Ako ovplyvní smrť legendárnej sudkyne a zvolenie jej nástupníčky dlhodobé procesy na Najvyššom súde USA?
V roku 1970 sa Sally a Cecil Reed, manželia žijúci oddelene, začali súdiť o správu pozostalosti po ich zosnulom synovi vo výške približne tisíc dolárov. Obaja podali návrh na súd v štáte Idaho, ktorý rozhodol, že správcom pozostalosti musí byť Cecil, nakoľko dedičský zákon štátu Idaho jasne uvádzal, že pri menovaní správcov nehnuteľností musia byť „muži uprednostňovaní pred ženami“.
Po sérii odvolaní, ktoré podali obe strany sporu, sa prípad dostal až pred Najvyšší súd, ktorý v roku 1972 jednomyseľne rozhodol, že diskriminácia na základe pohlavia v zákonoch štátu Idaho porušuje štrnásty dodatok ústavy, ktorý hovorí o rovnakej ochrane pred zákonom pre všetkých občanov a občianky Spojených štátov.
Reed vs Reed síce nie je rovnako známy prípad ako napríklad Brown vs Board of Education, no ako právny precedens je porovnateľne dôležitý, pretože vytvoril základ pre posudzovanie diskriminácie na základe pohlavia. Na jeho základe boli zmenené stovky zákonov a spomína sa v desiatkach neskorších rozhodnutí Najvyššieho súdu.
Obhajobu Sally Reed viedol Americký zväz pre občianske slobody (ACLU), v ktorom bolo len dva roky predtým založené oddelenie bojujúce proti diskriminácii na základe pohlavia. Viedla ho mladá právnička a profesorka práva na Kolumbijskej univerzite, Ruth Bader Ginsburg, neskôr známa aj pod skratkou RBG.
Ginsburg však pri prípade Reed vs Reed neskončila – na jeho základe a štrnástom dodatku stavala ona a ACLU procesy o zrovnoprávňovaní žien a mužov v prístupe k sociálnym službám, právam na pracovisku či kreditným kartám. Práve jej zápasy o viac finančnej a ekonomickej rovnoprávnosti boli mimoriadne dôležité v rámci širšieho feministického hnutia, nakoľko RBG aplikovala veľmi racionálny a postupný prístup ku každodenným diskrimináciám, ktorým museli americké ženy ešte v sedemdesiatych rokoch čeliť. Toto „aktualizovanie“ právneho systému sa dialo na pozadí kultúrnych a spoločenských hnutí a zmien.
Jej dielo zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov posunulo otázku rovnoprávnosti pohlaví v Spojených štátoch mimoriadne ďaleko, a to aj napriek neschváleniu Dodatku ústavy o rovnoprávnosti pohlaví (ERA). RBG používala všetky dostupné triky a prostriedky, od napádania chýb v daňových systémoch, zákonoch o sociálnom zabezpečení či dokonca zákonoch diskriminujúcich mužov, aby posunula právo na úroveň všeobecného povedomia o rovnosti pohlaví.
Ruth Bader Ginsburg zomrela 18. septembra tohto roku vo veku osemdesiatsedem rokov. Dá sa povedať, že napriek jej nesmiernemu životnému prínosu je dnes situácia na najdôležitejšom americkom súde viac než kritická. Desaťročia organizovanej snahy o konzervatívnu nadvládu nad Najvyšším súdom vstupujú do finálneho dejstva a je v záujme nielen práv amerických občanov, ale aj globálnej ekonomiky a odkazu osobností ako RBG, aby demokrati po týchto voľbách začali situáciu konkrétne riešiť.
„The Notorious RBG“
Ruth Bader Ginsburg nebola výnimočná len z pohľadu jej práce na poli rodovej rovnosti, ale aj samotnou podstatou toho, čo svojím príbehom reprezentovala. V roku 2020 bola na súde akousi spojkou s minulosťou amerického práva, ktoré sa posúvalo v čase cez organizované procesy napádajúce archaickosť viacúrovňového právneho systému amerického federálneho systému.
Bola advokátkou z čias, keď sa spoločenský pokrok musel posúvať cez súdne miestnosti, pretože zmena legislatívy bola jednoducho príliš pomalá alebo nemožná. Súdne miestnosti dávali aj menšinám alebo tým „menej mocným“ priestor na boj za rovnoprávnosť.
Životný odkaz RBG do istej miery vychádza aj z prostredia, z ktorého pochádzala. Brooklyn bol v prvej polovici dvadsiateho storočia centrom migrantov z východnej Európy a stredná škola Jamesa Madisona, na ktorú RBG chodila, zase transformačným mechanizmom pre deti robotníckej triedy na dôležité osobnosti verejného a spoločensko-politického života. Z rovnakej školy vzišli v podobnom čase aj dvaja laureáti ekonomickej Nobelovky, Robert Solow a Gary Becker, ako aj Senátor Bernie Sanders.
Práve dynamický New York prvej polovice dvadsiateho storočia ponúkal nesmierne množstvo očividných kontrastov moci a bezmocnosti, chudoby a bohatstva, nespravodlivostí a nerovností, ale aj príležitostí a ukážok, ako je všetko možné. Obdivuhodný počet potomkov imigrantov z najchudobnejších častí Ukrajiny, Litvy či Ruska sa neskôr zaslúžilo o celospoločenský pokrok práve cez prostriedky, ktoré ponúkal právny systém.
Brooklynské korene pomohli RBG dostať prezývku „The Notorious RBG“, podľa vzoru rapera Christophera Wallacea, tiež rodáka z Brooklynu, známeho aj ako „The Notorious BIG“, ktorého schopnosť vyjadriť náročnú realitu každodenného života neprivilegovaných skupín umením dostávala tému nerovnosti a nespravodlivosti do povedomia verejnosti paralelne so snahou o rovnoprávnosť pred súdmi.
Sila v nesúhlase
Na Najvyššom súde, kde pôsobila od roku 1993, bola sudkyňa Ginsburg členkou liberálneho krídla, ktoré by sa dalo charakterizovať ako krídlo akceptujúce ústavu ako „žijúci dokument“ s potrebou adaptácie zámeru textu na realitu dňa. RBG síce neobhajovala svoju filozofiu na absolútnej úrovni teórie práva smerom k verejnosti tak často a nahlas, ako to napríklad robí sudca Stephen Breyer, no jej špecifický pohľad na právo je viditeľný zo súdnych stanovísk, ktoré napísala.
Najznámejším procesom, v ktorom bola sudkyňa Ginsburg na víťaznej strane, bol proces United States vs Virginia z roku 1966, v ktorom súd rozhodol, že rozhodnutie Virginia Military Institute neprijímať ženy išlo proti štrnástemu dodatku ústavy, pretože nedovoľoval ženám rovnaký prístup k tým istým vzdelávacím metódam ako mužom.
Paradoxom však je, že širokej verejnosti sú známe skôr jej názory v procesoch, kde bola v menšine. Napríklad Ledbetter vs Goodyear alebo Epic Systems Corp vs Lewis boli dôležité procesy z hľadiska pracovného práva, v ktorých RBG stála na strane pracujúcich ľudí, snažiacich sa dosiahnuť spravodlivosť v nerovnom vzťahu so svojimi zamestnávateľmi.
Obzvlášť rozhodnutie súdu v prípade Epic System Corps vs Lewis je mimoriadne dôležité, nakoľko v ňom väčšina pod vedením sudcu Gorsucha, ktorého nominoval prezident Trump, limitovala možnosti zamestnancov súdiť sa na základe štandardného pracovného práva, pokiaľ majú v zmluve klauzulu vynucujúcu si individuálne arbitráže. Tie sa stali dôležitou súčasťou zmlúv v nespočetnom množstve odvetví vrátane tzv. „gig economy“, ako napríklad doručovanie jedla či taxislužba Uber. Zmlúv, ktoré musí podpísať každý, kto chce napríklad pre Uber doručovať.
