Smerom k ontológii cezosobného
1. Prečo anarchafeminizmus?
V súčasnosti je zrejmé, že na to, aby sme mohli bojovať proti útlaku žien, musíme porozumieť spôsobom, ktorými sa rôzne formy útlaku pretínajú. Žiadny osamotený faktor, či už je to príroda alebo výchova, ekonomické vykorisťovanie alebo kultúrna dominancia, nepostačuje na vysvetlenie mnohotvárnych zdrojov patriarchátu a sexizmu. Intersekcionalita sa preto stala základným princípom pre rastúce množstvo ľavicových feministiek a feministov, pochádzajúcich z globálneho Severu aj z globálneho Juhu. Dôsledkom jej popularizácie dnes existuje už len minimum publikácií, ktoré sa intersekcionalitou nezaoberajú – či už jej podporou, kritikou alebo jednoducho pozíciou voči nej.
Napriek tomu sa málokedy spomína feministická tradícia z minulosti, ktorá presadzovala myšlienky intersekcionality už veľmi dávno. Tou je anarchistický feminizmus, alebo, ako ho rada volám ja, anarchafeminizmus. Tento termín bol predstavený spoločenskými hnutiami v snahe dať ženský charakter konceptu anarchistického feminizmu, a tým pádom zviditeľniť špecificky feministickú odnož anarchistickej teórie a praxe. Anarchafeministická tradícia, ktorá je často zanedbávaná v akademickom prostredí a všeobecnejšie aj vo verejnej diskusii, je dnes obzvlášť dôležitá.
V prvom rade treba podotknúť, že potrebujeme formu feminizmu, ktorá bojuje proti útlaku osôb vnímaných ako ženy a na tomto základe zažívajúcich diskrimináciu, v spojení s revolučnými poznatkami z queer štúdií, ktoré majú za úlohu prekonať delenie na „mužov“ a „ženy“. V tomto texte sa slovo „žena“ používa spôsobom, ktorý zahŕňa všetky typy žien: ženy ženského pohlavia, ženy mužského pohlavia, feminínne ženy, maskulínne ženy, lesby, transrodové ženy, intersexuálne ženy, queer ženy a tak ďalej. Napriek údajnej rovnosti formálnych práv, ženy sú dodnes objektmi diskriminácie. Navyše pokrok v právach queer ľudí môže byť taktiež sprevádzaný krokom vzad v súvislosti so ženskými bojmi, ktoré sme považovali za dobojované (od práva na umelé prerušenie tehotenstva po rovnakú odmenu za rovnakú prácu).
Feminizmus teda nie je záležitosťou minulosti – stal sa ešte nevyhnutnejším. Musí sa však opierať o teórie ženského oslobodenia, ktoré nevytvárajú hlbšie hierarchie, a práve v tomto môže anarchafeminizmus zasiahnuť. Kým zvyšok ľavicových feministiek a feministov má nutkanie vysvetľovať útlak žien na základe jedného vybraného faktoru, anarchistky a anarchisti vždy jasne zastávali pozíciu, že v boji proti patriarchátu sa musíme zameriavať na rozličné spôsoby, ktorými sa viaceré faktory (ekonomické, kultúrne, rasové, politické atď.) spájajú, aby patriarchát pestovali.
Takéto zanedbávanie dôležitej ľavicovej tradície, ktoré by sa taktiež dalo nazvať stratou pamäti, je jednoznačne dôsledkom zákazu, ktorý postihol anarchizmus špecificky v akademickom prostredí, ale aj vo verejných diskusiách všeobecne. Anarchizmus tu bol zväčša prezentovaný ako výzva k násiliu a narušeniu poriadku. Avšak tento zákaz existoval na úkor historickej presnosti, globálnej inkluzivity a politickej efektívnosti.
Môj návrh na odstránenie tejto priepasti spočíva vo formulácii špecifického anarchafeministického prístupu, prispôsobeného problémom dneška. Cieľom nie je len zviditeľniť anarchafeministickú tradíciu, ktorá bola dôležitou súčasťou emancipačných zápasov žien, a tým vytvoriť určitú historickú nadväznosť (napriek tomu, že by to bola jednoznačne zmysluplná snaha). Okrem historickej presnosti, odkrývanie anarchafeministických myšlienok má taktiež inú zásadnú funkciu: rozširovanie feministických stratégií práve v momente, keď intersekcionálne feministky tvrdia, že rôzne faktory sa čím ďalej, tým viac zbližujú a spoločne zintenzívňujú útlak žien vytváraním hlbších triednych, kultúrnych a rasových rozdielov medzi nimi.
