Nové Hodvábne cesty prechádzajú Albánskom, Čiernou Horou až po Slovinsko. Najsilnejšie vzťahy však Peking nadviazal s Belehradom, pričom táto priateľská spolupráca siaha až do roku 1999, keď americké bombardovanie zničilo čínsku ambasádu v bývalom hlavnom meste Juhoslávie. Dnes tento výnimočný vzťah prispieva k dynamike srbskej ekonomiky, aj keď nie vždy si získava podporu obyvateľov.
Tri ženy držia stráž v búdke postavenej na kraji cesty, ktorá prechádza stredom dediny Krivelj, v srdci banského regiónu Bor na východe Srbska. Malé ohnisko zohrieva ešte stále chladný jarný vzduch a do búdky vedie elektrický kábel, vďaka ktorému môžu vo vnútri sledovať televíziu. Sused prináša z domu šálky tureckej kávy, keď náhle zvolá: „Auto! Vyjdite von, to sú čínski bratia!“ – takto sarkasticky ich označujú, kým belehradská vláda vyzdvihuje priateľstvo s „bratom“ Si Ťin-pchingom. Ženy okamžite zablokujú cestu a prinútia auto „čínskych bratov“ otočiť sa a odísť.
Podobné scénky sa opakujú niekoľkokrát denne od 29. januára, keď miestni obyvatelia postavili zátarasu s nápisom „Nie ste tu vítaní“. Uzavretie povrchových medených baní, ktoré obkolesujú Krivelj, sa plánoval už od 70. rokov minulého storočia. Banský komplex a hutnícke závody Bor (RTB Bor), ktoré nadviazali na tradíciu Francúzskej banskej spoločnosti Bor založenej v roku 1904, boli až do roku 2018 vo vlastníctve srbského štátu. V tom roku však Srbská republika predala 63 % jeho podielu čínskemu ťažobnému gigantovi Zijin Mining Group.
Číňania vtedy sľúbili, že vezmú na seba dlh vo výške 200 miliónov dolárov, ktorý mala štátna firma, zachovajú päťtisíc pracovných miest a v priebehu šiestich rokov investujú miliardu eur. Odvtedy ťažba napreduje nezastaviteľným tempom – celé pohorie je ničené výbuchmi. „Zlato a meď sa v našom regióne ťažia už od antiky,“ vysvetľuje Jasna Tomićová, ktorá vedie radu obyvateľov Krivelja. „No odkedy sem prišli Číňania, život sa pre štyridsaťštyri rodín, ktoré tu ešte zostali, stal neznesiteľným. Vzduch je nedýchateľný, steny na domoch praskajú. Zijin plánuje postaviť priehradu na výrobu vlastnej elektriny. V januári prechádzali dedinou nákladné autá každú minútu.“
Keď dedinčania zablokovali jedinú prístupovú cestu k bani Novo Cerovo, podarilo sa im na dva týždne zastaviť ťažbu medi. Zijin však čoskoro začal využívať obchádzkovú trasu vedúcu cez horskú cestu. Práce na priehrade sa ale dodnes neobnovili. Opustené stavenisko, ktoré leží len tristo metrov od centra Krivelja, je vystavené vetru. Na polozničených budovách visia tabule s varovnými nápismi v čínštine a, v nesprávnom preklade, aj v srbčine: „Bezpečnosť pochádza z bdelosti, nešťastie je paralyzované.“ „Takto vyzerá spojenie komunistickej propagandy a Google Prekladača,“ poznamenáva s úsmevom bývalý baník, ktorý nás sprevádza. Jasna Tomićová tvrdí, že nenašla žiadneho seriózneho partnera ani medzi predstaviteľmi čínskej spoločnosti, ani u srbských úradov. Ministerstvo baníctva a energetiky však v e-mailovej odpovedi uvádza, že „plánovanie presídlenia a relokácie dediny Krivelj prebieha od roku 2014 v súlade s najvyššími medzinárodnými normami“ a že dve tretiny obyvateľov s presídlením súhlasili. Tento bod Jasna Tomićová ani jej kolegovia z blokády nespochybňujú. Problém však nie je len finančný – obyvatelia chcú istotu, že nové projekty ťažby neohrozia miesto ich budúceho domova. Podľa obyvateľov Krivelja by mohlo byť odsúdených na zánik až dvanásť dedín v okolí mesta Bor. Tieto informácie však nie je možné overiť, pretože rozvojové plány spoločností Zijin Bor Copper a Serbia Zijin Mining, srbských pobočiek skupiny Zijin Mining Group, nie sú verejne dostupné.