Mimoriadne dôležitý proces bol tiež Shelby County vs Holder z roku 2013, v ktorom konzervatívna väčšina rozhodla, že špecifické obmedzenia na základe Zákona o volebných právach z roku 1965 sú zastarané, čo Ginsburg nazvala „vyhadzovaním dáždnika počas búrky, pretože na vás neprší“.
Toto rozhodnutie malo za následok mnohonásobné obmedzovanie volebných práv po celých Spojených štátoch, vrátane zatvorenia minimálne 1688 volebných miestností prevažne v menšinových okrskoch, či obmedzovania možností volebnej registrácie. Afroamerickí občania dnes čakajú na národnej úrovni v priemere dvakrát toľko na hlasovanie vo voľbách než belosi, v niektorých častiach Spojených štátov dokonca šesťkrát toľko.
Štáty s históriou inštitucionalizovanej „bielej nadradenosti“, ako Texas či Florida, dnes cez rôzne obmedzovania prístupu k voľbám, ako napríklad reštriktívnymi identifikačnými preukazmi, limitovaním skorších volieb či vyškrtávaním ľudí z voličských zoznamov, relatívne úspešne bránia volebnému vyjadreniu demografických zmien, ktorými prechádzajú.
Tak ako počas svojej kariéry advokátky v občianskoprávnej oblasti, Ginsburg nebola ani v rámci súdu tak „slepo“ radikálna, ako by sa mohlo zdať. Postupovala racionálne, premyslene, a i keď vyjadrovala silný nesúhlas, snažila sa budovať konsenzus v liberálnejšom krídle. Profesor práva na Harvarde Cass Sunstein charakterizoval Ginsburg ako „racionálnu minimalistku, ktorá sa snažila opatrne nadviazať na precedensy, a nie tlačiť ústavu smerom k svojej vlastnej vízii.“
Časom sa takýto postup však ukazoval ako čoraz menej účinný, nakoľko konzervatívni sudcovia nominovaní prezidentmi Bushom a Trumpom mali jasnú agendu – a tou bola transformácia Najvyššieho súdu na konzervatívnu inštitúciu, ochraňujúcu mocných pred akýmikoľvek snahami tých slabších, chudobnejších.
Od deviatich k trom
Je potrebné si uvedomiť, že to ako dnes vyzerá americký Najvyšší súd, ako aj federálne súdy odvolacie či spravodlivosť celkovo, nie je náhoda. Je to výsledok plánovaného procesu, v ktorom progresívne alebo liberálne časti spoločnosti buď neboli dostatočne tvrdé a bezškrupulózne, alebo jednoducho zaspali na vavrínoch.
Najvyšší súd pod vedením bývalého guvernéra Kalifornie Earla Warrena bol v šesťdesiatych rokoch vrcholom moderného liberalizmu. Vytvoril precedensy v mimoriadne dôležitých oblastiach; v rasovej desegregácii, volebných právach či kriminálnej procedúre, a to často absolútnou väčšinou, 9-0. Spoločným menovateľom týchto rozhodnutí bola ochrana tých slabších, teda nemajetných či minorít, pred nadvládou mocných.
Warrenovi sa však vo volebnom roku 1968 nepodarilo nahradiť vlastné miesto sudcom Abe Fortasom (vtedy sudcovské nominácie vo volebnom roku ešte republikánom prekážali) a pod sudcom Burgerom, ktorého nominoval prezident Nixon po víťazstve vo voľbách v roku 1968, sa pomaly začala konzervatívna revolúcia na súde. V sedemdesiatych rokoch to ešte nebolo tak viditeľné, nakoľko na súde boli viacerí sudcovia z Warrenovho súdu, no po nomináciách sudcov Powella, Scaliu, Rehnquista a Kennedyho sa začala väčšina preklápať na konzervatívnu a reaktivistickú stranu.
