O podobách autonómneho divadla
Na Slovensku chýbajú autonómne divadlá, ktoré by fungovali nehierarchicky, mimo „štátnych“ grantových schém a logiky trhu. Akú inšpiráciu ponúkajú nezávislej divadelnej tvorbe autonómne priestory v zahraničí?
Politické garnitúry Slovenska si to asi ani neuvedomili, ale prišli na najjednoduchší spôsob krotenia emancipačného potenciálu nezávislej kultúry: nezáujem, v divadle zakrývaný vydržiavaním obsahovo často vyprázdnených scén. Ich konzumná ponuka je iba ideologickým rubom prirodzenej aliancie štátu a trhu. Nálepka nezávislosti sa pritom v divadle stala už možno príliš lacnou. Nie je na prvý pohľad jasné, či ide o divadlo nezriaďované, nekomerčné, alebo iba divadlo vymykajúce sa väčšinovému vkusu. Práve preto sme sa rozhodli nájsť hraničné podoby nezávislosti v histórii vybraných slovenských divadelných zoskupení, preskúmať ich úskalia a načrtnúť, aké rozmery nezávislosti divadlu ponúkajú autonómne priestory v zahraničí.
Tŕnitá cesta nezávislého divadla na Slovensku
Príbeh existencie Divadla STOKA v rokoch 1991 – 2004 pôsobí ako boj s hydrou, ktorej na mieste sťatej hlavy vyrastú tri ďalšie. Odmietnutie štátneho financovania „nevzdelaných“ herečiek, absurdné prenájmy za chodník pri Starej vozovni, financovanie na kalendárne roky s prvým vyplatením v máji, znemožňujúce akúkoľvek vyúčtovateľnú aktivitu v predošlých štyroch mesiacoch, či vyžadovanie detailných rozpočtov od projektu v štádiu príprav, ktorý v procese kolektívnej tvorby kontinuálne naberá iné parametre, to všetko sú problémy až príliš dôverne známe ľuďom z nezávislého kultúrneho prostredia. Špecifikom divadla je pritom existenčná naviazanosť na konkrétny priestor a z nej vyplývajúca nutnosť platby prenájmu. Po „developnutí“ Starej vozovne bol Stoka Revival možný až vďaka unikátnej situácii v priestoroch starej Cvernovky. Aj tie však boli v januári tohto roku donútení prenechať napospas džentrifikačným chúťkam developerského subjektu. Ako uvádzajú na svojej stránke: „V súčasnosti divadlo nehrá. Nielen pre koronu, ale nemá kde.“ Októbrová premiéra inscenácie Arrokoth sa odohrala v Novej Cvernovke. V jedálni. Online.
Sú pritom projekty, ktoré sa navyše pasujú aj so svojím žánrovým zaradením. Komunitné divadlá poskytujúce priestor solidarity a integrácie príslušníčkam marginalizovaných skupín (a rozširujúce obzory sociálnej empatie majoritných divákov) sú v konzumnom diskurze samy marginalizované pod vplyvom predsudkov o divadle ako o prioritne estetickej aktivite.
Predstavenia bystrického Divadla z pasáže s mentálne znevýhodnenými ľuďmi protežovanú estetickú kvalitu nepochybne dosahujú – medzi ich aktivitami však nájdeme aj poskytovanie chráneného bývania, ktoré herečkám umožnilo život mimo ústavnej starostlivosti. Napriek tomu trvalo pätnásť rokov od ich vzniku, kým sa v roku 2010 stalo mestským divadlom regulárne financovaným z krajských a mestských zdrojov. Dovtedy fungovali vďaka jednorazovým grantom, pôžičkám či nekoncepčným riešeniam (napr. ako súčasť dokumentačného centra Divadelného ústavu). Navyše sa počas svojej histórie súbor stretával s nepochopením zo strany prípadných hostiteľských subjektov. V rozhovore pre SME (27. 3. 2008) opisuje túto situáciu Viera Dubačová: „… musíme chodiť na kultúrne centrá a presviedčať, aby nás zobrali. Že uvidia normálne profesionálne divadlo a nebudú to žiadne malé javiskové formy, kde dotiahneme za ruku pár postihnutých a ukážeme sociálne cítenie.“
Obdobným príkladom je Divadlo bez domova v Bratislave, ktoré vzniklo v roku 2002 z iniciatívy združenia Nota Bene. Jedinou scénou, ktorá ľuďom bez domova umožnila naskúšať prvú inscenáciu Túžby z ulice, bolo Štúdio 12 v Divadelnom ústave. Po tom, ako sa ho ujala Uršuľa Kovalyk z občianskeho združenia Proti prúdu, fungovalo prvé dva roky, podľa slov Patrika Krebsa (Denník N, 25. 6. 2016), „ako punkerská skupina nadšencov“ a nebyť prezieravej nominácie diváčky Ireny Brežnej, ktorá viedla k udeleniu švajčiarskej ceny Art for Peace v roku 2006 spojenej s finančnou odmenou, nemali by ako začať cestovať. Takto hrali napríklad pre ľudí na úteku v Gabčíkove či drogovo závislé v Tomkách. Až v roku 2013 získali vlastný priestor v Pisztoriho paláci, ktorý si vlastnoručne rekonštruovali. Napriek náročnej ceste si udržiavajú prísne nekomerčný ráz, odmietajúc podlizovanie sa a podceňovanie publika.
