Bývanie môže znamenať a historicky znamenalo rôzne veci. Aby sme však pochopili, ako za ostatných zhruba štyridsať rokov došlo k zásadnému významovému posunu, musíme túto transformáciu zasadiť do dynamiky širšieho politicko-ekonomického kontextu. Na začiatku stál spoločenský statok a kľúčový prvok sociálnej reprodukcie, ktorého univerzálny dostatok je ideálom a cieľom implementácie spektra politík a fungovania inštitúcií. Postupne sa pretransformoval smerom k osobnému vlastníctvu a komodite, až po predmet investovania a špekulácií na globalizovaných finančných trhoch. Pri sledovaní tejto premeny sa len ťažko vyhneme konceptu neoliberalizmu, akokoľvek je používanie tohto pojmu problematické.
Vo všeobecnosti pojem neoliberalizmu odkazuje na politický projekt zahŕňajúci redukciu štátnej intervencie v sociálnej a ekonomickej oblasti a zdôraznenie nadradenosti trhových procesov. A hoci globálne ekonomické efekty a vplyvy generických procesov deregulácie, liberalizácie a privatizácie sa snúbia s miestne špecifickými systémami politík, historicky zdedenými inštitucionálnymi prostrediami a sociálnymi a ekonomickými podmienkami, a takto spolu generujú v jednotlivostiach často odlišné lokálne výstupy, tieto nezakryjú spoločné korene. „Najúspešnejšia ideológia v histórii“ sa tak podpísala pod zásadný obrat v mestských politikách a politikách bývania, ktorý sa pod vplyvom globalizácie rozšíril do rôznych kútov sveta.
Povojnovú situáciu najmä v západnej Európe, no i mnohých ďalších krajinách charakterizovali sociálne reformy hnané túžbou odstrániť negatívne spoločenské dopady nespútaného kapitalizmu prostredníctvom komplexnej podpory a zabezpečenia všeobecnej dostupnosti v kľúčových oblastiach ako zdravie, vzdelanie a sociálna politika. Bývanie predstavovalo jeden z pilierov tohto systému vychádzajúceho zo základnej tézy keynesiánskeho dopytového modelu, podľa ktorého zdravá, vzdelaná a dobre bývajúca pracovná sila bude základom dopytu udržujúceho rast priemyselnej produkcie. V praxi boli realizované rôzne podoby architektúry štátnej podpory bývania, od budovania a poskytovania bývania vo verejnom vlastníctve cez subvencie privátnym poskytovateľom prenájmov až po regulácie trhov s bývaním s cieľom chrániť nájomcov. Treba ešte povedať, že politiky mestského rozvoja a bývania boli pevne ukotvené v rámcoch národných štátov, a tie zase operovali v medzinárodnom prostredí dôslednej regulácie finančného a menového systému. Od 70. rokov minulého storočia bol však tento systém konfrontovaný sériou kríz, ktoré sa prejavili spomalením dovtedy vysokých mier rastu západných ekonomík, rastom nezamestnanosti a inflácie. Ekonomická realita vytvorila podmienky pre ideologický útok na základy existujúceho usporiadania, súčasťou ktorého bola viera, že trhy ako najracionálnejšie nástroje distribúcie zdrojov dokážu regulovať nielen alokáciu vlastného bývania, ale tiež umožňujú ďalej experimentovať s finančnými produktmi kreatívne vystavanými okolo sféry bývania.
Súkromné je dobré
Zvolenie Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej predstavovalo začiatok prvých ozaj zásadných pokusov s realizáciou neoliberálnych ideí v celoštátnom meradle (ak teda nerátame Pinochetovo Čile, teda pokus, ku ktorému sa, z pochopiteľných dôvodov, aj mnohí z inak oddaných obhajcov myšlienok trhovej utópie priznávajú len s rozpakmi − výnimkou u nás je už asi len Nadácia F. A. Hayeka). Thatcherizmus mohol konfrontovať pomerne rozvinutý sociálny štát, ktorého deštrukcia − zahŕňajúca systém verejného bývania − predstavovala tak symbol, ako aj inšpiráciu pre podobné procesy v ďalších krajinách. Cieľom bolo zásadne transformovať celý systém bývania, ktorý by išiel ďaleko za jednoduchú privatizáciu existujúceho bytového fondu a ukončenie úlohy verejného sektora vo sfére zabezpečovania potrieb bývania, hoci tieto boli jeho nedeliteľnou súčasťou.