Sino-srbské konvergencie
Poslankyňa Irena Živković, zvolená v decembri 2023 za koalíciu opozície „Srbsko proti násiliu“, kritizuje netransparentnosť čínskych projektov. „Parlament síce schválil predaj RTB Bor, no verzia dohody, ktorá sa neskôr objavila na stránke ministerstva, je neúplná. Na mestskom zastupiteľstve v Bore, kde som dlhé roky pôsobila, sme dostávali iba útržkovité informácie,“ vysvetľuje. Poslankyňa odsudzuje prístup zameraný výlučne na ťažbu zdrojov, podobný tomu, čo vidíme v Kongu. Podľa nej Srbsko uprednostňuje investície čínskych spoločností pred európskymi fondmi, pretože podliehajú menšej kontrole.
Spoločnosť Zijin, ktorá tvrdí, že do Srbska investovala celkovo 2,89 miliardy eur, chváli „sociálnu stabilitu krajiny“, „jej geografickú polohu“, „dostupnú a dobre vyškolenú pracovnú silu“ a „priaznivé podnikateľské prostredie“.1Anonymná odpoveď spoločnosti na naše otázky zaslané e-mailom.
Je pravda, že Číňania majú všetky dôvody byť spokojní so svojím partnerstvom s Belehradom. Medzi rokmi 2014 a 2023 ich investície v krajine údajne dosiahli 5,5 miliardy eur, pričom podniky, ktoré sa tam usídlia, majú neochvejnú podporu úradov.2« La Serbie se félicite de ses liens économiques avec la Chine avant une possible visite de Xi Jinping », 10. apríl 2024. „Rozhodnutia týkajúce sa Číny sa prijímajú v kancelárii prezidenta Alexandra Vučića,“ potvrdzuje Hristina Vojvodićová, právnička z Inštitútu pre obnoviteľné zdroje a environmentálnu reguláciu (RERI), ktorá bojuje za presadzovanie srbských environmentálnych zákonov, vrátane legislatívy o banskej a geologickej činnosti. „Číňania si nerobia starosti s dodržiavaním akýchkoľvek environmentálnych noriem – najskôr ťažia, a až potom žiadajú o povolenia, ktoré im, samozrejme, schvália. Prišli do prostredia, kde korupcia rozkvitá, a len sa prispôsobili pravidlám, ktoré vytvoril samotný srbský štát.“
Na predmestí Smedereva, posledného hlavného mesta srbského despotátu pred osmanským dobytím v 15. storočí, už dlhé roky znečisťujú okolité dediny dymové výpary z oceliarne na brehu Dunaja. Tento priemyselný komplex, založený v roku 1921 a zoštátnený v roku 1945, odkúpila v roku 2003 americká spoločnosť US Steel, ktorá ho však v roku 2012 predala späť srbskému štátu za symbolický 1 dolár. V roku 2016, po prevzatí dlhu vo výške takmer 500 miliónov eur, Belehrad nakoniec predal 98 % svojich podielov čínskemu koncernu HBIS – druhému najväčšiemu producentovi ocele na svete – za skromnú sumu 46 miliónov eur.3Mijat Lakićević, « Serbie : les noces chinoises des aciéries de Smederevo », 9. máj 2016.
„Američania síce trochu zmodernizovali technológiu a nainštalovali niekoľko filtrov, ale odkedy prišli Číňania, neurobilo sa nič, a Inšpekcia ochrany životného prostredia nemá prístup do továrne,“ hovorí Nikola Krstić, koordinátor občianskeho združenia, ktoré upozorňuje na znečistenie spôsobené oceliarňou. Pod mohutnými komínmi továrenského komplexu v dedine Radinac sú domy a polia pokryté hrubou vrstvou červeného prachu – stačí len na chvíľu vyvesiť bielizeň a bude okamžite zašpinená. Niekoľko rodín podalo žalobu, no mnohé radšej mlčia, pretože továreň je v regióne stále hlavným zamestnávateľom. V roku 2020 sa stovky ľudí pokúsili zablokovať riečny prístav, ktorý bol na základe dlhodobého nájmu odovzdaný čínskej spoločnosti.
Protesty obyvateľov Smedereva majú len malú šancu na úspech: v roku 2020 srbský parlament schválil zákon o špeciálnych procedúrach, ktorý umožňuje vláde označiť infraštruktúrny projekt za „urgentný“, čím obchádza pravidlá verejného obstarávania a chráni investorov pred vyšetrovaním. Vláda zároveň oslobodila čínske spoločnosti od povinnosti dodržiavať srbské pracovné právo. Počet čínskych pracovníkov v krajine vyvoláva rôzne špekulácie. Len v oblasti Bor ich bolo v roku 2022 oficiálne deväťtisíc, pričom kolujú reči, že ich je dnes podstatne viac. Niektorí údajne prichádzajú priamo z letiska v Belehrade na svoje budúce pracovisko bez toho, aby prešli imigračnými formalitami. Pri banských šachtách v Bore aj v blízkosti oceliarne v Smedereve bývajú v montovaných ubytovniach, do ktorých je prístup zakázaný.
V roku 2021 priviezol výrobca pneumatík Shandong Linglong Tire Co. päťsto Vietnamcov na výstavbu továrne v Zrenjanine na severe Srbska. Naverbovala ich spoločnosť China Energy Engineering Group Tianjin Electric Power Construction Co., po príchode im zobrali pasy, boli zle kŕmení a trpeli takmer otrockými podmienkami. Dňa 30. januára 2024 podali žalobu na srbskú justíciu indickí pracovníci tej istej spoločnosti prostredníctvom mimovládnej organizácie Astra, ktorá bojuje proti obchodovaniu s ľuďmi.4« Serbie : une entreprise chinoise de nouveau accusée de “traite d’êtres humains” », 7. február 2024. Podľa svedectiev bolo v jednej miestnosti ubytovaných šestnásť ľudí, o nevyplatených mzdách a veľmi ťažkých pracovných podmienkach ani nehovoriac. Za prvé tri mesiace roku 2022 presiahli exporty do Číny zo strán troch najväčších čínskych spoločností v Srbsku — Zijin Bor Copper, Serbia Zijin Mining a HBIS — sumu 721 miliónov eur, čo predstavuje 11,6 % celkového srbského exportu.
Nič však nenasvedčovalo tomu, že by Čína mala investovať v Srbsku alebo na Balkáne, aj keď Peking v minulosti nadviazal špeciálne vzťahy s Albánskom pod vedením Envera Hodžu po jeho roztržke so Sovietskym zväzom v roku 1961. „Naopak,“ pripomína výskumník Vuk Vuksanović z Belehradského centra pre bezpečnostnú politiku (BCSP), „Mao považoval Tita za revizionistu a Čína sa nepridala k hnutiu nezúčastnených krajín.“ Ešte predtým, než čínsky hospodársky vzostup a úsilie krajiny zamerať sa na nové trhy,5Pozri Renaud Lambert, « Ce que veut la Chine », Le Monde diplomatique, marec 2024. situáciu zmenili práve nálety NATO: v noci zo 7. na 8. mája 1999 päť amerických bômb zasiahlo čínsku ambasádu v Belehrade, pričom prišli o život minimálne traja ľudia. George Tenet, vtedy riaditeľ Centrálnej spravodajskej služby (CIA), tvrdil, že išlo o chybu — túto teóriu však vyvrátili dôkazy naznačujúce, že Spojené štáty cielili na komunikačné centrum Juhoslávie, ktoré sa nachádzalo v areáli ambasády.
