Nikoho zrejme neprekvapí, že krátkometrážny film dokáže byť podstatne výživnejší než celovečerná snímka. Už aj krátka ukážka z filmu môže jasne komunikovať jeho myšlienku. Problémom je, keď na to vystačí úplne sama a samotná poldruhahodinová snímka ju už len nadstavuje. To je aj prípad dokumentu Zázračný aparát, ktorý podľa distribútora „mapuje vývoj médií v posledných 150 rokoch“. Isteže, veľmi povrchne robí aj to, avšak omnoho viac pozornosti venuje bizarnému obsahu, ktorý dnes vďaka masovému sprístupneniu médií (technológie aj distribučných kanálov) zahlcuje sociálne siete. Nekonečné prenosy zo života influencerov, vtipné videá so zvieratkami, milé videá so zvieratkami, provokácie, nepodarené zábery z prípravy reportáží… To je len výňatok z koláže, ktorá tvorí skúsenosť spektáklu na Instagrame či TikToku a ktorú tvorcovia Zázračného aparátu mechanicky preniesli do dokumentárneho žánru. V prvej polovici traileru sa oboznamujeme s dôstojnými začiatkami fotografie a filmu a so vznešenými predstavami o poslaní médií z predminulého storočia. V druhej polovici upútavky strieda jedna triviálnosť z rýchlomiznúcich „príbehov“ druhú.
Rozumieme východiskám: internet je plný hlúpostí a fotoaparát či kamera nám neumožňujú skutočnosť len lepšie poznávať, ale tiež ňou dokážu manipulovať či úplne ju falšovať. A čo ďalej? Ako funguje virálnosť? Aké sú zákonitosti ekosystému produkcie a distribúcie fotografií a videí na sociálnych sieťach? Dáva vývoj médií slovu objektivita novú kvalitu, robí ju napríklad v spravodajstve dosiahnuteľnejšou? Množstvo otázok, ktoré fascinujúci námet Zázračného aparátu podnecuje, zrejme autorov tohto dokumentu príliš nevzrušuje. Ich ironický prehľad súčasnej internetovej audiovizuality pôsobí v lepšom prípade ako kompilácia kuriozít, nad ktorými možno ľahostajne pokrčiť ramenami, zasmiať sa alebo pohoršene zakrútiť hlavou, v horšom prípade ako zle maskovaná moralita o balaste, ktorý generujeme a spotrebúvame na svojich telefónoch. Dramaturgiu, ktorá je pre taký typ dokumentu kľúčová, v ňom akosi nebadať. Výsledkom je, že snímka len rámcuje emóciu, ktorú si inak človek ľahko navodí pri náhodnom otvorení YouTube, ak je vnímavý voči tomu, čo mu čoraz biednejšie fungujúci algoritmus predkladá.
Vybrať sa na Zázračný aparát do kina sa oplatí len za predpokladu, ak sa chce človek pobaviť, užiť si internetové varieté na veľkom plátne (nič proti tomu, sám som si ho takto vychutnal). Ak by tvorcom nešlo o nič iné, než len dostať našu každodennú digitálnu skúsenosť do nového kontextu kinosály a filmového žánru, vďaka čomu o čosi väčšmi vynikne jej absurdnosť, mohli by sme oceniť aspoň úžas, ktorý chvíľkovo dokážu vyvolať. Pri všetkých ostatných prípadných ambíciách filmu by sme totiž museli konštatovať jeho zbytočnosť. Ak sa naň nechystáte do kinosály, vyhľadajte si jeho originálny názov na YouTube a pusťte si úryvok. Rozdiel medzi jedenapolminútovým trailerom a jedenapolhodinovým Zázračným aparátom je totiž výlučne kvantitatívny.
And the King Said, What a Fantastic Machine. Réžia: Axel Danielson, Maximilien Van Aertryck, Švédsko/Dánsko, 2023, 88 min.
Martin Makara
