ATTENTION AUX BANANES

Martin Boszorád7. mája 2020606

Najnovším prírastkom v knižnej edícii časopisu Kino-Ikon Cinestézia je kniha francúzskeho semiológa a teoretika filmu a médií Françoisa Josta s atraktívnym názvom Kult banality. Od Duchampa k reality šou. Hoci Jost je renomovaným odborníkom v oblasti filmových a televíznych štúdií, – o čom svedčí nielen jeho rozsiahla bibliografia, ale aj jeho zostavovateľská či redakčná činnosť – predstava, ktorú o ňom doposiaľ slovenskí čitatelia a čitateľky majú, je značne zlomkovitá. Preklenúť tento deficitný stav pomáha práve slovenský preklad jeho sedem rokov starej knihy.

Keďže Josta mám do pamäti vrytého ako autora z môjho pohľadu znamenitej knižnej eseje, ktorá vyšla v roku 2006 v českom preklade pod názvom Realita/Fikce – říše klamu, od slovenského prekladu jeho úvahy o banalite som mal a priori veľké očakávania. A predslov k aktuálnemu vydaniu tieto moje očakávania ešte väčšmi vystupňoval. Autor v ňom totiž zaujímavo iniciálne načrtáva, o čom sa podujíma písať, nasledovne: „Tejto knihe predchádzalo konštatovanie, že na začiatku 21. storočia televízia doslova prepadla kultu banality. […] Pri spätnom pohľade na 20. storočie sa však zdá, že zvýznamňovanie banality nie je ničím novým.“ (s. 8). Puntičkársky nastavenému čitateľovi by, podobne ako mne, síce mohla prekážať tá akosi toporne a okyptene pôsobiaca otváracia formulácia „knihe predchádzalo konštatovanie“ (Kto to konštatoval? Autor? Alebo je to referencia na spoločenský konsenzus?), ale aj tak – triezvosť prítomná hneď v prvej vete spravidla býva dobrým signálom.

Hypotézu Jostovej reflexie vlastne tvorí presvedčenie, že fenomén televíznej banality, teda fenomén, ktorý mnohých dráždi a poburuje, pretože v ňom vidia echo úpadkovosti definujúcej súčasnú kultúrno-spoločenskú situáciu, sa nevzal len tak odnikiaľ. Naopak, televízna banalita stelesňovaná modelovo formátom reality šou vykazuje väzby na banalitu uplatňovanú v umeleckej tvorbe, napríklad Marcelom Duchampom. Práve tento dramatický oblúk pomyselného príbehu banality prítomný v podtitule knihy a potvrdený predslovom ma, pripúšťam, navnadil vari najviac. Žiadne účelové či efektno-deklaratívne rozčleňovanie kultúrnych obsahov na tie údajne vysoké a tie vraj nízke, žiadne nadväzujúce konštruovanie dvoch oddelených vesmírov, a teda žiadne jednostranné pripisovanie banality, ale „spravodlivé“ prideľovanie každému, čo jeho je: „Kult banality prešiel na ceste od umenia, v rámci ktorého vznikol, do médií, kde dnes priam bujnie, obrovskou premenou. Spočiatku zožieral, spochybňoval a bol obrazoborecký, no len čo prenikol na všetky druhy obrazoviek, zmenil sa na nárok: na právo objaviť sa v televízii, právo na prejav, právo byť známy, skrátka, právo byť pupkom sveta.“ (s. 11).

Banality a banality

Po pripočítaní zmienok o paradoxe kultu banality a protichodných silách naň pôsobiacich to na základe predslovu vyzeralo na inšpiratívne čítanie. Dokonca ma veľmi oslovil aj ďalej autorom explicitne pomenovaný cieľ jeho úvah a spôsob, akým ho naformuloval: „Mojím cieľom nie je napísať dejiny banality ako takej, to by bola sizyfovská úloha poznamenaná subjektivitou (čo je a čo už nie je banálne?) a navyše považujem za zbytočné pátrať po tom, kto vynašiel teplú vodu; mojím cieľom je preskúmať kult, ktorý je banalite zasvätený.“ (s. 17). Škoda len, že tomuto, – keď použijem výraz zo sféry súčasných médií, teda sféry, ktorej sa rukolapne dotýka aj Kult banality – hajpu zvyšok knihy nedostál. Prečo? Okrem iného aj pre to, čo autor per negationem spomína, keď artikuluje svoj cieľ – totiž pre poznamenanie subjektivitou. Vyčítať akémukoľvek autorovi, že v rámci reflexie nejakej problematiky vychádza zo samého seba, by bol – samozrejme, ak sa pohybuje v nejakých mantineloch – nezmysel. Faktom však je, že Jost sa chtiac-nechtiac do odmietanej sizyfovskej úlohy vlastne púšťa, pretože pojem banality sémanticky, resp. referenčne zase nie je až taký číry, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Aby bolo zrejmé, na čo asi narážam, položím jednu rečnícku otázku, na ktorú nech si čitatelia odpovedia sami: Nie je predsa len rozdiel medzi banalitou spojenou s pop-artom a banalitou spájanou (ako to robí aj autor) s novým románom?