Diplomatický šok spôsobený týmto bombardovaním presahuje až do súčasnosti, aj napriek ospravedlneniam a odškodneniu zo strany Washingtonu, čo umožnilo zblíženie medzi Čínou a USA a prispelo k pristúpeniu Číny k Svetovej obchodnej organizácii (WTO) v roku 2001. Od vyhlásenia nezávislosti Kosova 17. februára 2008 sa Peking stal neochvejným podporovateľom Srbska v Bezpečnostnej rade OSN, najmä preto, že rešpekt k územnej celistvosti štátov je mantrou zdieľanou oboma krajinami, na rozdiel od Ruska, ktoré ukázalo oveľa menšie pochopenie k medzinárodným hraniciam, či už v Gruzínsku, kde v roku 2008 uznalo separatistické územia Abcházia a Južné Osetsko, alebo na Ukrajine.
Od polovice prvého desaťročia nového milénia sa Čína začala zaujímať o krajiny strednej a východnej Európy a predstavovala si možnú cestu, ako preniknúť na trhy v srdci Európskej únie. V roku 2012 Peking spustil iniciatívu 17 + 1, ktorá na prvom summite vo Varšave združila sedemnásť krajín strednej a východnej Európy. Po boku štátov, ktoré už boli členmi EÚ, sa zúčastnili aj kandidátske krajiny Balkánu, okrem Kosova, ktoré Čína neuznáva (Litva sa od tejto spolupráce neskôr odhlásila). V nasledujúcom roku Peking na summite v Astane predstavil svoje nové Hodvábne cesty, projekt pôvodne nazvaný One Belt, One Road (Jedno pásmo, jedna cesta), ktorý sa v roku 2017 premenoval na Belt and Road Initiative (Iniciatíva pásma a cesty) a dnes zahŕňa stovky krajín na všetkých kontinentoch.
Kým juhovýchodná Európa ešte stále pociťovala následky ekonomickej krízy z rokov 2007 – 2008, Čína sa ukázala ako nečakaný záchranca. „Často to boli krajiny Balkánu, ktoré robili maximum pre to, aby získali čínske investície,“ pripomína pani Ana Krstinovska z macedónskeho think-tanku Estima. Politiky neoliberálnych reforiem, ktoré krajiny regiónu zaviedli na začiatku storočia, totiž neumožnili prilákať zahraničné investície, najmä z Európy. Boris Tadić, ktorý sa stal prezidentom v roku 2008 vďaka proeurópskemu programu, čoskoro prehodnotil diplomatickú stratégiu Srbska a postavil ju na „štyroch pilieroch“: Európskej únii, Spojených štátoch, Číne a Rusku. Belehrad zároveň rozvinul nevídanú aktivitu vo všetkých multilaterálnych fórach na odpor proti vyhlásenej nezávislosti Kosova — od Africkej únie až po hnutie nezúčastnených, ktoré sa pri tejto príležitosti prebralo zo svojej letargie.6Pozri « Prodiges et vertiges de la diplomatie serbe », Le Monde diplomatique, september 2010.
Netransparentnosť zmlúv
V roku 2009 sa M. Tadić vybral na svoju prvú oficiálnu návštevu Číny ako prezident Srbska, a most Mihajlo-Pupin, alebo „most priateľstva“, sa stal symbolom novej dynamiky medzi krajinami. Tento 1 507 metrov dlhý most, druhý na Dunaji v blízkosti Belehradu, spája obce Borča a Zemun. „Pre čínske firmy je získať kontrakty na Balkáne spôsob, ako si vytvoriť referencie, ktoré im pomáhajú získať ďalšie tendre, najmä v Európskej únii. Po moste v Belehrade postavila China Road and Bridge Corporation (CRBC) aj most Pelješac v Chorvátsku,“ vysvetľuje Vuksanović. „Most priateľstva“ financovala Čínska banka pre import a export (Exim), pretože v danom regióne Čína nikdy neinvestuje na vlastné náklady, ale poskytuje pôžičky na financovanie prác, ktoré vykonávajú jej vlastné firmy. Tento model sa uplatnil aj pri výstavbe úseku diaľnice Bar-Boljare, ktorá má spojiť sever Čiernej Hory s jadranskou riviérou na 160 kilometroch.7Pozri Philippe Descamps et Ana Otasevic, « Clientélisme et vertiges identitaires au Monténégro », Le Monde diplomatique, február 2021.