Ešte na začiatku 80. rokov žila vo Veľkej Británii približne tretina domácností v bytoch vo verejnom vlastníctve. Konzervatívne vlády využili počas tejto dekády dva vzájomne sa posilňujúce mechanizmy s cieľom privatizovať veľkú časť verejného bývania. Na jednej strane to bol odpredaj nehnuteľností aktuálnym nájomcom za veľkoryso zvýhodnené ceny, pričom zvyšovanie atraktivity privatizácie pre miestne samosprávy bolo dosiahnuté prostredníctvom razantného škrtania podpory obecného bývania. Neskôr tento proces ešte posilnila podpora transferu celých obytných súborov do rúk súkromných spoločností sprevádzaná dereguláciou nájomného a postupným okliešťovaním schém finančnej podpory. Privatizácia veľkej časti bytového fondu a všeobecné stiahnutie sa verejnej sféry zo sektora bývania však boli len prvým krokom na ceste ku komplexnejšej premene a k vytvoreniu väčších a silnejších finančných trhov s bývaním.
Nech pracuje trh
Úspech neoliberálnych politík na úrovni štátov otváral možnosti transformácie globálnych štruktúr vládnutia a šírenia transformačných politík do krajín globálneho Juhu a neskôr postsocialistického priestoru. Dôležitým znakom bola nárokovaná univerzálna platnosť predkladaných modelov, riešení a použitých stratégií, kde oslobodenie trhových síl bolo vnímané ako jediný a najsprávnejší liek bez ohľadu na odlišnosti existujúcich regulačno-inštitucionálnych prostredí. Správa Svetovej banky týkajúca sa problémov bývania z roku 1993 s názvom Housing: Enabling Markets to Work nenecháva miesto pre pochybnosti, v čom sa zmenil základ navrhovaných politík. Na rozdiel od koncepcií podpory ekonomického rozvoja platných do začiatku 80. rokov, v ktorých jadre stál ako nástroj rozvoja a korekcie trhových zlyhaní štát, podľa nových chápaní to mal byť neregulovaný trh, ktorý nielenže prinesie všeobecný rast a prosperitu, ale vyrieši viaceré špecifické problémy vo sfére bývania. V mnohých krajinách sa tak mohol zopakovať postup rýchlej privatizácie verejného bývania: drasticky sa škrtali investície do jeho rozvoja spolu s redukciou v oblasti sociálnych politík podpory bývania a welfare programov, čo bolo sprevádzané dereguláciou finančných trhov.
Ústup štátu z pozície finančného podporovateľa realizácie politík bývania, komodifikácia bývania a deregulácie finančného sektora umožnili globalizovanému finančnému kapitálu prakticky ovládnuť oblasť produkcie a distribúcie bývania. Liberalizácia trhu s hypotékami prostredníctvom rôznych politík (od rušenia stropov úrokových mier cez uvoľňovanie kontroly poskytovania úverov po rušenie obmedzení vstupu na hypotekárne a finančné trhy) viedla k rastu atraktivity investovania a špekulácie, a tak dnes vo viacerých vyspelých ekonomikách, nevynímajúc USA, Veľkú Britániu či Japonsko, veľkosť rezidenčného hypotekárneho trhu predstavuje 50 – 100 % HDP. S dereguláciou a liberalizáciou finančných trhov a rastom cien nehnuteľností dochádza k negatívnej zmene v pomeroch príjmov a cien nehnuteľností, a zároveň ich dlhodobý rast ďalej povzbudzuje špekuláciu a tvorbu bublín. Tie sa spolu podpisujú pod klesajúcu dostupnosť bývania, ktorá sa už na mnohých miestach prestala týkať výhradne sociálne slabších.
Domov ako komodita
Načrtnutá perspektíva na jednej strane spochybňuje trhový princíp ako efektívny nástroj riešenia dostupnosti bývania, na strane druhej rámcuje paletu možností, ako situáciu riešiť. Skôr ako s technickým problémom máme do činenia s problémom politicko-ekonomickým, produkovaným špecificky nastavenými sociálnymi vzťahmi, ktoré vytvárajú nedostatok a nedostupnosť. Systém produkcie a distribúcie bývania je výsledkom zápasov rôznych sociálnych skupín a tried, pričom kľúčovou je úloha a pozícia verejného sektora v širšom ekonomickom systéme. Popri čiastkových zápasoch zacielených na konkrétne manifestácie základného hodnotového rozporu sa treba zamerať práve na jeho povahu. Vybrať si medzi bývaním ako úžitkovou alebo výmennou hodnotou; ako žitým a pre realizáciu života nevyhnutným priestorom alebo komoditou a prostriedkom akumulácie; medzi domovom alebo nehnuteľnosťou. Tento konflikt nie je produktom neoliberalizmu, počas obdobia ostatných štyridsiatich rokov sa však nebývalým spôsobom obnažil.
Autor je sociálny geograf