V čase, keď feminizmus čelí obvineniam, že je len bielym privilégiom, je táto úloha o to dôležitejšia. Nesporne platí, že emancipácia žien globálneho Severu sa môže diať na úkor hlbšieho útlaku žien globálneho Juhu, ktoré často nahrádzajú ich rolu v domácnosti a vykonávajú za ne reprodukčnú prácu. Práve keď si osvojíme takúto globálnu perspektívu, ktorá je dnes obzvlášť potrebná kvôli zvýšenej mobilite kapitálu a pracovnej sily, vyjdú na povrch súvislosti spájajúce rodovo podmienenú prácu na globálnej úrovni, a s nimi aj nadčasovosť anarchafeminizmu. Potrebujeme všestrannú analýzu dominancie, ktorá je schopná zahrnúť v sebe rôzne faktory a hlasy ozývajúce sa z celého sveta. Ako napísala čínska anarchafeministka He Zhen na začiatku dvadsiateho storočia v eseji Problémy ženského oslobodenia:
„Väčšina žien je utláčaná vládou aj mužmi. Volebný systém jednoducho prehlbuje ich útlak zavedením tretej vládnucej skupiny, ktorou je ženská elita. Aj v prípade, keď útlak zostane rovnaký, väčšina žien je stále zneužívaná menšinou žien. […] Keď malé množstvo žien pri moci ovláda väčšinu bezmocných žien, rodí sa triedne rozdelenie medzi ženami. Ak väčšina žien nechce byť ovládaná mužmi, prečo chcú byť ovládané ženami? Z tohto dôvodu – namiesto toho, aby súťažili s mužmi o moc – by sa mali ženy usilovať o zvrhnutie mužskej nadvlády. Len čo budú mužom odobrané ich privilégiá, stanú sa rovnými ženám. Nebudú existovať submisívne ženy ani submisívni muži. Toto je oslobodenie žien.“1He Zhen: „Women liberation“ v Anarchism. A documentary history of libertarian ideas, Vol 1, ed. Robert Graham (Montreal: Black Rose Books, 2005), str. 341.
Na nadčasovosti týchto slov napísaných v roku 1907 sa ukazuje, aký je anarchafeminizmus prorocký. Aj tu nájdeme odpoveď na našu otázku: „Prečo anarchafeminizmus?“ Pretože je najlepšou protilátkou na možnosť, že feminizmus sa stane čisto bielym privilégiom, a teda nástrojom v rukách zopár žien, ktoré dominujú nad zvyškom. V ére, keď sa zvolenie jednej ženy do pozície prezidentky prezentuje ako oslobodenie pre všetky ženy, alebo keď niektoré ženy môžu zneužívať feministické boje minulosti, ako Ivanka Trump, ktorá z hashtagu #womenwhowork (#ženyktorépracujú) vytvorila módnu značku, je posolstvo anarchafeministiek a anachafeministov minulosti o to naliehavejšie: „Feminizmus neznamená ženskú korporátnu moc alebo prezidentku: znamená žiadnu korporátnu moc a žiadne prezidentstvo.“2 Peggy Kornegger: „Anarchism: The Feminist Connection“ v Quiet Rumors (Oakland, CA: AK Press, 2012), str. 25.
2. Prečo feminizmus a prečo ženy?
Niekto by mohol oponovať: Načo trvať na koncepte feminizmu a nepomenovať to anarchizmom? Prečo sa sústrediť na ženy? Ak je cieľom odstrániť všetky formy represívnych hierarchií, nemali by sme sa zbaviť aj rodovej binarity, ktorá kladie „ženy“ do protikladu voči „mužom“, a tým pádom nás taktiež uväzňuje v heteronormatívnom prostredí?
Mali by sme ihneď zdôrazniť, že keď hovoríme o „ženách“, nehovoríme o nejakom údajnom objekte, o večnej podstate, a už vôbec nie o vopred danom objekte. Naozaj potrebujeme hlbšie pochopenie „ženskosti“ na to, aby sme vyjadrili špecificky feministickú pozíciu a pritom si uchovali mnohotvárne pochopenie dominancie. Stavajúc na postrehoch spinozovskej ontológie cezosobného, tvrdím, že telá vo všeobecnosti, a ženské telá obzvlášť, nesmú byť ponímané ako indivíduá, ako objekty dané raz a navždy, ale ako procesy. Telá žien, ako všetky telá, sú telami v množnom čísle, pretože sú procesmi, ktoré pozostávajú z mechanizmu pôsobení a asociácií, ktoré sa odohrávajú medzi jednotlivcami, vnútri v nich a nad nimi. Uvediem malý príklad: pomyslite na spôsob, akým naše telá vznikajú na pozadí stretnutí s ostatnými, ako sú tvarované nadosobnými silami (napríklad geografickými polohami) a ako sa vo vnútri utvárajú z matérie, akou je vzduch, ktorý dýchame či jedlo, ktoré jeme.