Otvorený pre dopravu v lete 2022, 41-kilometrový úsek postavený spoločnosťou CRBC, bol financovaný pôžičkou vo výške 944 miliónov dolárov, ktorú poskytla banka Exim. Táto pôžička, splatná v eurách, zaťažuje financie Podgorice, pričom čínsky úver predstavuje 20 % vonkajšieho dlhu Čiernej Hory. Okrem vážnych environmentálnych škôd spôsobených výstavbou, ktorá zdevastovala dolinu rieky Tara, aktivisti občianskej spoločnosti kritizujú netransparentnosť zmlúv podpísaných bývalou vládou Demokratickej strany socialistov (DPS) Mila Đukanovića, ktorý bol zbavený moci v roku 2020. „Koľko z tých 20 miliónov eur na kilometer predstavuje korupcia?“ pýta sa Dejan Milovac z mimovládnej organizácie MANS. Podľa Digital Forensic Center z Podgorice Čína investovala do Balkánu od roku 2013 do konca roku 2023 približne 32 miliárd dolárov, čo predstavuje viac než polovicu všetkých čínskych investícií v Európe.8« Down the same road into a larger debt. Second report on the construction of Bar, Boljare Highway », MANS, Podgorica, apríl 2019
„Kríza, ktorá zdevastovala Grécko, vytvorila priaznivé podmienky pre rozmach Číny na Balkáne, a následne sa jej vplyv ešte viac rozšíril v regióne, najmä prostredníctvom investícií do výstavby infraštruktúry,“ vysvetľuje pani Krstinovska. V roku 2008 prebrala China Ocean Shipping Company (Cosco) správu nad dvoma terminálmi prístavu Pireus. V roku 2016, po tom, ako grécky ľavicový kabinet pod vedením Alexandra Tsiprasa bol nútený prijať „plán záchrany“ Európskej únie a predať strategické aktíva krajiny, čínske spoločnosti získali väčšinu podielu v prístave.9Pozri Pierre Rimbert, « Modèle social chinois au Pirée », Le Monde diplomatique, február 2013.
Čína skutočne túži zohrávať v Stredozemí kľúčovú úlohu v námornej doprave. V roku 2017 získala podiel v prístave Durrës v Albánsku, zatiaľ čo prístav Koper v Slovinsku, ktorý sa nachádza na severe Jadranského mora a je bránou na rakúske, nemecké a maďarské trhy, je spojený s novými hodvábnymi cestami. Prístav Bar v Čiernej Hore sa takmer dostal do čínskych rúk v júli 2021, ale Čiernej Hore sa napokon podarilo získať preklenovací úver od dvoch európskych a dvoch amerických bánk, čo jej umožnilo splatiť prvú splátku dlhu na výstavbu diaľnice. Tieto peripetie však nebránili novej vláde Čiernej Hory podpísať 29. marca 2023 dohodu so spoločnosťou Shandong International Economic & Technical Cooperation Group na výstavbu ďalšieho úseku diaľnice pozdĺž pobrežia.
Brusel sa s touto strategickou expanziou Pekingu v regióne vyrovnával dlhšie ľahostajne, videl v nej predovšetkým ekonomické záujmy bez politických následkov. Naopak, „v rámci konfrontácie medzi Washingtonom a Pekingom boli štáty juhovýchodnej Európy nútené vybrať si svoju stranu,“ poznamenáva Krstinovská. Čínske investície sa teda v členských štátoch Severoatlantickej aliancie vyskytovali sporadickejšie a dnes sú sústredené najmä v Bosne a Hercegovine a Srbsku.
