Automobil – symbol slobody alebo imperiálneho spôsobu života?

Napriek tomu, že to podvedome už každý z nás vie, málokto presne chápe, ako veľmi je problematická individuálna automobilová doprava vo vzťahu k prírode. Nasledujúci text predstavuje spôsob, ako tento vzťah lepšie kontextuálne pochopiť.

Automobilizmus je historicky relatívne moderná forma dopravy ľudí. Napriek tomu sa postupne stala dominantnou v takmer každom kúte sveta. Autám sa prispôsobujú verejné mestské a obecné priestory, aj medzimestská infraštruktúra, ktorá ovplyvňuje celkový ráz a rozdelenie krajiny. Svoju dominantnú pozíciu si automobilizmus udržuje naďalej, aj keď je dnes pomerne známe, že individuálna automobilová doprava je energeticky oveľa menej efektívna a zároveň emisne náročnejšia v porovnaní s tým, ak by ľudia cestovali najmä vlakom alebo autobusmi. Pri mestskom šoférovaní sa nedá hovoriť ani o úspore času, veď priemerný Európan strávi v kolóne približne štyri roky svojho života. Tieto argumenty však málokomu stačia na to, aby sa auta vzdali. Práve naopak. Na Slovensku, rovnako ako aj v iných európskych krajinách, pozorujeme v poslednom desaťročí neustále sa zvyšujúci dopyt po väčších SUV-čkach s vyššou spotrebou.

O pravidlách hry

Napriek čoraz častejším prejavom prehlbujúcej sa environmentálnej a klimatickej krízy stále nevidíme dostatočný tlak na to, aby sa znižoval individualizovaný spôsob dopravy.  Otázka je, či nás láka pohodlnosť, pocit slobody a autonómie, alebo sme sa len nekriticky podriadili nevyhnutnému a prirodzenému vývoju dopravných systémov nutných pre fungovanie modernej spoločnosti? Vysvetliť tieto paradoxy a nejasnosti nám môže pomôcť teoretický koncept, ktorý jeho autori, sociológovia Ulrich Brand a Markus Wissen, nazvali imperiálny spôsob života.

Pojem imperiálny v tomto prípade priamo nesúvisí s históriou kolonializmu. Opisuje skôr mocensky nerovný vzťah, ktorého dôsledkom je život na úkor niečoho a niekoho iného. Imperiálny spôsob života sa prejavuje vo vzorcoch výroby a spotreby, ktoré v kapitalistickej spoločnosti prevládajú. Kapitalizmus ako systém založený na snahe o neobmedzený rast a zisk je nutne spojený s potrebou intenzívne využívať ľudskú prácu a privlastňovať si zdroje energie a materiálov z prírodného prostredia. Imperiálny spôsob života neudržiava len expanzívna tendencia kapitálu, ale aj inštitúcia kapitalistického štátu. Jeho cieľom je moderovať lokálne aj globálne socio-ekologické krízy a zároveň normalizovať a udržovať hegemonickú nadvládu spôsobu života, ktorý adoruje pokrok aj za cenu externalizácie sociálnych a environmentálnych nákladov produkcie a spotreby na chudobnejšie krajiny a marginalizované skupiny ľudí v rámci globálneho juhu aj severu. Takto sa prejavuje, okrem iného, aj triedny a rodový charakter imperiálneho spôsobu života. Treba však upozorniť, že za negatívnymi socio-ekologickými dopadmi nie je len abstraktný „systém“. Takýto súhrn vzťahov má svoje konkrétne prejavy v jednaní samotných aktérov. Bez ľudí, ktorí akceptujú pravidlá „hry“, by to nefungovalo.

Automobilový konsenzus?

V čom teda spočíva imperializmus automobilu? Tendencia k prehliadaniu sociálnych a environmentálnych dopadov automobilizmu je dôsledkom ľudského jednania a špecifického typu vnímania reality. To nevzniká vo vákuu, ani nie je prirodzene dané, ale je výsledkom štruktúr, ktoré formujú spoločnosť. Spočiatku boli väčšinovou populáciou autá vnímané ako ďalší z pokusov vládnucej triedy parazitovať a uberať z verejného priestranstva a ukazovať tak svoju nadradenosť. Pre kapitál bolo však ziskovejšie zaistiť odbyt produktov v čoraz širších sociálnych sférach a zároveň bol už investične naviazaný na prosperujúci fosílny priemysel. So zavedením metód, ktoré zvýšili produktivitu výroby, bolo možné vyrábať lacnejšie a pre ľudí dostupnejšie autá. Víťazstvo automobilu ako primárneho dopravného prostriedku nad alternatívnymi spôsobmi dopravy teda nie je výsledkom prirodzeného a nevyhnutného vývoja. Je dôsledkom spoločenského rámca, v ktorom dominovala kapitalistická logika, ktorá preferovala ziskovejšiu individuálnu dopravu závislú na fosílnych zdrojoch pohonu a marginalizovala alternatívne spôsoby prepravy. Spolu s masovým rozšírením automobilov sa vnímanie áut menilo a ich vplyv na ulice miest, obcí a na prírodné prostredie sa postupne stával nespochybniteľným a normálnym. Tento automobilový konsenzus navyše umocňovala vysoká zamestnanosť a relatívne dobré mzdové ohodnotenie pracujúcich, v tomto pre štáty ekonomicky kľúčovom sektore, ktoré preto radi rozvoj automobilov normalizovali. To neznamená, že neexistujú debaty o lokálnej škodlivosti emisií a vplyvu áut na znečistenie vzduchu a podobne. Čo však ostáva zamlčané, sú samotné sociálne a environmentálne predpoklady fungovania automobilizmu.