Iba ak sa ženské telá budú ponímať ako procesy (ako miesta, kde na rozličných úrovniach prebieha proces utvárania sa), budeme môcť hovoriť o „ženách“ bez toho, aby sme do nich vnášali esencializmus alebo kulturalizmus. Keď si osvojíme túto ontológiu cezosobného, môžeme taktiež použiť koncept ženy mimo heteronormatívneho rámca, a teda takým spôsobom, ktorý obsiahne všetky typy žien: feminínne ženy, maskulínne ženy, ženy ženského pohlavia, ženy mužského pohlavia, lesby, bisexuálne ženy, intersexuálne ženy, transrodové ženy, cisrodové ženy, asexuálne ženy, queer ženy a tak ďalej. V skratke, všetky telá, ktoré sa identifikujú a sú identifikované cez neustále sa meniaci naratív „ženskosti“.
Aby som to zhrnula: cezosobné pochopenie nám dovoľuje vyjadriť otázku toho, čo znamená byť ženou, v pluralistických významoch, popri obhajovaní špecificky feministickej formy anarchizmu. Rozvíjať koncept ženstva ako otvoreného procesu taktiež znamená prekonávať rozpor medzi jednotlivkyňou a kolektívom. Ak je pravdou, že všetky telá sú cezosobnými procesmi, potom predpoklad, že existuje niečo ako čisté indivíduum, ktoré je oddelené alebo až protikladné vo vzťahu k danej kolektivite, je prinajlepšom zbytočná abstrakcia a prinajhoršom lživá fantázia.
3. Ktoré ženy? A ktorý anarchafeminizmus?
Ak je anarchafeminizmus spôsob nazerania, aký by mal byť jeho rámec? Osvojenie si anarchafeministického pohľadu znamená aj osvojenie si celého sveta ako rámca na rozmýšľanie o oslobodení žien. To implikuje prekonanie akejkoľvek formy metodologického nacionalizmu, ktorý by znamenal uprednostňovanie určitých žien, a teda určitých národných alebo regionálnych kontextov. Ak boj proti útlaku žien znamená, že musíme bojovať proti všetkým formám útlaku, potom etatizmus a nacionalizmus nemôžu byť výnimkou. Ak človek začne nazerať na dynamiku vykorisťovania tak, že pokladá štátne hranice za nespochybniteľný fakt, nakoniec bude vždy upevňovať ten istý útlak, ktorý mal pôvodne spochybniť. Sloganom by sme to mohli vyjadriť takto: „svet na prvom mieste“, pretože premýšľať v rámcoch menších ako celý svet je prinajlepšom naivný provincializmus a prinajhoršom neznesiteľný etnocentrizmus.
Kým niekoľko feministických teórií vyvinutých na globálnom Severe nepochopilo, v akom rozsahu sa emancipácia bielych žien zo strednej triedy udiala na úkor obnoveného útlaku voči telám ľudí pracujúcej triedy klasifikovaným na základe rasy, anarchafeministky a anarchafeministi tradične prijali inkluzívnejšiu perspektívu. Nie je náhodou, že väčšina anarchistických teoretičiek a teoretikov, od Kropotkina po Reclusa, vychádzala z geografie a/alebo antropológie. Tým, že skúmali procesy produkcie a reprodukcie života nezávisle od štátnych hraníc a v planetárnom meradle, dokázali sa nielen vyhnúť nástrahám metodologického nacionalizmu, ale aj vnímať globálne prepojenie foriem nadvlády, počnúc prepletením kapitalistického vykorisťovania s koloniálnou nadvládou. A nejde len o teoretičky a teoretikov – takýto globálny rámec je výrazne prítomný aj v aktivizme, a to nielen na globálnom Severe, ale i na globálnom Juhu. Napríklad rôzne anarchafeministické programy v Latinskej Amerike si rámec pre rozmýšľanie o politickej akcii vymedzili spoločným majetkom sveta, čím sa vyhli pocitu náležania k akémukoľvek národu, často zároveň zdôrazňujúc rasový rozmer útlaku žien.
4. Kolonialita rodu: iná žena je možná.
Ak prijmeme za rámec celý svet, do popredia vystúpi fakt, že ľudia nie vždy praktizovali koncept rodu, a navyše, ak ho aj praktizovali, často to robili úplne iným spôsobom ako my. Až spolu s celosvetovým kapitalistickým systémom sa všade presadila aj rodová binarita „muži“ verzus „ženy“. To neznamená, že pred kapitalizmom neexistovali pohlavné rozdiely, binárne rodové role však neboli tak univerzálne prijímané ako primárne kritériá klasifikácie tiel. Moderný kapitalizmus spravil z mononukleárnej buržoáznej rodiny a jej binárnych rodových rolí hegemóniu.
Marxistické feministky a feministi už dávno zdôrazňujú, že kapitalizmus potrebuje rozdelenie práce na základe rodu: keďže je založený na nekonečnom zvyšovaní zisku, potrebuje získavať nadhodnotu z námezdnej produktívnej práce, ako aj neplatenej reproduktívnej práce, ktorá je dodnes vykonávaná najmä telami, ktoré nie sú mužské. Povedané na rovinu, kapitalizmus potrebuje „ženy“, pretože potrebuje pracovať s predstavou, že ženy „nepracujú“, keď perú svojim manželom a deťom ponožky – ony iba vykonávajú svoju reproduktívnu funkciu, a teda napĺňajú svoju podstatu.
Stavajúc na týchto myšlienkach prišla nedávno Maria Lugones s užitočným konceptom „koloniality rodu“.3 Maria Lugones: „The Coloniality of Gender“ v The Palgrave Handbook of Gender and Development (London: Palgrave Macmillan UK, 2016). Snaží sa ním zdôrazniť to, ako spolu súvisia binárne rozdelenie „muž/žena“ a klasifikácia tiel na základe rasovej príslušnosti – obe boli exportované z Európy v procese koloniálnej expanzie, ktorú sprevádzalo celosvetové šírenie kapitalizmu. Lugones ukazuje, že v pôvodných amerických komunitách pred príchodom európskych osadníkov boli rodové role oveľa flexibilnejšie a pestrejšie. Viaceré pôvodné obyvateľstvá mali napríklad tretie rodové kategórie, prostredníctvom ktorých rozlišovali intersexuálne a queer subjektivity, kým iné (ako napríklad Yuma) určovali rodové role na základe snov – teda žene, ktorej sa snívalo o zbraniach, bola v praxi udelená rola muža. Existuje systematická prepojenosť medzi kapitalistickou ekonómiou, rasovou klasifikáciou tiel a rodovým útlakom.
Hoci sa na túto skutočnosť príliš často zabúda, klasifikácia ľudí na základe ich genitálii alebo farby ich pokožky evidentne nie je ľudskej mysli daná vopred. Klasifikácia tiel na základe ich pohlavia či rasy implikuje, okrem iného, nadradenosť vizuálneho vnímania. Takáto nadradenosť, podľa Oyèrónkẹ́ Oyěwùmí, je typická pre Západ, hlavne keď sa na ňu dívame z perspektívy niektorých afrických kultúr spred kolonializmu. Upozorňuje na to vo svojej kľúčovej práci Vynález žien: napríklad oyo-yorubské kultúry sa spoliehali oveľa viac na ústny prenos informácií než na ich vizualizáciu a hlavným kritériom na získanie sociálnej hegemónie bol vek.4 Oyèrónkẹ́ Oyěwùmí: The Invention of Women. Making an African Sense of Western Gender Discourses (Minneapolis: University of Minnesota Press, 1997). Pred kolonializmom dokonca ani nemali názov na rozdelenie mužov a žien – prosto nepraktikovali rod.
A preto premýšľanie o kolonialite rodu znamená aj premýšľanie o nadradenosti vizuálneho – hľadíme na telo a hovoríme: „Toto je žena!“ alebo „Toto je muž!“ Musíme však naďalej operovať v rámci vizuálneho vnímania, aby sme mohli spochybňovať hegemónne a heteronormatívne pohľady na ženstvo a vytvoriť nové cesty k ich subverzii. Keby sme to chceli vyjadriť sloganom:
„Iná žena je možná; iná žena tu je odjakživa.“
5. Prebiehajúci manifest:
Tieto slová by mohli byť začiatkom nového anarchafeministického manifestu. Na rozdiel od iných manifestov musí byť otvorený a vyvíjať sa – rovnako ako ontológia cezosobného, o ktorú sa opiera. S prihliadnutím na myšlienku Errica Malatestu, že anarchizmus je metódou, a nie programom, ktorý môže byť raz a navždy daný, spisovanie takéhoto manifestu by sa mohlo odvíjať pozdĺž troch osí:5 Errico Malatesta: Anarchia (Rome: Datanews, 2001), str. 39.
Prvá: Na počiatku bolo hnutie: anarchizmus neznamená absenciu poriadku, ale hľadanie spoločenského poriadku bez príkazcu. Hlavným príkazcom našich zaužívaných spôsobov myslenia o politike je štát. Keďže sme si navykli na život v zvrchovaných štátoch, máme napríklad tendenciu vnímať aj migráciu tiel po svete ako problém. Mali by sme naopak pamätať na to, že kým zvrchované štáty sú relatívne nedávnym historickým fenoménom (počas väčšej časti existencie ľudstva žili ľudia v iných politických formáciách), ľudské bytosti migrovali svetom od začiatku výskytu tzv. Homo sapiens. Homo sapiens je teda aj Femina migrans, alebo ešte lepšie, Esse migrans. Aj preto potrebujeme anarchafeminizmus, ktorý prekračuje hranice a etnocentrizmus.
Druhá: Proste to urob: neusiluj sa zmocniť štátnej moci, ani nečakaj na to, že ti ju štát udelí, začni si jednoducho uplatňovať svoju moc už dnes. Žiadať štátnu moc o uznanie alebo chcieť ju prebrať znamená reprodukciu tej istej štruktúry moci, ktorú musíme spochybniť. Nejde tu len o „rozmýšľaj globálne, konaj lokálne“. Takýto prístup znamená i to, že sloboda je dostupná každej a každému a možno si ju uplatňovať rôznymi spôsobmi, ktoré sa navzájom nevylučujú: vzoprieť sa rodovým rolám, hrať sa s nimi, odmietnuť sa prispôsobiť, občiansky neposlúchať, bojkotovať kapitalizmus a tak ďalej. Takéto druhy konania nie sú iba „lifestylovým anarchizmom“ alebo „individuálnymi stratégiami“, ako ich niektorí nazvali. Sú to politické činy samé osebe, ktoré môžu sprevádzať väčšie projekty – príkladov neustále pribúda: masové mobilizácie, generálne štrajky, rozmach komunitného bývania a „kvírenie“ rodiny po celom svete. Rozmýšľať nad telami ako procesmi cezosobného tiež znamená, že by sme sa mali vyhnúť falošnému výberu medzi individuálnymi a kolektívnymi stratégiami a pracovať na všetkých možných úrovniach. Útlak je globálny, takže globálny musí byť boj.
Tretia: Cieľ je prostriedkom, prostriedok je cieľom: hotový politický program pre anarchafeministický manifest by nemal a ani nemôže existovať. Ak je sloboda cieľom, sloboda musí byť aj prostriedkom na jeho dosiahnutie. Anarchizmus je metódou myslenia aj konania, pretože konanie je myslenie a myslenie je konanie. Tak ako sú pluralitné telá a ich útlak, pluralitná musí byť aj stratégia boja proti tomuto útlaku. Ako už dávno hovorili anarchistky a anarchisti: „znásob svoje spolky a osloboď sa“. Inými slovami, hľadaj slobodu vo všetkých svojich spoločenských vzťahoch, nie iba vo volebnej a inštitucionálnej politike, aj keď inštitúcie môžu byť tiež jednou z úrovní, na ktorých môžeme pôsobiť. Ale ak je sloboda aj prostriedkom aj cieľom, môžeme si predstavovať aj svet oslobodený od konceptu rodu a štruktúr útlaku, ktoré tento koncept vytvoril. A pretože telá rozdelené podľa rodu sú celosvetovo stále predmetom útlaku a nadvlády, potrebujeme anarchafeministický manifest tu a teraz. Avšak manifest by mal byť vnímaný ako rebrík, ktorého sa zbavíme, hneď ako sa po ňom vyšplháme. Proces takéhoto anarchafeministického projektu implikuje, že by sme sa mali snažiť dosiahnuť spoločnosť, ktorá prekonáva rozdelenie mužov a žien, a koniec koncov istým spôsobom aj feminizmus samotný.
Chiara Bottici
Autorka je docentka filozofie na New School for Social Research v New Yorku. Získala doktorandský titul na European University Institute vo Florencii a učila na Univerzite vo Frankfurte. Text vyšiel taktiež preložený do španielčiny, taliančiny a francúzštiny.
Z angličtiny preložila Sasi Moran
Tento text bol odprezentovaný na UNESCO Noci filozofie 16. novembra 2018 v Paríži a v plnej verzii pod názvom Anarchafeminism – Towards an ontology of the transindividual je dostupný online.