V Bosne a Hercegovine Čína tradične uprednostňuje Republiku Srpsku, srbskú entitu tejto stále rozdelenej krajiny, ktorá je v otvorenom konflikte s centrálnymi orgánmi v Sarajeve a neustále hľadá financie. V roku 2016 pôžička 350 miliónov eur od Čínskej rozvojovej banky umožnila výstavbu tepelnej elektrárne na uhlie v obci Stanari. Čínske spoločnosti tiež stavajú priehrady na rieke Neretva, čo predstavuje veľmi vysoké environmentálne zásahy. Záujem Číny o energetický sektor Bosny však nie je obmedzený etnopolitickými hranicami: čínske konzorcium spoločností momentálne stavia veterný park v kantóne Livno, kde miestne úrady, v ktorých dominujú nacionalisti z Chorvátskej demokratickej únie Bosny a Hercegoviny (HDZ-BiH), čelia obvineniam, že predali pôdu na úkor jej zákonných vlastníkov. V roku 2015 Dragan Čović, vtedajší predseda HDZ-BiH a člen kolektívneho vedenia Bosny a Hercegoviny,10Daytonskou zmluvou z roku 1995 bolo v Bosne a Hercegovine zriadené kolektívne Predsedníctvo Bosny a Hercegoviny, ktoré pozostáva z troch členov – po jednom z radov Bosniakov, Srbov a Chorvátov – a nahrádza tak funkciu monokratickej hlavy štáty. navštívil Peking, aby sa stretol s prezidentom Si Ťin-pchingom. Profesor Asim Mujkić z Univerzity v Sarajeve si myslí, že Čína naďalej preferuje pri spolupráci s inými krajinami také politické pomery, v ktorých dominujú autoritatívni lídri, menej viazaní na povinnosť transparentnosti.11Predrag Zvijerac, « Kineske vjetrenjače u BiH vjetar u leđa korupciji u srcu Balkana », Rádio Slobodná Európa, 22. marec 2024.
Čínska prítomnosť na Balkáne zažila prudký rozmach počas pandémie Covidu-19. Dňa 15. marca 2020 Európska únia urobila politicky nešťastné rozhodnutie zakázať export zdravotníckeho materiálu, dokonca aj do kandidátskych krajín. Už 21. marca pristálo na letisku v Belehrade, uzavretom pre civilnú dopravu, čínske lietadlo. Na jeho palube boli lekári, ako aj zásoby rúšok a chirurgických rukavíc. Izolované Srbsko zaplavili veľké billboardy s nápisom „Ďakujeme, brat Si!“. Vojna na Ukrajine ešte viac posilnila čínsko-srbskú diplomatickú spoluprácu. Starú budovu čínskeho veľvyslanectva, zničenú bombardovaním v roku 1999, nahradil rozsiahly čínsky kultúrny inštitút, ktorého základný kameň položil prezident Si Ťin-pching počas svojej návštevy Srbska v roku 2016. Počas svojej poslednej cesty po Európe, začiatkom mája 2024, sa čínsky prezident opäť zastavil v Srbsku – medzi návštevami Francúzska a Maďarska – aby zdôraznil dôležitosť tohto strategického partnerstva.
„Štyri piliere“ srbskej diplomacie už podľa všetkého nemajú rovnakú váhu, pripúšťa Aleksandar Mitić z Inštitútu pre medzinárodnú politiku a ekonomiku, výskumného centra blízkeho vláde. „Hoci Srbsko neuvalilo sankcie na Rusko, vzťahy s Moskvou sú čoraz komplikovanejšie a kontakty sú zriedkavejšie. Rovnako ochladli vzťahy s Bruselom, ktorý už dve desaťročia Srbsko ponižuje a pritom za niekoľko mesiacov priznal kandidátsky štatút Ukrajine.“ Ostatné dva piliere preto nadobudli rozhodujúci význam. „V Belehrade majú slovo predovšetkým Čína a Spojené štáty,“ konštatuje Vuk Vuksanović, hoci táto pozícia občas núti Srbsko k politicky náročnej rovnováhe. Americký veľvyslanec v Belehrade Christopher Hill, často prítomný v srbských médiách, sa zúčastnil na rokovaniach o Daytonskej mierovej dohode z roku 1995 a spája sa aj s neúspechom rokovaní, ktoré predchádzali bombardovaniu Srbska v roku 1999.