Z deviatich sudcov ochotných akceptovať nutnosť adaptovať právo na meniacu sa realitu sa pomaly stávalo päť, neskôr štyria a dnes sú na súde dokonca len traja. Znižujú sa aj osobnostné nároky, čo zreteľne vidieť na nominantoch prezidenta Trumpa.
Obaja predchádzajúci sudcovia nominovaní Trumpom, Neil Gorsuch a Brett Kavanaugh, študovali na rovnakej, mimoriadne drahej strednej škole na predmestí Washingtonu DC, a strávili väčšinu pracovného života pred nomináciou na tento najdôležitejší súd ako právnici pracujúci pre rôzne republikánske organizácie. Sudca Alito sa zase preslávil členstvom v organizácii Znepokojení absolventi Princetonu, ktorá vznikla na protest proti prijímaniu žien na túto univerzitu.
V kontraste s týmito privilegovanými príbehmi konzervatívnych sudcov (s výnimkou sudcu Thomasa) sú sudkyne ako Sonia Sotomayor, dcéra migrantov z Portorika, ktorej matka nikdy nehovorila anglicky, alebo Elena Kagan, prvá žena zvolená za dekanku Harvardskej právnickej fakulty. Jednoducho, konzervatívci vsádzajú na osvedčené karty.
Pokrytectvo legálneho originalizmu
Procesy dosadzovania sudcov a sudkýň sú organizované a dlhodobo plánované Spoločnosťou Federalistov, organizáciou ktorá navonok vystupuje ako nezávislý akademický spolok konzervatívne či libertariánsky zmýšľajúcich právnikov a sudcov, ktorí veria v originalizmus alebo originalistický výklad ústavy.
Po fiasku s nominovaním extrémne konzervatívneho sudcu Roberta Borka v roku 1987, ktoré sa Demokratom (aj vďaka vtedajšiemu senátorovi zo štátu Delaware, istému Josephovi Bidenovi, ktorý viedol Súdny výbor) podarilo zastaviť, potrebovali Republikáni a konzervatívne organizácie vytvoriť spoľahlivý systém, ktorým by vedeli dosádzať svojich ľudí na Najvyšší súd, ako aj nižšie úrovne federálnych súdov.
Používajú na to práve Spoločnosť federalistov, ktorú štedro financujú korporácie ako Chevron či Bratia Kochovci, teda rovnaké finančné skupiny, ktoré financujú kampane republikánov a benefitujú zo slabých regulácií.
Tento originalizmus je sám osebe dosť extrémna a pokrytecká ideológia. Originalisti tvrdia, že písomné právne texty vrátane ústavy sa musia interpretovať v pôvodnom význame, pevne stanovenom pri jeho prijatí – bez ohľadu na to, ako sa zmenil spoločenský kontext. Dnes je dominantnejšia dokonca odnož originalizmu, uznávajúca takzvaný „verejný originálny význam“, podľa ktorej význam právneho textu nie je určený zámermi jeho autorov, ale skôr jeho verejným dobovým výkladom – t. j. tým, ako by ho pochopil typický informovaný čitateľ danej doby. Vyjadrený alebo nevyjadrený „úmysel“ tých, ktorí zákon napísali alebo prijali, je pri takomto prístupe nepodstatný. Ak sa vám zdá, že táto vágnosť ide proti tomu, o čom by mal originalizmus byť, začínate rozoznávať pokrytectvo a zneužívanie práva v prospech ekonomických a mocenských záujmov v pozadí.
Posledná sudkyňa nominovaná prezidentom Trumpom a schválená senátom bezprecedentne tesne pred voľbami, Amy Coney Berrett, sa hlási práve k originalizmu. V jej prípade však ide o ešte extrémnejšiu verziu – kým jej mentor Scalia presadzoval sudcovskú zdržanlivosť v prospech originálneho významu textu, Berrett sa nebojí aktívne vytvárať precedensy v prospech konzervatívnej ideológie.
Napríklad v procese Wallace vs GrubHub z augusta tohto roku, ktorý sa zaoberal podstatou práce doručovateľov jedla v spoločnosti podobnej Woltu, rozhodla v zmysle „originalizmu“ v prospech veľkých firiem a extrémne zúžila definíciu toho, čo sa môže považovať za obchod medzi americkými štátmi. Následkom je sťažovanie prístupu k vyplácaniu nadčasov a podobných pracovných benefitov u tisíckam kontraktorov v donáškových spoločnostiach.
Líder väčšiny v Senáte, Mitch McConell urobil zo súdov singulárnu legislatívnu aktivitu republikánov v Kongrese – nakoľko republikáni a priori neveria v nutnosť federálnej vlády konať, jediné čo ich vedelo posledné roky spojiť, boli nominácie federalistických sudcov na federálne súdy.
To, že bol prezident Trump schopný nominovať vyše dvesto federálnych sudcov, ako aj troch sudcov Najvyššieho súdu, je do veľkej miery spôsobené skutočnosťou, že republikáni v Senáte blokovali všetky sudcovské nominácie prezidenta Obamu v posledných rokoch jeho administratívy.
Neférová hra sa nedá vyhrať férovým spôsobom
V predvolebných debatách sa nominanta demokratov, budúceho prezidenta Joea Bidena, novinári viackrát opýtali, či plánuje zväčšiť počet sudcov na Najvyššom súde, z terajších deväť, aby dokázali liberáli kontrovať dominancii konzervatívcov. Tento proces sa označuje termínom „court-packing“ a raz sa oň už demokratický prezident pokúšal – konkrétne v roku 1937, keď ekonomické politiky v druhej vlne „New Dealu“ prezidenta Franklina D. Roosevelta opakovane narážali na konzervatívnu väčšinu na Najvyššom súde.
Vtedajší plán zastal na neochote Kongresu búrať precedensy, no dnes, v dobe ovplyvnenej aroganciou Mitcha McConella prijať akýkoľvek kompromis, nemusia byť demokratickí členovia Kongresu podobne opatrní v prípade, že by sa im v januári podarilo vyhrať dve zostávajúce kreslá v senáte.
Formálne im v tom nič nebráni – Ústava nešpecifikuje počet sudcov a ten sa počas dejín menil. Väčšinu času ich síce bolo deväť, no medzi rokmi 1863 a 1866 ich bolo dokonca desať. Na zmenu počtu stačí jednoduchý zákon.
Ak budú mať demokrati snahu presadiť ambicióznu legislatívu zameranú na riešenie problémov, ktorým Spojené štáty a globálna komunita dnes čelia, ako napríklad Green New Deal reagujúci na klimatickú krízu či potrebu reformy zdravotníctva, je veľmi pravdepodobné, že ich plány zastaví konzervatívna väčšina na Najvyššom súde, pomocou úzkej a účelovej interpretácie niekoľkých pasáží ústavy.
Americkí demokrati, a progresívne zmýšľajúci politici a političky po celom svete, by si preto mali uvedomiť to, čo konzervatívci chápu už desaťročia – že na presadenie vlastnej predstavy o spravovaní štátu treba jednoducho vyhrať voľby a získať moc. Že body za etickú nadradenosť sa neudeľujú a treba využiť všetky dostupné prostriedky v rámci právneho a politického systému.
Tak ako to robila Ruth Bader Ginsburg, v prospech rovnosti, spravodlivosti a rovnoprávnosti, počas svojho profesionálneho života.
Autor je ekonomický antropológ a vládny analytik, text predstavuje výlučne jeho súkromný názor
