B ako bohatstvo

Miliardári v roku 2024 zbohatli o dva bilióny dolárov, medziročne trojnásobne rýchlejšie. Počet ľudí žijúcich v chudobe sa pritom od roku 1990 takmer nezmenil. Tak znie titulok aktuálnej tlačovej správy organizácie Oxfam, sledujúcej vývin nerovností vo svete. 

Majetok miliardárov sa v uplynulom roku denne zveľadil o 5,7 miliardy dolárov. Ak by aj najbohatšia desiatka z nich prišla z večera do rána o 99 percent majetku, stále by ostala miliardármi. Ba čo viac, tempo ich bohatnutia je druhé najvyššie v dejinách. Ak vlani Oxfam odhadoval, že do desiatich rokov spoznáme prvého bilionára, podľa najnovších odhadov bude do roku 2035 tvoriť bilionársky klub až päť členov.

Ak by sme pracujúcich ľudí celého sveta zoradili podľa ich bohatstva a porovnali človeka zo stredu radu s miliardárom z najbohatšej desiatky, percentuálny rozdiel by bolo praktickejšie vyjadriť mocninou desiatky, než ho rozpisovať v cifrách. Pokiaľ je bohatstvo výsledkom driny a šikovnosti, potom miliardárom náleží všetka česť a sláva. Nepracujú totiž niekoľkonásobne, niekoľkodesaťnásobne alebo niekoľkostonásobne výkonnejšie. Pracujú výkonnejšie o niekoľko desiatok miliónov percent. (To nie je ilustratívne číslo, ale skutočný pomer bohatstva porovnávaných ľudí.) Stachanov sa odrazu javí ako zápecník. 

Uznajte: ak začiatočník za jednu zmenu vyrobí tristo až tristopäťdesiat zvarkov, a predseda vlády ich zvládne až päťsto, má nárok nielen politicky reprezentovať slovenských pracujúcich, ale aj užiť si zlatú vaňu. Čo však človek pracujúci s takým dôvtipom a nasadením, že k jeho pracovisku by nestačili pristavovať kamióny na odvoz výrobkov, pretože by každú sekundu vyrobil niekoľko tisícok zvarkov? Nuž, takýto pracant by zrejme prezidentovi Spojených štátov amerických mal čo povedať k tomu, ako svoju krajinu a cez ňu kus sveta riadiť skutočne efektívne. Je popri tom trochu luxusu snáď hriechom?   

Možno je to však inak: samozrejme, že bohatstvo miliardárov nie je výsledkom ich individuálnej práce v zmysle, že by všetky úkony tvoriace hodnotu ich produktu mali robiť osobne. Miliardár si svoj majetok zaslúži tým, že vymyslí spôsob, ako pracovať efektívne, a svojim zákazníkom dodá to, po čom túžia a čo potrebujú. Nesporne: prísť na novú metódu produkcie, vynájsť čosi, čo rieši istý ľudský problém, to sú hodnoty, ktorým náleží symbolické aj materiálne uznanie. 

Na aký podiel bohatstva, ktoré historicky vzniklo za pomoci kolesa, však má mať nárok jeho vynálezca? O koľko bola hodnotnejšia intelektuálna práca Fredricka W. Taylora, ktorý svojimi myšlienkami zásadne prispel k druhej priemyselnej revolúcii, než je fyzická práca robotníkov v továrňach? A prečo sa jedným z najbohatších ľudí svojich čias nestal William Klann, ktorý do Ford Motor Company priniesol ideu pásovej výroby automobilov alebo ktorýkoľvek zo šiestich mužov pracujúcich na vývoji montážnej linky pre Model T, ale zakladateľ a majiteľ firmy Henry Ford, ktorý tento vynález nechal medzi prvými aplikovať? 

Ešte znepokojivejšie než tieto otázky sú odpovede na ne, ak sa človek pustí do štúdia toho, čo je vlastne zisk a odkiaľ sa berie. Pred pár rokmi či desaťročiami by sme sa na tomto mieste museli zaoberať ekonomickou teóriou, pôvodom nadhodnoty a tak ďalej… Dnes však výklad toho, ako zbohatnúť, nemusí byť vôbec nudný. Hľa. 

Ešte pred desaťročiami sa novinári istého magnáta pýtali, ako sa vypracoval na jedného z najmajetnejších ľudí Ameriky. 

– „Viete,“ povedal im, „keď som pred rokmi vystúpil zo zaoceánskeho parníka a prvý raz som sa dotkol americkej pôdy, vo vrecku som mal jediný dolár. Ešte v prístave som zaň kúpil dve jablká.“ 

– „Čo sa dialo potom?“

– „Tie dve jablká som predal za dolár a pol, a za ten som obratom kúpil tri jablká.“

– „Ako to šlo ďalej?“ 

– „Opäť som ich predal námorníkom a keďže mi ešte ostal štvrťdolár zisku, prikúpil som aj trochu chleba.“

– „Jasné,“ hovorí jeden z reportérov, „takto ste teda obchodovali ďalej, až ste vybudovali svoje súčasné impérium.“

– „Ale kdeže!“ vyhŕkne starý pán. „Ešte v ten večer mi na imigračnom úrade povedali, že mi umrel strýko a zdedil som po ňom niekoľko miliónov a jeho bane.“

Poviete si – anekdota, len čo je pravda! V roku 2025 však lepší tip na to, ako zbohatnúť, nedostanete. Viac než tretinu svojho bohatstva totiž miliardári zdedili – a o ďalšiu štvrtinu sa nemuseli nijak pričiniť, keďže pochádza z monopolov. Ak trebárs študujete na elitnej strednej škole, kde sa prvý milión do tridsiatky môže javiť ako otázka toho, či sa zaobídete bez avokádových sendvičov a namiesto toho budete šikovne investovať do krypta, nebude na škodu si budúci úspech poistiť aj bonitným závetom predkov. Medzi boháčmi, ktorí majú do tridsať rokov, sa totiž všetci do klubu miliardárov už narodili. 