Belehrad však nie vždy nasleduje americké odporúčania. Dňa 4. septembra 2020 prezident Donald Trump pozval do Bieleho domu Alexandra Vučića a vtedajšieho kosovského premiéra Avdullaha Hotiho. Obaja lídri podpísali vopred odsúdenú dohodu o normalizácii vzťahov, ktorá obsahovala dve prekvapivé klauzuly: zatiaľ čo Kosovo a Izrael si vzájomne uznali štátnosť, Belehrad a Priština sa zaviazali presunúť svoje ambasády do Jeruzalema a zároveň pozastaviť spoluprácu s čínskou spoločnosťou Huawei. Srbsko však svoju ambasádu dodnes z Tel Avivu nepresťahovalo, čo však Belehradu nebráni, aby od októbra 2023 výrazne zvýšil predaj zbraní Izraelu. Len desať dní po podpise washingtonskej dohody otvoril čínsky telekomunikačný gigant Huawei v Belehrade inovačné centrum pre digitálny rozvoj. Podľa Filipa Miloševića z nadácie SHARE na ochranu ľudských práv a slobôd, Huawei online testoval v srbskej metropole kamery na rozpoznávanie tvárí, no projekt je údajne momentálne pozastavený.
„Vojna na Ukrajine bude mať dlhodobé dôsledky, ktoré unikajú príliš zjednodušeným pohľadom. Srbská verejnosť uprednostňuje Čínu pred Ruskom. Pekingu sa podarilo presadiť svoju víziu novej globálnej vlády založenej na rešpektovaní územnej celistvosti štátov,“ vysvetľuje Stefan Vladisavljev, analytik Belehradskej nadácie pre politickú excelentnosť (BFPE). Spolupráca medzi Belehradom a Pekingom sa neobmedzuje len na vzájomnú podporu pri hlasovaniach v medzinárodných inštitúciách. Nabáda aj na konkrétne operačné kroky. Podľa Aleksandara Mitića obe krajiny spájajú sily, aby spoločne bojovali proti medzinárodným uznaniam Kosova a Taiwanu, pričom naznačuje, že Peking údajne poskytol finančné prostriedky, aby presvedčil niektoré pacifické štáty, ako napríklad Nauru, aby stiahli svoje uznanie Kosova. V auguste 2023 sa opäť objavili špekulácie o možnom vstupe Srbska do skupiny BRICS+.12Brésil, Russie, Inde, Chine, Afrique du Sud, Arabie saoudite, Égypte, Émirats arabes unis, Éthiopie et Iran. „Táto možnosť nebola nikdy oficiálne podporovaná vládou,“ tvrdí Mitić, no dobre živené fámy by mohli slúžiť ako test a výzva pre západných partnerov Srbska.
Tieto geopolitické úvahy sa zdajú byť na míle vzdialené od Majdanpeku, malého mesta medzi Dunajom a baníckym regiónom Bor. Tu sa výkopy začínajú za plotom autobusovej stanice a sirény ohlasujúce výbuchy znejú každú polhodinu. „Hora sa zrútila a kusy skál padajú na niektoré štvrte,“ sťažuje sa Vladimir Božić, člen občianskeho kolektívu Ne dam Nu dau (Nedám). Tento muž strávil mesiac vo väzení, odsúdený za podnecovanie rasovej nenávisti voči čínskym pracovníkom, po tom, čo zorganizoval protestný tábor proti nekontrolovanému rozvoju baní. „Musíme vedieť, kde začínajú a kde končia lokality, v ktorých majú čínske spoločnosti ťažiť, a či sa máme pripraviť na evakuáciu mesta.“
Autori článku sú novinári a tiež sú autormi knihy Les Balkans, carrefour sous influences. En 100 questions, Tallandier, Paris, 2023.
Preložil Michael Augustín
