Tak ako predpony post-, neo-, trans- či pseudo- alebo sub-, aj výraz alternatívny je reaktívny. Obracia sa k minulému, alebo do minulosti či budúcnosti odchádzajúcemu aktuálnemu, s ponukou možnosti. Alternatívne (alter- = to druhé) nie je podmet, ale nádejeplný prísudok. Nie je entitou sám osebe, ale iba jej generickou črtou. Alternatívne sa rodí mimo, alebo vo vnútri pojmu, ku ktorému je kritické. Alternatívne (z natívneho, z prírodného, z narodeného) nás z neho smeruje von – tvoriť to druhé, alebo sa chce podieľať na zmene priamo toho prvého pojmu v jeho jadre. Alternatívne môže byť kontra-, anti-, čo však nemusí znamenať nepriateľstvo – iba označenie pozície oproti, tvárou v tvár, z očí do očí, alebo samozrejme aj legitímne odvrátenie sa.
Alternatívne môže označovať inakosť a v preexponovanej zosobnenosti značiť schizofrénnosť.
Súčasné používanie výrazu alternatívny je protichodné (či až nepriateľské) voči jeho (viac či menej) exkluzívnemu poziciovaniu v rámcoch autonomistickej ľavice od polovice 70. do polovice 90. rokov 20. storočia. Vtedy bol termín alternatívny používaný ako východisko kritiky skorumpovaného stredného (či hlavného) prúdu, silne sa zakotvujúce v popkultúrnom prostredí, predovšetkým v hudobnom priemysle, hlavne mladých generácií. Bolo to uvedomenie si nerekonštruovateľnosti veliacich inštitúcií, čo ústilo do spontánnej produkcie D.I.Y. (urob si sám) vlastných subjektívnych inštancií. Alternatívne bolo súvzťažné s progresívnym, bez hegemonicky objektivizujúceho apetítu celospoločensky vládnuť. Alternatívne smerovalo skôr k budovaniu paralelných svetov. Bolo excentrické. Synonymom alternatívneho (nasledovateľa counter-culture, sub-culture či vojensko-kriminálneho undergroundu, podzemia, podsvetia… – subverzívnych produkcií odporu) bolo vtedy preto aj nezávislý. Stratégiou autonomistického alternatívneho internacionalistickej povahy sa stalo odčlenenie sa, secesia. Áno – secesia, tak ako už Wiener Secession v druhej polovici 19. storočia:
Konflikt vo vnútri rakúskej Asociácie umelcov ústil do odčlenenia sa skupiny tvorcov, ktorá následne založila Úniu umelcov. Únia si hneď postavila manifestatívny Das Haus der Wiener Secession v modernom štýle, alebo ako oni seba pripájali k Jugendstil-u (k „mladému štýlu“, mladý = nový = živý, s dlhou budúcnosťou). Bola to reakcia na reakcionársky Künstlerhaus materskej Asociácie postavený v pseudorenesančnom štýle (vo viere zachovania nekonečnej rekonštruovateľnosti kontinuity, s dlhou minulosťou). Kontrastná reduktívnosť interiéru budovy viedenskej secesie sa zas stala pionierom budúcej typológie galérií určených pre výtvarné umenie (predznamenávajúca takzvanú white-cube) a stále dokonale slúži aj potrebám súčasného umenia.
Vyhýbavosť nemusí znamenať alibizmus. Vyhýbavosť môže byť iba rozumným (či spontánnym) obídením prekážky, ako sa aj významný súčasný (podotýkam materialistický) filozof Ray Brassier pýta: „Čo si myslíme, kto sme, aby sme hovorili o Bohu?“ – ak sú otázky, na ktorých odpovede si nemôžeme nárokovať, tak si ich neklaďme.