Podľa Branda a Wissena sa imperiálny charakter automobilizmu neprejavuje len v snahe o dobytie verejného priestoru. Veľmi dobre ho môžeme ilustrovať práve na vplyvoch na prírodu. Donedávna príliš neproblematizovaným predpokladom samotného fungovania automobilovej dopravy je používanie fosílnych palív na pohon spaľovacích motorov. Ich ťažba, spracovanie, preprava aj spotreba so sebou nesú mnoho rizík, z ktorých profitujú primárne ťažobné spoločnosti. Predtým, ako sa ropa vo forme benzínu či nafty začne spaľovať, je samozrejme potrebné skonštruovať motor, prevodovku, podvozok či karosériu auta. Tie tiež vyžadujú množstvo surových materiálov, kovov a vzácnych látok, ktorých využitie podmieňuje toxický spôsob výroby. Nehovoriac o devastujúcom dopade na ekosystémy a lokálne komunity pri nezriedkavých nehodách a katastrofách súvisiacich s materiálmi potrebnými na výrobu a pohon automobilov.

Budúcnosť a paradox automobility

Automobilový priemysel si je samozrejme vedomý nastávajúcich zmien, ktoré súvisia s trendom znižovania emisných kvót z dôvodu inštitucionálnej snahy o boj proti klimatickým zmenám. Rôznymi typmi regulácií sú výrobcovia nútení adresovať túto problematiku a ich najčastejšou odpoveďou je elektromobil, konkrétne auto. Týmto krokom sa však nedostávame bližšie k prekonaniu automobilového imperializmu. Naopak, miernou zmenou materiálnej a energetickej základne sa nezmení nič na spôsobe, akým sú tieto zdroje získavané a používané. Brand a Wissen preto rozlišujú medzi inováciami, ktoré prinášajú ekologickú efektivitu a tými, ktoré zvyšujú ekologickú efektívnosť. Na prvý pohľad podobné slovné spojenia nesú zásadne rozdielny význam. V spojení s autom si pod ekologickou efektivitou môžeme predstaviť snahu o konštrukciu spaľovacích motorov s dlhšou životnosťou a nižšou spotrebou paliva. Spolu s tým však dochádza pravidelne k tzv. Jevonsovmu paradoxu známemu z ekonómie. Paradox spočíva v tom, že nezamýšľaným dôsledkom efektívnosti je zvýšená spotreba. Peniaze za ušetrené palivo často slúžia na pravidelnejšie cestovanie alebo na iné, environmentálne problematické aktivity. Navyše ekologická efektivita nijakým spôsobom nespochybňuje nastavený rámec výroby a spotreby. Túto kvalitatívnejšiu tendenciu k zmene využívania energetických a materiálových zdrojov nám môže pomôcť pochopiť skôr pojem ekologická efektívnosť. Sem by sme mohli zaradiť spomínanú elektromobilitu, ktorej prevádzka je z lokálneho pohľadu zjavne čistejšia. Z globálneho hľadiska však stále ostávajú zamlčané environmentálne náklady – či už hovoríme o materiáloch na výrobu alebo o zdroji elektrickej energie, ktorá elektromobil poháňa.

Ani jedna z možností však napokon nepomôže prekonať imperiálny charakter automobilu, ani nespochybní imperiálny spôsob života. Analýza automobilového priemyslu pomocou tohto konceptu nám ukazuje, že ekologická modernizácia založená na tržných a technologických riešeniach si nemôže a nedokáže klásť zásadné otázky, ktoré by dokázali nasmerovať súčasné štrukturálne nastavenie spoločnosti a jednanie ľudí k skutočnej socio-ekologickej transformácii. Nečakajme ani, že tieto dôležité otázky budú iniciovať štáty, ktoré doslova žijú z automobilového priemyslu – Slovensko je živým dôkazom tohto fenoménu. Diskusia o sociálne a environmentálne negatívnej prevahe súkromnej a individualizovanej dopravy by mohla byť iniciovaná skôr v priestoroch, ktoré dokážu pochopiť, že otázku organizácie alternatívnej dopravy nie je možné oddeliť od otázky ako organizovať samotnú výrobu a spotrebu v celej spoločnosti.

Autor je environmentálny sociológ a doktorand venujúci sa téme socio-ekologickej transformácie spoločnosti z hľadiska priemyselnej práce, výroby a (auto)mobility.