Kritická reflexia takéhoto divadla napriek predsudkom jasne pomenúva jeho spoločenskú hodnotu, ktorú okrem integrácie menšín či vzdelávania majoritného publika vidí aj v prínose pre umelecké prostredie. Mikuš-Hanzelová v Javisku (44/1, 2012) píše: „Komunitné divadlá sú pre ostatné divadlá výzvou, aby vykročili z divadelnej izolácie vágnych a korektných výpovedí, a znovu objavili divadlo ako nástroj spoločenskej zmeny.“
Všetky tri príklady poukazujú na jednoduchý paradox, ktorý je v našom vnímaní kultúry už taký zakorenený, že si ho ani neuvedomujeme: sú to často práve tie najhodnotnejšie projekty, ktoré majú najtŕnitejšiu cestu k vhodným podmienkam na svoju existenciu a dlho sa držia pri živote len vďaka neuveriteľnej výdrži ich tvorkýň, šťastnej zhode náhod či vzácnej milosti úradov. Sústredenie sa na „úspešné príklady“ pritom zatieňuje skutočnosť, že takáto konfigurácia nezávislého prostredia sťažuje príchod na scénu množstvu podobných súborov, či už je pre ne nezávislosť otázkou ideovej slobody a úprimného nekomerčného zamerania, alebo (ideálne prechodnou) otázkou existenčnej nevyhnutnosti vyplývajúcou z okrajovosti ich aktivít.
Zastávky v zahraničí
V mnohých krajinách pritom vhodné priestory na rozvoj nezávislého divadla ponúkajú aj rôzne autonómne zóny, počnúc squatmi a končiac legalizovanými nadáciami, ktoré sa z nich občas vyvinú. V prípade ilegálnych squatov pritom odpadá nevyhnutnosť platby nájomného, čo radikálne znižuje náklady, či už pre kmeňové, alebo hosťujúce súbory, a vytvára tak podmienky pre umeleckú tvorbu okrajových skupín.
Často túto možnosť využívajú práve umelkyne pracujúce so znevýhodnenými skupinami obyvateľstva. V neapolskom squate L’asilo napríklad funguje tzv. scuola popolare – „ľudová škola“, konzervatórium, kde sa za symbolický poplatok pod profesionálnym vedením vzdelávajú prednostne finančne, telesne či mentálne znevýhodnené žiačky. Villa Kuriosum v Berlíne zase naplno realizuje svoj potenciál byť platformou pre umelkyne bez iných foriem podpory. Za poplatok podľa ich možností (a verejné predstavenie) im ponúka rezidencie s možnosťou využitia skúšobných priestorov a zároveň je domovom cirkusového kolektívu Charivari.
Prípadná nestabilita squatového zázemia je vyvážená viacerými faktormi. S požiadavkou platby nájomného sa vytráca aj nevyhnutnosť prispôsobovania sa časovým rytmom, ideologickej dramaturgii či iným podmienkam oficiálnych nástrojov finančnej podpory. Iný typ podpory poskytuje zase širšia komunita priestoru, z ktorej pochádzajú pravidelné návštevníčky, pomocníčky či prispievateľky. Často sa tiež pracuje v anarchisticky organizovaných a demokraticky riadených kolektívoch tolerantných voči inakosti a umožňujúcich čo najautentickejšiu tvorivú činnosť. V takýchto podmienkach má teda divadlo aj väčšiu šancu kriticky reflektovať spoločnosť a pobádať ju k transformácii.
Keď v roku 2011 chcel magistrát v Ríme predať budovu tamojšieho najstaršieho divadla Teatro Valle súkromnému subjektu, vlna odporu verejnosti vyústila v jeho okupáciu, ktorá k systémovým spoločenským zmenám podnecovala konkrétnym praktickým príkladom. Povzbudené nedávnym úspešným referendom, ktoré verejným vodným zdrojom prisúdilo štatút zdieľaných statkov, požadovali okupantky vytvorenie právneho nástroja umožňujúceho spravovať ako zdieľané statky aj kultúrne ustanovizne. Okrem právnych a morálnych analýz, predostretých v sprievodnej publikácii Teatro Valle Occupato (2012), argumentovali praxou: do konca okupácie v roku 2014 sa v priestore odohralo 281 profesionálnych predstavení, 127 filmových projekcií a 90 koncertov, všetko v gescii anarchisticky organizovaných plén a pracovných skupín. Stanovy nadácie, pod ktorou oficiálne pôsobili, odrážali ešte iba navrhovanú právnu úpravu.
O tej sa napokon úrady nepodarilo presvedčiť, a to ani napriek zahraničnej podpore (divadlo získalo Cenu Princeznej Margaret Európskej kultúrnej nadácie). Pristali len na to, že divadlo neprejde do súkromného vlastníctva. Pod zámienkou renovácie priestorov donútili okupujúci kolektív k odchodu. Jeho členky sa s historickým divadlom rozlúčili gestom, potvrdzujúcim, že sa im ho podarilo aspoň na čas navrátiť občiankam: noc pred tým, ako mali budovu opustiť, spali už pred jej bránami. O dva roky neskôr bolo Teatro Valle nachvíľu znovu okupované, avizovaná renovácia sa totiž nekonala. A to dodnes.
Osud Teatro Valle je teda nejasný, okupácia však zanechala jednoznačný odkaz: je možné slobodne tvoriť slobodné divadlo. Kým sa úrady nepoučia, stačí nejakú tú sálu obsadiť.
Dočasný kolektív je nehierarchické umelecké družstvo