Secession znamená odlúčenie sa (Únie od Asociácie). Nie je to nič peknučké, ako si to mnoho nielen laikov nahovára. Je to proklamatívne oddelenie sa od minulosti (protichodný prístup voči pseudorenesančnosti Asociácie). Takéto separatizmy 19. storočia nepoznáme iba z vyhlásení stále sekulárnejšej moderny, ale aj z viacerých trendov v kresťanstve. Pseudorenesacia je historizmus5 (na piatu), lebo pred klasicizmom4 už samotná renesancia3 sa obracia k návratu Ríma2, a ten už iba kanibalizoval grécku antiku1, ktorá apropriovala celý multikulturalizmus mediteránu a Blízkeho východu0 (až -X) podľa vlastnej ľubovôle do navonok pôvodného celku.
To, čo sa u nás zaužívalo ako secesia a v nemecky hovoriacom prostredí sa volá Jugendstil (mladý), sa vo Francúzsku nazýva Art Nouveau (nový), v Británii Modern Style (terajší), v Taliansku aj Stile Liberty (slobodný), v Južnej Amerike aj Republicano alebo Nacional. Český rondokubizmus tiež neskôr formoval základy tzv. národního stylu. Národná emancipácia priniesla nacionalizmus a nacionalizmus priniesol nacizmus. To, ako sa (nielen) u nás zaužíval termín secesia pre Jugendstil, je mierne mätúce, lebo secesia postupne zahŕňala všetky prichádzajúce -izmy od impresionizmu po funkcionalizmus. Pravým zámerom secesie bolo spojiť všetky možné súvisiace odbory a vytvoriť gesamtkunstwerk umenia, remesiel, dizajnu a architektúry po vzore britského smeru Arts and Crafts.
Za moderných sa vtedy považovali tí, ktorí hľadeli do budúcnosti, (vpred) na rozdiel od tých akademických, ktorí trvali na pretrvávaní (konzervovaní) akýchsi tradičných hodnôt (vzad, pseudo-, neo-, historizmus).
Pozeranie dopredu je aj základom metodológie prevádzky dočasných výstav – už práve Secession štatutárne odmietla zbierkotvornú, konzervačnú/konzervatívnu činnosť. Ich pozeranie dopredu bolo však iba hedonistickým hľadením cez kaleidoskop euforického optimizmu (roztrieštenie slohu na štýly = koniec monizmu), lebo prítomnosť a minulosť boli ťaživé. Únia nemala na mysli zničenie Asociácie, iba akúsi liberálne hravú koexistenciu.
Obe ikonické budovy, jedna žiarivá a druhá matnejšia, avšak tiež dostatočne ozdobná (ako úsvit dopredu a súmrak dozadu), stoja dodnes na viedenskom Karlsplatzi (na významnej dopravnej tepne, ako aj v legendárnom drogovom temne). Secession zotrvala na rovnakom štatúte, ale Künstlerhaus sa anachronizmu vzdal a dnes sa snaží zápasiť so Secession na totožných platformách kontemporaneity. Avšak už nie Künstlerhaus, ale práve Secession sa veľavravne nachádza na rube rakúsko-európskej 50-centovky.
Secession bola postavená pri vstupe na centrálny trh – Naschmarkt, vo štvrti, ktorá sa vtedy práve začala vehementne džentrifikovať. Toto poziciovanie odkazovalo k jej záujmu o dynamiku života nových spoločenských vrstiev, v ktorých galéria secesie videla svoje čerstvé obecenstvá. Secession bola už vtedy vyslovene socialistická a zároveň si chcela pripojiť autochtónny prívlastok Nasch- = chcela byť „lahôdkou“. Na priečelí secesie tróni ľudovo nazývaná Zlatá kapusta – Secession komplexne ilustruje vzťah umenia a trhu, konzumerizmu. Ich heslo DER ZEIT IHRE KUNST. DER KUNST IHRE FREIHEIT. (KAŽDEJ DOBE JEJ UMENIE. KAŽDÉMU UMENIU JEHO SLOBODU.) vyjadruje prepojenie umenia a liberalizmu.
Secession začala vydávať periodikum Ver Sacrum (Svätá jar), metaforicky nasledujúc jeden z prastarých rituálov. Ver Sacrum sa vykonával ľudskou obetou a neskôr bol zmäkčený núteným odchodom mladých z domova (v momente vykazovania sekundárnych pohlavných znakov), depatriáciou – migráciou. Vyhnanie detí bolo ekonomicko-ontologickým imperatívom hľadania si vlastnej obživy, budovania vlastnej rodiny — odčlenenia, nezávislosti.
Členovia secesie boli úzko prepojení s akademikmi a praktikmi Medicínskej univerzity (vtedy jednej z najrevolučnejších inštitúcií vo svojom odbore na svete), skrz pravidelné budoáre manželiek profesorov. Dialóg umení a vied bol vtedy výrazne fertilný.
Musím pripomenúť, že viedenská secesia nebola prvou, iba nasledovala gestá svojich nemeckých kolegov už motivovaných parížskou spolkovou inteligenciou. V tom čase došlo v Spojených štátoch aj k odtrhnutiu sa siedmich južných štátov trvajúcich na zachovaní otrokárstva, ktoré sa samonazvali Confederate States of America. Ten akt nazývame secesiou v Spojených štátoch.
Secesia sa inými slovami pomenováva aj politickým rozvodom.
Ale vráťme sa späť k alternatívnemu, ktoré má svoje zdroje práve v popisovaných hnutiach. Pokladám za dôležité zdroje pripomínať, v zmysle hlbšieho chápania možnej následnosti.
Alternatívne 70. až 90. rokov vyjadrovalo morálny, kvalitatívny nárok. Vyznačovalo sa vyčlenením, vytváraním autonómnych zón a parainštitucionálnych sietí (takzvaných nezávislých vydavateľstiev/indies, s grass-root koreňmi už na začiatku 50. rokov). Toto kultúrne prostredie narástlo do takých významných rozmerov (ich pôvodnými vysielačmi boli predovšetkým vysokoškolské rozhlasové stanice), že zaznamenalo záujem práve tých mainstreamových médií už v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Spomeňme neskorovečerné vysielanie Alternative Nation (*1992) vtedy globálne dominujúcej Music Television. V roku 1997 MTV reláciu zrušila kvôli uvedomeniu, že žánre dovtedy (viac či menej) izolované/emancipované, prenikajú do prime-timeového vysielania, že alternatíva a mainstream sa zlievajú. Bolo to tak preto, že internet a ním poskytovaná dostupnosť rôznych zaznamenávacích technológií priniesli neobmedzené možnosti (ľudovej) produkcie, publikácie a distribúcie, spolupráce, zdieľanej ekonómie, zásahu.
90. roky vyrástli už bez potreby nadradenejších kategórií z popola moderny, z prachu izmov, ktorých sa secesia tak nádejala. Ich roztrieštenie slohu na štýly, -izmy = koniec monizmu priniesol síce úžasne generatívnu dynamiku pojmotvorby, ale žiadnu záväznejšiu gramatiku. Absenciu rádu môžeme pokladať aj za jedno z tkanív neoliberalizmu.
Vyprchanie nároku alternativity a nezávislosti z progresívnej kultúry iba potvrdzuje úprimnú prospektívnosť – nemôžeme mať predsa taký politický nárok, ktorého uskutočnenie nie je ani aspoň utopické, a nechceme a nebudeme pokrytcami ani za cenu odcudzenia sa. Internet prináša zodpovedajúce vedomie nemožnosti úniku preč z medzičasom kompletne, nenávratne presieťovanej prírody.
Lenže práve na opačnom konci politickej polarity, v krajnom konzervativizme, sa medzičasom ideologicky uvoľnený termín alternativity v prvej dekáde nultých rokov znovu začína hláskovať – ako Alt-Right, nedávno vnútorne detailizovaný zmäkčenou frakciou na Alt-Light. Alt-Right neoznačuje už odčlenenie sa a vytvorenie autonómnych podvratných domén mimo, ale naopak včlenenie svojich subverzívnych domén do stredu záujmu. Ich požiadavka sa opiera o slobodu slova a umne narába s terminológiami, na ktoré naše okruhy zanevreli. Alternatívna pravica je radikálne vyhýbavý pojem, lebo popravde zastupuje prívlastok extrémny. Alternatívna pravica združuje, legalizuje množinu krajne pravicových hnutí, aby sa vyhli pravdivému označeniu ilegálnym neonacizmom. Trend neutralizácie jazykovej podoby extrémizmu (pojmové roztrusovanie) sa rozširuje v planetárnom rozmere. Je to metodologicky podobné ako správanie zápasu priemyslu generatívnych syntetických drog s represívnymi orgánmi. Lingvistická neutralizácia súvisí s faktom jazykovej totality (či dokonca tyranie) aj nad elektorálnym priestorom. Nejde im až tak o konštruktívne vládnutie, ale predovšetkým o vyhratie volieb – o ovládnutie. Alternatívne dnes je súvzťažné s regresívnym. Je centrické, reakcionárske.
Predponu alt- však znovu používa aj ľavicový akceleracionizmus (nová Nová ľavica). Aktuálne sa tak deje v manifeste #Alt-WokeTM („alternatívne prebudenie“, publikované vo februári 2017 newyorským kolektívom ANON, súčasti štruktúr PoC = People of Colour/pod hnutím Black Lives Matter, skrz pedagogickú platformu The New Centre for Research & Practice). #Alt-WokeTM podporuje realizáciu nepodmieneného, univerzálneho základného príjmu, biotechnológiu a krajnú energetickú reformu v zápase proti klimatickým zmenám, otvorenie hraníc, nové formy urbanizmu a likvidáciu Západnej hegemónie. Jedna z téz #Alt-WokeTM znie (voľne prekladám): „Kultúra je dôležitejšia než politika. Zákonodarstvo je reakciou na kultúru a nie naopak. Zmeň kultúru, aby sa zmenila politika. Technológia sama nestačí poraziť kapitalizmus. Meme môžu ukradnúť voľby, ale nemôžu vládnuť spoločnosti.“ #Alt-WokeTM samo seba označuje za „poptimistické“ hnutie. #Alt-WokeTM si plne uvedomuje, že online priestor pravdivo umožňuje občianske ovplyvňovanie elektorálneho procesu rozhodujúcim spôsobom, na rozdiel od medzičasom už iba dekoratívnosti výlučne festívnej ulice.
Alternatívne je formálnym vyjadrením nádejnej možnosti. Verbálne proklamujúca antisystémová pravica alebo ľavica, ktoré s tým termínom ad absurdum narábajú, chcú v mnohom to isté (napríklad odstránenie chudoby), ale pôvod toho zla a možné riešenia vidia v nezlučiteľnom inom. Preto je ešte urgentnejšie akútne sa zapodievať stále jasnejším popisom rozdielností.
Na konci mi však vyvstávajú otázky, ktoré si, pri podobných (am)bivalenciách kladiem:
Je správne (či dobré), aby potomkovia autonomistickej ľavice (aj keď z rozumných východísk) opustením prenechali vlastnú doménu extrémnej pravici?
Je tá doména (alternativita a iné) už naozaj natoľko devalvovaná?
Alebo sa opäť pustíme do súťaže o asociované domény, tak ako to robí #Alt-WokeTM okruh?
Možno je taký lingvisticko-poetický zápas absolútne zásadný, lebo komunikačný priestor, ktorý predurčuje podstatnú väčšinu konania holého života, je predsa jazykovo a znakovo dominujúci. Tak ako #Alt-WokeTM (= trade mark / ochranná známka, ochrana znaku a významu, formy a obsahu) podotýka, že mémy dokážu ukradnúť voľby, ale nedokážu vládnuť, tak by sme si ani tie voľby nemuseli nechať vziať. To nie je nerealistické – na vrchole akejsi historickej krivky vyčerpávajúcej kontinuity a preto vyžadujúcej (možno secesné) zmeny. Ak sme si istí nemožnosťou konkrétnej pojmovej revitalizácie, tak by sme nemali umožňovať ich neutralizáciu (v širšom zmysle anestetickým konzervatizmom, centrizmom). Ak ich definitívne považujeme za kaput, ak ich pochovávame, mali by sme sa postarať o udržateľné nájmy pôdy dôstojných hrobov ich dát.
Autor je pišúci výtvarník, spevák a kurátor