Jostovo uvažovanie o kulte banality sa odohráva v rozmedzí šiestich kapitol: Nastolenie kultu, Banalita v ére mechanickej reprodukovateľnosti, Vynachádzanie každodennosti?, Odmietanie originality, Loft Story, popové dielo? a Banalizácia banality. Už pri pohľade do obsahu, resp. na základe názvov jednotlivých segmentov textu, sú základné kontúry zamerania autorovej eseje zrejmé. Napríklad to, že kľúčovými opozíciami rámcujúcimi tému (a sčasti, prirodzene, aj jej reflexiu) budú opozície ako: banálny – extraordinárny, duplicitný – originálny, regulárny – singulárny, ale aj umelecký – neumelecký a pod. Ale aj to, že čo sa týka materiálu, reálií, konkrétnych umeleckých artefaktov a mediálnych obsahov či východiskového myšlienkového podložia a ideí, je Kult banality koncipovaný na báze opozície lokálne – globálne, resp. na dynamike jej zložiek, ktorá pointujúco môže na seba prevziať fúznu podobu glokálnosti. Čo tým mienim, to reprezentuje dokonale práve Loft Story z názvu piatej kapitoly knihy, teda Loft Story (2001 – 2002) ako francúzska, ergo lokálna, regionálna reality šou a zároveň prvá tamojšia adaptácia (globálnej) frančízy Big Brother.

Duchamp viac ako slow TV

Ako je rámec Jostovej knihy Od Duchampa k reality šou na prvej úrovni mnohosľubný a funkčný, tak je kdesi hlbšie – už v kontexte vágnosti referenčného poľa slova „banalita“ a povahy formátu reality šou – vlastne aj problematický. Ilustrovať to, kam mierim, sa dá pomocou konkrétneho príkladu z oblasti umenia, ktorý spomína aj Jost. Zatiaľ čo Marcel Duchamp pisoár, „taký, aký bol“, ponúkol na vystavenie, Pierre Pinoncelli sa doň najprv vymočil a neskôr ho obil kladivom. Oba tieto akty možno vnímať ako akty v rámci umenia a možno v nich dokonca nachádzať banalitu, je v nich však – a z môjho pohľadu celkom fundamentálny – rozdiel. Aký?

V čomsi podobný ako ten medzi reality šou a tzv. slow TV. Aj reality šou, aj slow TV možno obdobne vnímať ako akty v rámci televízie a možno v nich dokonca nachádzať banalitu. Ibaže banalita v slow TV je „naozaj“, zatiaľ čo banalita v reality šou sa z veľkej časti tvári ako „naozaj“, ale je „akoby“. Jednoduchšie povedané, Duchampa mi aj v súvislosti s banalitou viac pripomína slow TV ako reality šou, ktorá je definovaná „pinoncelliovským“ zásahom jej tvorcov. Lebo reality šou by nestačilo realitu len „duchampovsky“ vystaviť/ukázať (to show reality), ona je totiž v prvom rade show of (seeming) reality.

S ohľadom na uvedené sa mi teda prosto prieči plne (!) súhlasiť s Jostom, keď píše, že „Loft Story nie je autorský film, akým je napríklad Siedma pečať alebo Persona, je to spektákulum reality, ktorého jediným tvorcom sú herci (a skutočne by zrejme nikto nevedel povedať meno alebo mená tých, ktorí reláciu vytvorili.“ (s. 136). Iste, reality show Loft Story nie je autorským filmom. (Ako by aj mohla?) A áno, mená jej tvorcov nie sú podstatné. Nazdávam sa však, že to isté neplatí už o ich „zásahu“ (koncept, resp. voľba setu, konštruovanie problémových situácií, casting a pod.).

Jostova knižná esej s odkazom na predchádzajúci odsek asi celkom evidentne otvára mnohé otázky a podnecuje čitateľa k premýšľaniu. Keďže miestami som sa, čo otvorene priznávam, vo výklade strácal (ako napríklad v súvislosti s vetou: „Imanenciu budú čoskoro opúšťať jej mládenci-spisovatelia, dokonca.“ – s. 113), a keďže inak „čistej“ obálke Jostovho Kultu banality dominuje „velvet-undergroundovský“ banán, zdá sa mi namieste čitateľa na záver upozorniť. Tohto Josta treba čítať pozorne a asi aj kriticky. Treba jednoducho dávať pozor na banány, ktoré by som napríklad ja v galérii nejedol. Človek si totiž nikdy nemôže byť istý, či práve neje umelecké dielo alebo jeho časť. Ocitnúť sa v umeleckom diele „zasvätenom kultu banality“, akým sú z môjho pohľadu modelovo napríklad One Minute Sculptures Erwina Wurma, mňa osobne neláka.

François Jost: Kult banality. Preložila Mária Ferenčuhová. Bratislava: Slovenský filmový ústav, 2019.

Autor je estetik so zameraním na popkultúru

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: