Empatia ako princíp spravodlivosti
Podľa teatrologičky a terapeutky Anety Stojnić sú psychoterapia a divadelné umenie aktuálne vo veľmi podobnej situácii. Ich metódy vyrastajú z praxe, a táto prax potvrdzuje, že psychoterapia má v spoločnosti iné miesto ako kedysi. Násilie, predsudky, spoločenské zmeny a krízy sú súčasťou spoločne obývaného priestoru – sociopolitickej reality. No aké by malo byť toto nové miesto? Z dnešného pohľadu je psychoterapia nevyhnutne politická, dokonca sa dá povedať, že dvojakým spôsobom – tým, čomu sa snaží napomáhať, no aj tým, čo systematicky zanedbáva a vynecháva zo svojho pôsobenia.
Nemecký dramatik a spisovateľ Bertolt Brecht už v roku 1927 konštatoval, že v danej chvíli pod tlakom doby už nedokáže reprezentovať skutočnosť tradičnými umeleckými formami. Vo svojej náučnej hre Výnimka a pravidlo naliehal, aby sme nič neoznačovali za „prirodzené“, pretože svet je zmätené miesto „nariadených neporiadkov” a „odľudšteného ľudstva“. Mali by sme, naopak, rázne odmietať nezmeniteľnosť tohto stavu. Brecht teda radšej sústredil pozornosť na javy, ktoré sú sociálne konštruované, hoci zdanlivo pôsobia ako „prirodzené“. Vyzdvihoval zámernosť, vedomé hodnotenie a pozorovanie, no vnímal ich ako neodlučiteľne previazané s emóciami. Odstup je preňho neodmysliteľnou zložkou porozumenia. Aj v psychoterapii často nabádame, aby si ľudia „dovolili cítiť“ a vzápätí od svojho prežívania poodstúpili. Táto vzdialenosť však nevylučuje, že človek naďalej prežíva emócie v súvislosti s tým, čo vidí. Absencia empatie navyše – po objave zrkadlových neurónov v mozgu, ktoré sú vrodenými biologickými mechanizmami zdieľania sociálnej skúsenosti – ani nie je možná.
Brecht tiež vytrvalo upozorňoval na spoločenskú podstatu emócií. Vychádzajú z kontaktu a vzťahov s druhými osobami, reflektujú prežívanie konkrétnej skupiny či vrstvy, a aj spoločnosti ako celku. Zdroj našich emócií je podľa neho rovnako „kontaminovaný“ ako zdroj našich názorov a racionálneho úsudku. Znamená to, že čisté, introspektívne emócie nemôžu existovať. Emócie formujú myslenie a naopak, kognitívne procesy (nielen myslenie, ale aj naša pamäť a pozornosť) sa odrážajú v prežívaní. Podobne ako sa menila paradigma pri zrode epického divadla, objavuje sa aj v psychoterapii presun akcentu z individualizmu a introspekcie na spoločenský účinok terapeutických intervencií. Psychoterapia, podobne ako brechtovské divadlo, by mala byť schopná podnecovať k aktivite a skúsenosť z terapeutickej miestnosti by sa mala preniesť predovšetkým mimo ňu, do bežného života.
Labužnícka terapia
Za základné vyústenie terapeutického procesu, rovnako ako divadelného zážitku, sa dlho považovala katarzia. Už Sigmund Freud ju prevzal z aristotelovskej drámy a pomenoval ňou liečivý, očisťujúci proces, ktorý uvoľňuje potlačené alebo nepoznané emócie a privádza ich do vedomia. Brecht však považoval katarziu za zbytočný „labužnícky“ pôžitok, a hľadal spôsob, ako ho prispôsobiť nárokom novej divadelnej formy. Katarzia sa v skutočnosti môže odohrávať v dvoch podobách. Na jednej strane je samotné emočné spracovanie, s ktorým sa spája aj uvoľnenie v tele. Druhou, z Brechtovho pohľadu významnejšou, je kognitívna zložka, ktorá prináša vhľad, nové uvedomenia, pri ktorých sa všetko nevedomé stáva vedomým.
Moderné výskumy účinkov psychoterapie dávajú Brechtovi za pravdu, keď efektivitu katarzie v terapii výrazne spochybňujú. Nie je preukázateľne potvrdené, že by katarzia automaticky vyústila do pozitívnej terapeutickej zmeny. Navyše nie je celkom jasné, čo presne v definícii predstavuje terapeutickú katarziu – napríklad samotné ventilovanie hnevu nie je za každých okolností účinné. Naopak, agresívne správanie vedie často k ešte väčšiemu vzruchu, ktorý eskaluje napätie a konflikt.
Absencia klasicky chápanej katarzie bola podľa Brechta v novom type divadla osviežujúcim prvkom. Zámerne neumožnil ľuďom v hľadisku sledovať dej bez prerušenia a vcítiť sa doň. Vystavil ich prázdnote, ktorú by inak zaplnila katarzia, a vedome v nich budoval napätie a chuť premýšľať, ako zasiahnuť a zapojiť sa, aby nemuseli spomínanú vnútornú prázdnotu znášať. Dnešným terapeutickým slovníkom: primerane klientov a klientky frustrovať. Podobne ako Brecht môžeme aj v terapii v bezpečnom prostredí, ktoré je na to prispôsobené, vedome vyvolávať určité znepokojenie a sledovať jeho účinok. Nemali by to byť emočne zaplavujúce zážitky, ľudia by si mali byť vedomí, že plačú nad postavou, nie nad sebou, neprežívajú naplno jej osud ako svoj. Brecht hovoril, že musí publikum cielene a vedome vyrušovať. Pozitívna zmena bez určitej miery deštrukcie nefunkčných postojov, ktoré sme kedysi dávno prevzali a prijali za svoje, nenastane. Zničenie starého je podmienkou privlastnenia si nového.
Politický obrat
Americká psychoterapeutka Laura Perls, jedna zo zakladateliek Gestalt terapie, vyhlásila po rokoch praxe a školenia ďalších nasledovníčok a nasledovníkov tejto metódy, s neochvejnou istotou, že aj na sedeniach v individuálnej terapii vykonáva politickú prácu. Verila, že hoci jej intervenciami prejde len obmedzené množstvo ľudí, musí to mať predsa nevyhnutne vplyv aj na spoločnosť ako celok. Dôsledne ich nabádala na to, aby začali uvažovať a konať samostatne a nenechali sa ovplyvňovať normami väčšiny. No je skutočne tento pohľad na vklad sféry psychoterapie a jej vysoko kvalifikovanej odbornej komunity pre spoločnosť dostatočný?
Podľa terapeuta Philipa Cushmana majú aj efektívne terapeutické intervencie svoju odvrátenú stránku – zmiernenie trápenia a konfliktného prežívania bez toho, aby sa odstránila jeho skutočná príčina, pokiaľ sa jeho podstata nachádza v širšom celku, teda spoločnosti. V takom prípade nechtiac napomáha pretrvávaniu nevyhovujúceho stavu. Cushman usvedčuje terapeutické metódy z politickej zaangažovanosti, no nie v prospech osôb v pozícii klientok a klientov. Odstránenie symptómov je prioritou manualizovanej (v súčasnosti veľmi preferovanej) vedecky podloženej terapie. No práve prístupy, ktoré napĺňajú štatistiky najvyšším percentom úspešne vyliečených osôb, sú často úzko previazané s kultúrnymi normami takzvaného „uzdravenia“. Utláčaným a znevýhodneným často neprinášajú osobné riešenia a skutočný prístup k zmene, len zahladzujú konflikty a kopírujú tým choroby spoločnosti. Neviditeľné a tiché pôsobenie v terapeutickej praxi ľahko zanikne v nápore každodennosti a stráca na sile. Psychoterapii chýbajú ráznejšie nástroje a zdá sa, akoby ani nemala záujem ich vytvárať.
Podľa skeptického pohľadu Johna Gillespieho v stati Proti terapii sa jej prax zaoberá iba dôsledkami problémov v spoločnosti. Zameriava sa na ľudí, ktorí chtiac-nechtiac prepadnú cez záchrannú sieť a zbiera ich „popri ceste“. Gillespie dáva súčasnej psychoterapii za cieľ hľadanie účinných intervencií „zdola nahor“ (upstream), ktoré by mali širší vplyv na spoločnosť. Terapia sa vydáva do netypických sfér pôsobenia, bez záruky, že klasický výcvik poskytne presný návod, ako zacieliť jej efekt na zmenu spoločnosti ako celku. No nie je čas zdržiavať sa neuroticky – a teda vlastne zbabelo – na povrchu a poctivo evidovať svoje úspechy na malom výseku populácie.
Dobre sa pohádať
Kritika tradičných psychoterapeutických metód sa viaže okrem iného aj na nevyhnutnosť zaoberať sa politickými dimenziami v terapii. Existuje málo teoretického či praktického zázemia pre prácu s otvorene vyjadreným politickým materiálom na strane klientov a klientok. Ich „politické ja“ akoby nemalo v terapeutickej miestnosti čo hľadať, hoci súčasťou ich ťažkostí je často tretia strana – spoločensko-politický systém, ktorý v mnohom vplýva na vnútorné prežívanie. Niekedy sa môže zdať, akoby bol v predsieni terapeutickej miestnosti vyhradený priestor na odloženie politických názorov (ak tak už ľudia neurobili doma). Klasický terapeutický rámec sa tiež spolieha na pomyselnú „štvrtú stenu“, ktorá ohraničuje bezpečný priestor izolovaného vzťahu. Terapia sa realizuje v prostredí, ktoré umožňuje regresiu do minulosti a prenos prežitej skúsenosti na osobu terapeuta či terapeutky. Brecht by toto bezpečie označil za klamlivé, pretože minimalizuje prienik reálneho vonkajšieho sveta.
Nestor súčasnej psychoanalytickej školy Andrew Samuels navrhuje vo svojej štúdii Aktivistický klient, aby sa na ľudí v terapii nahliadalo aj ako na občianky a občanov, pripravených v súlade s pozitívnou terapeutickou zmenou angažovať sa a prenášať túto zmenu na širší celok – spoločnosť. Celú klientelu, nielen jej otvorene aktivisticky angažovanú časť, tvoria občania a občianky, ich self je politické self, ich psychická energia je podľa neho politická energia. Dedičstvom klasickej psychoanalýzy je vykladať politické narážky výhradne metaforicky. Vyhovuje to prežívajúcim pomerom a zaväzuje odborníkov a odborníčky k tomu, aby sa držali starých pravidiel. Už pri odoberaní sociálnej anamnézy klientky a klientov nenabádame na to, aby nám priblížili svoje názory a frustrácie, ktoré prežívajú v spojení s vplyvom normatívnych spoločensko-politických pomerov na ich život.
Samuels vyzýva terapeutky a terapeutov, aby sa nebáli ani priamych názorových nezhôd a hľadali oporu v metódach, ktoré ich prevedú možným konfliktom bez straty ortodoxného terapeutického rámca. Podobne ako Brecht, aj Samuels dialekticky vyzdvihuje, že porozumieť druhej strane nemusí znamenať, že s ňou nevyhnutne súhlasíme. Porozumenie, ktoré vyjde z úvodnej nezhody, je omnoho pevnejšie ako snaha preniknúť od začiatku do hĺbky prežívania druhého a vylúčiť vlastné prežívanie. Jeho ex-volvement (ako opak involvement, zaangažovania sa) je technika, ktorá vychádza z Brechtových princípov epického divadla. Podobne ako brechtovský scudzovací efekt zdôrazňuje aktívnu snahu nepatologizovať individuálne symptómy a deprivilegovať osobné a pocitové v prospech širšieho politického a kultúrneho kontextu.
Tlak na túto novú autenticitu sa vyhranenejšie prejavuje v obdobiach väčších spoločenských zmien, akými sú pandémia, nástup radikálnej pravice, prehlbovanie systémovo podmieneného útlaku a násilia, klimatická kríza či aktuálne vojna na Ukrajine. Zranenia, ktoré klienti a klientky v súvislosti s týmito zdieľanými fenoménmi prinášajú do terapie, nemajú len osobný charakter, ale veľmi často aj hlboký spoločensko-politický základ, ktorý nie je možné prehliadať. Chcú ich zdieľať v terapeutickej miestnosti aj mimo nej. Materiál, akého sa najviac bojíme, by pritom mohol najlepšie prispieť k tomu, aby sa utvrdili vo svojom znepokojení, ktoré ich môže aktivizovať a motivovať k hľadaniu spôsobov, ako „vyliečiť svet“.
Angažovane zraniteľní
Zodpovednosť, ktorú na seba zvyčajne berú vyškolení terapeuti a terapeutky, má často velikášsky, narcistický rozmer. Akoby dôležitosť uzdravenia vylučovala nedokonalosť osoby v pozícii odbornej autority, ktorá si predsa v rámci takejto mocenskej dynamiky nemôže dovoliť byť krehká a zraniteľná. Psychoterapia by sa však nemala redukovať len na akt akejsi „rodičovskej“ starostlivosti. Mnoho diskusií sa viedlo o výhodách a nevýhodách tzv. disclosure, zverovania sa svojim klientkam a klientom s osobnými informáciami a prežívaním. Pritom osoba terapeuta či terapeutky ich nepochybne zaujíma a je náročné stanoviť, do akej miery by mala ostať zámerne nepopísaným listom, či priam záhadou. Mnoho situácií, ktoré sprevádzajú proces terapie, sa predsa týka samotného terapeutického vzťahu, v ktorom môže byť otvorenosť a zraniteľnosť aj prejavom rešpektu.
Terapeut Isaac Tylim vo svojej štúdii Etické poznámky k narušeným rámcom a prekročeným hraniciam dokonca zdôrazňuje paradox, že klasická psychoanalýza dovádza túto potrebu do dokonalosti a trénuje terapeutov a terapeutky na to, aby dokázali dať prednosť nekonaniu a nezasahovaniu pred konaním a zasahovaním a len v tichosti počúvali a interpretovali získaný materiál. Pacienti si doslova zaplatia za to, aby sa človek v pomáhajúcej profesii v ich prítomnosti väčšinu času zdržal akcie.
Väčšina terapeutických smerov aj v súčasnosti preferuje v procese ako hlavný nástroj práve empatiu. Je „erbovou“ praktikou, garanciou bezpečia, hlbokého a citlivého vhľadu do ťažkostí a zranení. Zároveň je ako praktika ľahko rozlíšiteľná a pomáha obhájiť podstatu psychológie a psychoterapie ako samostatného humanitného odboru. Bertolt Brecht vo svojej stati Päť ťažkostí pri písaní pravdy konštatuje: „Dobrota, ktorá je ubitá a porazená, je zlá dobrota… Povedať, že dobrí neboli porazení preto, že boli dobrí, ale preto, že boli slabí, na to treba odvahu.“ Byť v tomto zmysel strážcami a strážkyňami empatie je privilégium, ale aj záväzok za žiadnu cenu neuhnúť z tejto pozície a nesklamať klientky a klientov. Pri každej príležitosti v terapeutickej pozícii by sme si mali uvedomovať, že empatia ako jediná správna cnosť je v skutočnosti skreslená našou prirodzenou slabosťou – interpretáciou. Ako hovorí kritik psychoanalytických metód Philip Cushman: „Posledné, čo potrebujeme, je ďalšia vplyvná skupina profesionálov, ktorí veria, že je možné celkom sa stotožniť s prežívaním utláčanej skupiny.“ Mainstreamová psychoterapia prisudzuje empatii vedecky potvrdený status, a súčasne ju stavia do iluzórnej apolitickej pozície. Schopnosť empatizovať s trápením predpokladá existenciu univerzálnej morálky. No empatia nie je prirodzený inštinktívny proces, ktorý vedie k automatickému výsledku. To, čo si jednotliví terapeuti a terapeutky pod empatiou predstavujú, je často výrazne kultúrne determinované.
Zároveň je problematická aj pozícia psychoterapie ako nástroja na „udeľovanie“ empatie. Terapeutická starostlivosť predpokladá predovšetkým zodpovednosť a autentický záujem, ktorý je niekedy možné prejavovať aj z predempatickej pozície, keď sa ešte len snažíme porozumieť a nepredstierame, že je to možné v plnej miere a za každú cenu. Ak v úlohe terapeutov a terapeutiek dôkladne nepreskúmame, čo vlastne „empaticky“ zachytávame, je to vo výsledku nerešpektujúce. Brechtovo ponímanie empatie je nám v súčasnosti blízke dôrazom na kritickú vnímavosť, krehké poznanie, stratu neomylnosti, súcit, sebareflexiu a starostlivosť o väčší celok, spoločnosť. Brecht po celý život bojoval s hegemonickou empatiou, pretože počas svojho života v dejinných míľnikoch dvadsiateho storočia zažil priveľa „kontaminovaných“ emócií. Terapeuti a terapeutky nemajú byť pasívne publikum, aké Brecht kritizoval za to, že sa vampírsky živí emóciami, vkráda sa do prežívania druhých ľudí, najmä tých, ktorí najviac trpia.
Osoby a obsadenie
„Čo by ste jej povedali, keby tu teraz sedela?“ V miestnosti je ticho, hodiny na poličke poskočia o minútu dopredu. „Asi, že mi veľmi chýba…“ Terapeutka pozrie na sivý vankúš na operadle. „Skúste to povedať priamo jej.“ Dievča si pretrie nos rukávom spusteným do dlane. „Veľmi mi chýbaš… a niekedy sa hnevám, že si ma tu nechala…“ Rozhovor sa rozbehne a nachvíľu zabudneme, že druhé kreslo je prázdne. Dnes už obľúbenú techniku prázdnej stoličky priniesol do repertoáru terapeutických metód v šesťdesiatych rokoch minulého storočia spoluzakladateľ Gestalt metódy Fritz Perls. Využíval ju individuálne aj pri práci so skupinami a nechal ostatných prizerať sa procesu, ktorý prebieha na dočasnom javisku medzi ním a klientkou či klientom. Pomyselná prítomnosť druhej osoby alebo razantne odmietanej časti seba umožňuje zinscenovať nespracovaný vnútorný konflikt. Odstup od toho, čo spôsobuje napätie, možnosť presadať si zo stoličky na stoličku a hovoriť za obe strany alebo dokonca zveriť úlohy vybraným osobám zo skupiny a zaujať pozorovateľskú pozíciu, to všetko podporuje uvoľnenie emócií, katarziu. No nielen to. So zážitkom z imaginárneho rozhovoru je potrebné pracovať ďalej, pokúsiť sa sledovať a pomenovať svoje prežívanie, vedome skúmať, ako rôzne sa cítime v jednotlivých úlohách. Zrazu ľahšie tolerujeme, že jednotlivé, hoci aj protirečivé, fragmenty nášho prežívania sú rovnako pravdivé, a dovolíme im existovať súčasne. Z tejto perspektívy by sme mohli metódy Gestalt terapie pokladať za výsostne brechtovské. Tak ako Perls túžil po tom, aby dosiahol obrat v psychoterapii a jej praxi, a rozporoval mnohé Freudove koncepty, Bertolt Brecht sa usiloval o obrat v naturalisticky determinovanom, stagnujúcom divadelnom umení.
Aké postupy sa dajú v skupine využiť v moderátorskej úlohe, ak chceme procesy brechtovsky „odcudziť“? Perlsova Gestalt terapia nazýva mnohé metódy priamo „experimentmi“ či „hrami“ , pretože skutočne v mnohom pripomínajú spomínané herecké techniky – pozorovanie druhých; rozprávanie v tretej osobe; dorozprávanie s využitím fantázie, ako by mohol zážitok pokračovať ďalej; zámerné zveličenie a preháňanie; určenie rozprávača alebo rozprávačky, ktorá dopĺňa komentáre k výpovediam, akoby to boli scénické poznámky; možnosť parafrázovať alebo herecky stvárniť výrok inej osoby zo skupiny a nadviazať naň svojím rozprávaním, s cieľom vnímať, ako inak zrazu znie a rezonuje jeho význam. Všetky tieto techniky prinášajú zvýšené uvedomenie toho, ako sa cítime (nie prečo niečo cítime) a ako môžeme prijať zodpovednosť za svoje pocity, aby sme ich mohli aktívne meniť.
Americký Gestalt terapeut Erving Polster navrhuje v súčasnej dobe presunúť celkové zameranie psychoterapie na komunity, ktoré môžu ľudí dlhodobo sprevádzať. Uvedomenie, že niekam patria, že patria do „svojho sveta“ je uisťujúce a podporné.
Chvála ľahkosti
Na záver je potrebné dodať, že Brecht vo svojej divadelnej teórii opakovane zdôrazňoval ľahkosť ako základnú kvalitu výkonu. Jedna z jeho básní má názov Chvála ľahkosti. Na strane publika ho zaujímali humor, irónia a fascinácia, nielen súcit a empatia s trpiacimi. Jeho ideálne auditórium sa ležérne opiera a fajčí, zámerne sa odťahuje dozadu, od diania na javisku. Robí ho to odolnejším voči „hypnotickej“ tenzii. Brecht ako dramatik prinášal ťaživé sociálne témy s odľahčením, už na úrovni textov svojich hier prispel k vytvoreniu dištancovanej perspektívy. Dialektika v Brechtovej teórii požaduje v konečnom dôsledku po dôkladnej úvahe angažovaný a konkrétny postoj, nemá viesť k relativizácii a stagnácii. V prenesenom význame by aj terapeutické metódy mali oplývať ľahkosťou a predstavovať príležitosť na spontánne a flexibilné obmieňanie, inovovanie či vedomé neortodoxné popieranie a „vystúpenie z role“. Samozrejme, aj sústavná prax a vzdelávanie v psychológii a rozširovanie si vhľadov do iných humanitných disciplín mimo jej obzoru môžu obohatiť výkon psychoterapie o patričnú flexibilitu. Brecht nepopieral, že výsledná ľahkosť stojí úsilie, ale snaha vedome sa vzoprieť tomu, čo kladie prvotný odpor, a nezjednodušovať si situáciu rutinnými postupmi, môže aj do terapeutickej práce vniesť novú kvalitu.
Autorka je psychologička, dramaturgička a scenáristka
Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