Vari im nežičíme? Ľavicová kritika kapitalizmu sa často zamieňa za kritiku bohatstva, ide však o omyl. Nejde tu o kritiku bohatstva, ale jeho distribúcie. Napokon jedným z hlavných Marxových argumentov v prospech prekonania kapitalizmu bola téza, že komunizmus bude ekonomicky ešte výkonnejší. Na tomto prísľube a neschopnosti ho naplniť skolaboval niekdajší Východný blok. 

Aj keď nemusíme uznávať princíp „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“, iba málokto bude zrejme namietať voči tomu, že bohatstvo má náležať tým, ktorí ho vytvorili svojou prácou. Bohatstvo v kontexte a chápaní kapitalizmu je však problematické tým, že pri priveľkej akumulácii v súkromných rukách systémovo pôsobí v neprospech slabších – napríklad uhlíkovými emisiami či z hľadiska privatizácie verejných statkov. Ďalej poskytuje nenáležité výhody tým, že je schopné transformovať sa na iné typy kapitálu (najmä politického, príklady uvádzať netreba), a naostatok sa nástojčivo nanucuje ako najdôležitejšie meradlo úspechu a zmysel života. 

V kapitalizme totiž tvorí bohatstvo len to, čo už má hodnotu vyčíslenú v peniazoch, a potom to, čo na monetizáciu ešte len čaká. Na tom, čo robí život dobrým – veď v angličtine je slovo wealth sformované zo základu well, uspôsobeného po vzore health –, však možno participovať mnohorako. Nielen výrobou materiálneho tovaru, ale tiež tvorbou intelektuálnych hodnôt či starostlivosťou a ochranou každého a všetkého, kto a čo ich potrebuje – ľudí aj širšej prírody. Z tejto perspektívy sa potom možno pýtať: najbohatšie percento globálnej populácie vlastní bezmála polovicu všetkého ekonomického bohatstva na planéte. Akým podielom však prispieva k lepšiemu životu na nej? 

Ide o významnú otázku aj s ohľadom na pôvod slova bohatstvo v slovenčine a ďalších slovanských jazykoch. Jeho prvotný význam bol náboženský. Ak bol kedysi bohatý ten, kto „mal podiel“, a bohatstvo predstavovalo čosi „rozdelené či pridelené“, potom nešlo o nič menej než o milosť od boha: už staroindický prapôvod slova boh označoval kohosi, „kto prideľuje“. A hoci by Max Weber nepochyboval, že duch kapitalizmu vznikol z protestantskej etiky práve chápaním bohatstva ako materiálnej odmeny za činorodú oslavu boha, etymologicky sa bohatstvo zďaleka nespája len s hmotnými statkami. Bohatstvo, to bola aj a predovšetkým účasť na spáse: „Ľahšie je totiž ťave prejsť cez ucho ihly, ako bohatému vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Lk: 18:25)  

Dnes už, našťastie, niet dôvodu na nijaké významové pochybnosti. Bohatstvo samo osebe označuje „veľký majetok“, a len keď ho spresníme prídavným menom, nadobudne aj iný význam. Ostaňme však pri tom základnom: bohatstvo ako poriadne imanie. Kto je v súčasnom svete bohom, ktorý túto zámožnosť rozdeľuje? Za neoliberalizmu sme verili, že ním je voľný trh – s božou rukou neviditeľnou ako pri Maradonovom góle. Kto dokázal s najnižšími nákladmi najlepšie vyhovieť dopytu trhu, mal nárok na najväčší kus koláča – also sprach die Theorie. 

Ešte predtým boh sem-tam skúšal splnomocniť ľudí na to, aby o bohatstve, ktoré sami vytvorili, aj sami rozhodovali – nech sa medzi sebou politicky dohodnú, kto má mať aký podiel, a prípadne za čo. Keď sa však dozvedel o aktuálnych ziskoch stávkových firiem, podujal sa zvýznamniť vlastnú lotériovú spoločnosť: životné perspektívy sú v nej plne podmienené tým, kde, kedy a komu sa človek narodí. (A svojmu osudu neujdú ani tí najbohatší – dokonca aj keby prišli o 99,999 percent svojho bohatstva, stále by patrili do najbohatšieho percenta a pol svetovej populácie). Ako bolo vo feudalizme, tak nech je i v technofeudalizme i vždycky i naveky vekov. Amen? 

Buďme však spravodliví: sociálna mobilita predsa stále funguje, nie? Veľa šteblíkov na tomto rebríku chýba, spráchniveli alebo ich tam ani nikto nenamontoval, zodpovední majú iné starosti a niektorí by ho za sebou najradšej skopli, ale z času na čas komusi predsa len poslúži. A ak sa to podarilo niekomu, prečo by sa to nemohlo podariť aj vám? Kým neopustíte svoju komfortnú zónu – však aj dno je vlastne len pevnou pôdou pod nohami –, nikdy to nezistíte. Trebárs sa vďaka tvrdej práci konečne došplháte k dôstojnému životu a bude tam visieť strýkovo parte. Ďalej už premáva výťah. 

Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike