži nepustia ženu k slovu). S týmto poznaním sa vracia do Barbielandu ukradnúť Barbie jej dom, nastoliť svoju verziu patriarchátu a zosnovať chaotický únos štátu na spôsob obsadenia amerického kongresu prívržencami Donalda Trumpa v roku 2021. Až tu sa začína skutočný konflikt filmu, ktorý zároveň šikovne odpútava pozornosť od kritiky korporácie platiacej za filmový marketing.
Odlišnosť ženskej a mužskej moci
Pôvodné ekvilibrium Barbielandu v tej podobe, v akej ho Stereotypná Barbie zanecháva pred výpravou, je zobrazením spoločnosti, v ktorej muži akosi nemajú jasné miesto či význam, ani politické ambície či expertné profesie. Keď sa hlavný Ken po objavení patriarchátu a jeho kultúrnych rekvizít (ako napríklad minibaru na pivo) po výprave v skutočnom svete vráti do Barbielandu, rozpracuje vlastný ideologický projekt, ktorého hypnotickým vplyvom všetky Barbies zabudnú na svoje pôvodné identity a ich hlavnou činnosťou sa stane starostlivosť o Kenov. Patriarchát je tu odhalený ako artificiálny vynález kultúry, pretože sa nevzťahuje k žiadnej mužskej „funkcii“ – Kenovia v Barbielande neplodia deti, nestavajú domy a nepodávajú intelektuálne výkony, a keď sa o posledné dve menované sféry činnosti začnú pokúšať, robia to na začiatočníckej úrovni.
Na filme Barbie je veľmi provokatívne to, že hyperfemininita ako kultúrna performancia podľa jeho rozprávania nemôže byť taká defektívna a toxická ako hypermaskulinita. Napríklad je príznačné, že keď Barbies „precitnú“ z hypnózy kenovského patriarchátu a cielene v Kenoch vyvolajú žiarlivosť, Kenovia netiahnu do vojny proti Barbies, ale proti sebe navzájom: ženy sú predsa v patriarcháte pasívnou časťou body politic, teda nie subjekty, ale objekty moci, o ktoré sa vedú vojny. V čase svojej vlastnej vlády Barbies neviedli proti sebe navzájom vojny o Kenov, ale spolunažívali v bezchybnom sesterstve.
Kvôli asymetrii v tom, ako si film Barbie predstavuje rodovú nadvládu žien oproti rodovej nadvláde mužov, na niektoré divácke skupiny pôsobí ako „protimužský“ produkt. V skutočnosti nás ale nabáda uvedomiť si, že neexistuje historický precedens ženskej moci, ktorá by bola podobná patriarchátu a jeho spôsobu podrobenia žien (minimálne nie v západnom svete), a asi preto „nemôže“ existovať ani v Barbielande. Okrem toho ponúka ešte jednu interpretáciu: rodová dynamika Barbielandu môže byť čiastočne aj odrazom nášho súčasného sveta v tom zmysle, že zatiaľ čo ženy v ňom vo veľkej miere nadobudli ekonomickú a občiansku samostatnosť, muži sa podobným spôsobom zatiaľ nedokázali emancipovať v oblasti starostlivosti, domácnosti, medziľudských vzťahov a navigovania svojich emócií (podľa rozličných štúdií muži často závisia na sociálnych väzbách svojich partneriek, rovnako ako na ich emočnej opatere a mentoringu – Melanie Hamlett, 2019).
V tejto oblasti reprezentácie rodových dynamík je film Barbie najzraniteľnejší v zmysle útokov od konzervatívnych publík, ale aj najviac prínosný ako príspevok k témam rodu a moci. Treba oceniť, že tvorkyne a tvorcovia nepristúpili na zmierlivejšiu verziu zobrazenia a rozuzlenia rodového zápasu, ktoré by predstavovalo jednoduchú rozprávku o dosiahnutí kompromisu a harmónie medzi rodovými skupinami.
Problém lampshadingu
Neprehliadnuteľným problémom filmu Barbie je vzťah subverzívneho posolstva k jeho komerčným cieľom, ktoré niekedy aj priamo vo filme citeľne dostanú prednosť. Filmové rozprávanie samotné si je vedomé niektorých svojich rozporov, ale nevie s nimi urobiť viac, než ich zastúpiť vo forme nikam nevedúcich replík. Najväčšie sústo predstavuje mix vplyvov, ktoré fenomén bábiky Barbie mal na generácie dievčat: na jednej strane prináša akú-takú predstavu o tom, ako môže vyzerať ženská autonómia (Barbie vlastní svoj Dreamhouse navrhnutý pre slobodnú ženu, cestuje do vesmíru, má vlastnú menu podobnú americkému doláru a široké spektrum profesií), a na druhej strane predstavuje i to, čo vo filme najvypuklejšie vyjadruje monológ kritickej tínedžerky Sashe: úzkoprofilovo hyperfeminínny a podľa nej aj „fašistický“ ideál ženskej krásy, odievania a životného štýlu. Mimochodom, predstavitelia korporácie Mattel požadovali škrtnutie tohto monológu zo scenára s tým, že „nereprezentuje značku“, ale Greta Gerwig ich presvedčila tým, že im scénu nechala predviesť herečkami, čo malo podľa slov predstaviteľky Stereotypnej Barbie a zároveň producentky Margot Robbie replikám dodať nuansovanejšie vyznenie (John F. Trent, 2023).
Rozprávanie si je tiež vedomé vlastného rozporu v scéne, v ktorej Stereotypná Barbie cíti, že stráca svoju dokonalú krásu a tým aj svoju „barbinovosť“. Zrazu sa zjaví voiceover komentár o tom, že táto replika veľmi nefunguje pri castingu nadľudsky krásnej Margot Robbie. Ide tu o zapojenie techniky lampshadingu – filmové rozprávanie si uvedomuje vlastnú kontradikciu, chybu v logike alebo klišé a poukáže na tento jav ústami niektorej z postáv či v tomto prípade formou dokumentárneho voiceoveru, ale inak rozpor nedokáže vyriešiť (preto sa lampshading niekedy považuje za prejav lenivosti pri písaní scenára).
Podobných nedostatkov či otáznikov by sme mohli v Barbie nájsť viacero: ak je Barbieland rajom inkluzivity a reprezentáciou rôznych tiel a etnicít, ako v rozhovoroch tvrdí herečka a producentka Margot Robbie, prečo má len belošská blond dvojica charakterový vývoj a príbeh, v ktorom všetky ostatné bábiky slúžia ako pozadie? Tiež nie je jasné, prečo je v Barbielande, ktorý obsahuje aj Barbies, ktoré nie sú štíhle, strašnou hrozbou celulitída. Vedia Barbies, že pojem celulitída bol vynájdený mužskými výrobcami kozmetických produktov, a že v skutočnosti neexistuje ako osobitý jav a ide o bežný telesný tuk? A prečo je práve celulitída nepredstaviteľnou stigmou, keď Barbies vôbec nezaujíma ich atraktivita pre Kenov?
Účel a účinok
V súčasnosti už debata okolo úskalí popfeminizmu a vzťahu emancipácie ku konzumerizmu nie sú ničím novým. Domnievam sa, že kritizovať Barbie v týchto intenciách ako neúprimné dielo (teda v zmysle, že zneužíva feministický námet na predaj hračiek) nevedie k poctivej kultúrnej analýze, ale len mechanicky zdôrazňuje fakt, že plnohodnotne etické produkty v kapitalizme neexistujú, a to selektívne a neférovo práve na filme pre ženy a o ženách.
Emancipačné myšlienky predsa môžu v nejakej miere prichádzať aj z nečakaných miest – vrátane takých, ktoré týmto myšlienkam samotným trochu (alebo veľmi) odporujú. Firma Mattel, ktorá sa so stomiliónovým marketingom filmu pokúša preraziť cestu k novým typom komodít ako zážitkové parky a filmy s príbehmi mattelovských hračiek, v minulosti pre svoje produkty používala papier od dodávateľa, ktorý je spájaný s deforestáciou v Indonézii. Kultúrny vplyv samotných bábik predvídateľne tiež nie je jednoznačne pozitívny, čo už vo filme Barbie zastúpil monológ mladej Sashe; no a konglomerát Warner Bros, ktorý Barbie produkoval, v čase štrajku stále hľadá spôsoby, ako udržať hercov a herečky v práci a pokračovať vo výrobe filmov a seriálov bez toho, aby boli splnené podmienky odborov (Ryan O’Rourke, 2023).
Avšak napriek tomu, z akých inštitúcií film vzišiel, stále môže priniesť pozitívne kultúrne výsledky – napríklad už len tým, že množstvám tínedžerov a tínedžeriek ponúkne muzikálové číslo I’m Just Ken, ktoré sleduje cestu nájdenia vlastnej hodnoty mimo meradiel odvodených z normatívnych rodových archetypov. Mimochodom, jedným z vydarených metatextových motivických výsledkov Barbie je subverzia typizovaného charakteru Ryana Goslinga, ktorý hrá Kena. Práve Ryan Gosling v popkultúrne vplyvnom filme The Notebook (2004) v duchu filmového trópu stalking for love zosobňoval hrdinu, ktorý sa žene vyhrážal, až kým neprijala jeho romantické návrhy. V Barbie podobný charakterový typ napriek citovému nátlaku na Barbie neuspeje.
Hra na dospelosť, ktorá nepríde
Všetky vyššie pomenované podvratné stránky Barbie neznamenajú, že by film dokázal samému sebe vysnívať koniec rodovej nerovnosti či dokonca abolíciu rodu. Na konci príbehu po potlačení prevratu Kenov síce presne nevieme, akým smerom sa bude ďalej vyvíjať barbinovská polis, ale nerovnosť a alienácia tých, ktorí a ktoré nezapadajú do normatívnej rodovej expresie, nikam neodchádza. Prejavuje sa to pri kvírkódovanej mužskej bábike Allanovi, ktorá je po celý čas zázračne imúnna voči ideológii kenovského patriarchátu a jej snom je z rodovo binárneho Barbielandu uniknúť. Je príznačné, že sa jej to nepodarí, a na rozdiel od Kena a Barbie jej film ani nedopraje odpoveď na otázku na to, kým vlastne je – Barbieland je odrazom detských hier, a v tých zrejme (minimálne podľa náznaku filmového rozprávania) dogmaticky absentujú kvír expresie a vzťahy. Zatiaľ čo Ken a Barbie introspekciou dospejú k uspokojivému sebaurčeniu, Allan môže naďalej len hľadieť do priepasti vlastnej deviantnej jedinečnosti, ktorá ešte aj vo fikčnom svete Barbielandu, kde by nemusela panovať žiadna cisheteronormativita, nemá pomenovanie a nie je vítaná či pochopená.
Barbieland aj skutočný svet tak neviditeľným tkanivom spája sebareprodukujúci stav, ktorý je možné podľa marxistického filozofa Antonia Gramsciho a jeho Väzenských denníkov (1929 – 1935) nazvať kultúrnou hegemóniou jednej spoločenskej skupiny alebo triedy nad zvyškom štátu. Kultúrna hegemónia je dosahovaná rozličnými nástrojmi ako vzdelávanie a masová kultúra, do ktorej nepochybne patria aj bábiky Barbie ako komodita spoluvytvárajúca heteronormatívne a cisnormatívne predstavy o význame rodu a jeho prejavoch.
Film Barbie v súhrne svojich tém participuje na kultúrnej hegemónii, a súčasne sa z nej vysmieva a chce ju nejakým spôsobom spochybniť, ale nakoniec ju opäť prijíma ako nevyhnutnosť. V závere príbehu Stereotypná Barbie už natrvalo odchádza do skutočného sveta, nie pokračovať v boji proti patriarchátu, ale objavovať svoju ľudskosť. Mužský CEO Mattelu tróniaci vo falickej budove si môže vydýchnuť – absolútna ženská nezávislosť patrí len do vzdušných zámkov budovaných generáciami dievčat za pomoci plastových bábik. Matriarchát Barbielandu v krajine fantázie existuje práve preto, že v skutočnosti je nemožný.
Autorka strávila podstatnú časť detstva vymýšľaním outfitov a príbehov s Barbies
Barbie, réžia: Greta Gerwig, scenár: Greta Gerwig, Noah Baumbach. USA, 2023. 144 min. Premiéra v SR: 20. 7. 2023
