V dobe stále absentujúcej sexuálnej výchovy na školách hádam nemusíme diskutovať o zdrojoch, z ktorých dnešná mládež čerpá svoje poznatky o vzťahoch a sexualite. O vlastnom tele sa však spoľahlivo môžeme dozvedieť len z jedného zdroja – priamo od neho. Ja sama neviem, kedy som vedome masturbovala prvýkrát, ale som si istá, že som sa po tom hanbila. Mala som kedysi dokonca záväzok masturbovať len v pracovné dni, nikdy nie v nedeľu a sviatok. Prečkala som celý deň svätého Štefana, pozerajúc sa o polnoci na hodiny našej hi-fi veže, aby som sa mohla spraviť už v prvej minúte bežného 27. decembra. Netrvalo to dlho – pretlak z celých vianočných sviatkov si pýtal svoju daň.
Nie je teraz podstatné, aký podiel má na tom tradičná výchova v kresťanskom spoločenstve. Základným problémom je absolútna nevýchova, čo sa týka vzťahu k svojmu telu. Chcem sa podeliť o to, ako veľmi nevychovaná som bola ja.
Keď som bola mladšia, zaujímala som sa o astrológiu. Fascinácia týmto svetom mi zostala dodnes, hoci triezvejšia ako kedysi. Vtedy som si to takto nevedela pomenovať, ale v puberte som sa snažila nájsť systém, kľúč, ktorý mi pomôže rozlúsknuť všetku nezmyselnosť okolo seba: že sa mám hanbiť, keď mám spotené kruhy pod pazuchami, že môžem vložku nosiť na záchod len tajne, akoby to bola depeša od amerického prezidenta, a vôbec, že musím menštruovať, v noci hrýzť aj po zjedení troch Paralenov peľasť postele a na ďalší deň sa ešte na verejnosti nonstop usmievať. Hľadali sme s kamoškami niečo za a medzi, písali si snové denníky, robili osobné horoskopy všetkým frajerom a členom rodiny, kupovali si tarotové karty a veštili z nich. Zo svojho osobného horoskopu (to je ten, ktorý podľa vášho presného času a miesta narodenia vypočíta všetky vaše planéty a domy) si pamätám dve vety. Jedna z nich znela, že sexualita a erotika sú hybnou silou mojich tvorivých a kreatívnych procesov. Upokojujúca veta pre dievča, ktoré je presvedčené, že ho kvôli neustálej túžbe skôr či neskôr zavrú do psychiatrického ústavu.
Romualdo alebo Tarabas?
Mám dve sestry a vždy sme mali šťastie, že väčšina (nielen) romantických rozprávkových príbehov (primárne) pre dievčatá zobrazovala trio potenciálnych partnerov – a tými mohli byť aj káčeri z Káčerova. Primárnym určujúcim znakom bola, samozrejme, farba ich oblečenia. Mne, kvôli vtedajšej nehynúcej láske k zelenej, vyšiel Lui. Líšili sa tie animované postavičky okrem farby šiltovky niečím iným? Pochybujem. Vzrušovali nás už vtedy na nejakej prapodivnej úrovni? Ani vo sne. Ale predsa, naša logika nám hovorila, že sme tri, oni sú traja, oplývajú nejakými mužskými vlastnosťami, rozdelíme sa rovným dielom a nepolezieme si do kapusty.
Americký komik Bo Burnham v piesni Repeat Stuff odkrýva a paroduje praktiky hudobného priemyslu, umelo generované boybandy a ich sladké monotónne piesne, ktoré majú zapôsobiť na správne body mladých dievčenských tiel. V jednej časti piesne spieva (vo veľmi voľnom preklade): „Vidíš ma v časopisoch plných mladých modeliek, sú tak vysoko nad tebou. A čítaš to a nenávidíš sa a platíš mi za to, aby som ti hovoril, že ťa milujem. Tvoji rodičia ti spravia po vôli, pretože ich dievčatko je zamilované – a ako by láska mohla byť zlá? How could love be wrong?“
Človek začne Luiom, pokračuje Romualdom (alebo Cataldom alebo Ivaldom; keď je na dlhovlasých badboyov, tak Tarabasom). Potom skončí tak, že vyhľadáva v maminých romantických knihách typu Ruža a panter, Srdce a puška či Hrebeň a ďateľ romantické pasáže. Dajú sa nájsť ľahko, na prvých stranách sa postavy oťukávajú, potom ich nejaká okolnosť donúti prespať v starej búde a už to ide. Vášnivo sa zamilujú a keďže jadrom týchto kníh je práve vášeň, na ďalších stranách sa stopercentne dajú nájsť sexuálne akty ich vzájomnej náklonnosti. Potom príde nejaká klasická peripetia, zlý panovník, mor alebo sok v láske, trochu sa pobijú a vyzerá to, že všetko zle dopadne. No a nakoniec sa hlavné postavy opäť uzmieria sexom, svadbou, dieťaťom alebo pohľadom na zapadajúce slnko.
Tieto rozprávky pre dospelých znamenali v mojej mladosti fúziu lásky a erotiky. Moji spolužiaci pozerali porno aj v triede na malom televízore počas prestávok. Nevravím, že som sa nikdy nepozrela, alebo že sa mi nepáčilo, čo vidím. Primárnym zdrojom mojich erotických fantázií však nebolo drsné telesno, ale jemné intímno. Alebo?
Orgazmus ako tornádo, porno ako melodráma
Americká filmová teoretička Linda Williams označuje horor, porno a melodrámu spoločným pojmom telesné žánre – body genres. Podľa nej je cieľom všetkých troch, aby vyvolali u divákov a diváčok fyzickú reakciu. Horor prináša strach, hrôzu, pri ktorej vám skracuje chrbticu a stíska zvierač. Porno má vyvolať sexuálne vzrušenie a melodráma slzy.
To, čo si môžeme predstaviť pod tradičnou rozprávkou, by sme mohli nazvať syntézou týchto troch telesných žánrov. Keď sa bavíme o moderných rozprávkach (od animovaných filmov po romantické série, knižné i filmové), horor a sex/erotika z nich boli vypreparované a vytiahnuté. Zostali z nich len tie melodrámy, boy meets girl: väčšinou skončia spolu, ale aj keď nie, možno sa telesným rozkošiam oddajú mimo obrazu (pokiaľ to zameranie na cieľovú kategóriu dovolí). A ak ani to nie, stále nám zostane pred očami ideál muža, ideál vzťahu, nepoškvrnenosť, osud, nenaplnenosť v každom možnom zmysle.
V krajine za zrkadlom
V mesačníku Premiere, ktorý prestal vychádzať v roku 2009, bývali svojho času aj knižné tipy. V jednom čísle redaktor odporúčal čerstvo preložený komiks Lost Girls – Ztracené dívky Alana Moorea a Melindy Gebbie. V ukážke z neho ma očarila ilustrácia z príbehu o čarodejníkovi z krajiny Oz – Dorotka sa v dome ukryla pred tornádom, a sťahovala si krátke šaty k telu, lebo sa bála, že umrie a nájdu ju v nejakej neslušnej polohe. A ako si tak sťahovala šaty, pocítila, že je vlhká, látku pustila, ale ruka zostala. A tak ju jej prvý orgazmus alegoricky preniesol do novej krajiny.
Takáto interpretácia klasických textov nie je ojedinelá. Už Jung hovoril o konkrétnych rozprávkach ako o obrazoch sexuálneho prebudenia. V súčasnosti už nájdeme lepšie aj horšie verzie jednotlivých najznámejších rozprávkových príbehov, ale tak ako Moore to dokázal málokto. Lost Girls je jednoznačne pornografický komiks. Keď už si myslím, že ma nič neprekvapí, znovu ma dostane Melindina ilustrácia, štýl ako skopírovaný z detskej knižky – ibaže si to na nej rozdáva Alica s húsenicou. A predsa je to komiks melodramatický, o láske, strachu, smrti, a ako väčšina Moorových diel, aj s hlbokým pacifistickým posolstvom a nespočetnými kultúrno-historickými odkazmi. Peter Pan tu síce zostane dieťaťom, ale nemožno ho považovať za pozitívnu postavu. Koniec koncov, už Barrieho pôvodný Peter taký úplne nebol a až jednotlivé adaptácie z neho spravili idealistickú pozitívnu postavičku. Takými deťmi, ustrnutými vo fáze neistoty týkajúcej sa vlastnej sexuality, ktoré sa boja masturbovať v nedeľu, akoby zostávali aj niektorí zákonodarcovia a tradicionalistickí aktivisti, ktorí považujú výron semena mimo pošvu za traumatizujúci alebo si ešte stále myslia, že po onanii oslepnú.
Komiks zobrazujúci aj odvrátenú stranu sexuality vzbudil značné ohlasy a jeho forma je niekedy považovaná za prázdnu atrakciu. Pre iných je ponorom do najhlbších ľudských túžob: zažiť niečo vzrušujúce a prísť na to, prečo a pre čo umierame. Ak sa hovorí „túto knihu neodložíte z rúk“, tak Lost Girls odložíte jedine, aby ste zamkli izbu.
Chceme späť horor
Americká spisovateľka Angela Carter zomrela v roku 1992 ako päťdesiatjedenročná a svoje dielo zakončila románom Múdre deti. Bola autorkou titulov ako Vášeň novej Evy (parodický dystopický román o sadomasochizme, moci a primitívnych náhľadoch na sexualitu, rod a rasu) či Krvavá komnata (desivé texty, odkazujúce na klasické rozprávky zberateľa Charlesa Perraulta, ktorého Carter prekladala).
V jednej z poviedok Krvavej komnaty s názvom Snow Child sa vezú gróf s grófkou zimnou krajinou a gróf si pri pohľade naokolo praje dieťa biele ako sneh. Podobné priania sa zopakujú, keď vidí havrana a kvapku krvi. Len čo vysloví svoje tretie prianie, na kraji cesty sa zjaví mladé dievča: vlasy čierne, pleť biela, ústa červené. Gróf sa k nej má, na rozdiel od grófky, ktorá jej podá ružu. Dievča sa na ruži pichne a zomrie. Gróf sa vrhne na mŕtvolu a znásilní ju, načo sa telo dievčaťa roztopí ako sneh.
Carter nepovažovala svoje texty za aktualizácie tradičných rozprávok. Jej cieľom nebolo písať „dospelácke verzie“ rozprávok, ale vyextrahovať skrytý význam z tradičných príbehov a konfrontovať ich s rôznymi dobovými trendmi. Dokonca sám Moore ju citoval v reakcii na kritiku Lost Girls: hovorila o pornografii, ktorá môže byť láskavá, krásna, imaginatívna a bez problematických zobrazení tiel, sexuality a rolí v bežnej pornografii. Des, láska a sex v jej očiach patrili k sebe.
Šťastne a veselo
Už v predškolskom veku nám hodí na pieskovisku chlapček piesok do oka – a prichádzame k prvému frajerovi ako slepé kura k zrnu. K svojmu prvému bozku som sa dostala tak, že sme sa hrali na Addamsovcov a nemohli sme predsa hrať Morticiu a Gomeza bez toho, aby sme mali svadbu. Sme vystavované melodráme, hororu (v detstve čertom a iným strašidlám) a – potajomky – aj pornu, ale je jasné, ktorý z týchto žánrov je do našej mysle najviac vtláčaný okolím. Partnerská cis-heterosexuálna láska je krásna a dobrá v akomkoľvek veku, ale slasť nájdeme až za siedmimi horami a za siedmimi dolami.
Byron Howard a Nathan Greno, režiséri animovanej snímky Na vlásku, zadali počas príprav na výrobu filmu svojim kolegyniam úlohu: mali pre nich vytvoriť definíciu sexy muža, na základe ktorej potom vznikla postava Flynna Rydera: vlasatý rebel so šibalským pohľadom, výrazným nosom a ostrou sánkou. Howard a Greno sa dokonca nechali počuť, že ich prístup kolegýň šokoval a cítili sa po smršti ich poznámok neistí svojou maskulinitou. Tvorcovia animovaného filmu (sic!) najskôr definovali sexualitu, len aby ju potom vo výsledku (okrem výzoru tejto postavy) absolútne potlačili, hoci podprahovo si mali aj mladšie diváčky priať, aby po nich na bielom koni prišiel práve Flynn.
Rozprávky kedysi okrem zábavnej funkcie slúžili ako učebnice správania. Vystríhali poslucháčov a poslucháčky pred konaním zla, učili ich, vysvetľovali vzťahy na jednoduchých archetypoch. Prinášali so sebou aj učenie o sexualite. Nikto netvrdí, že sa súčasné deti majú poúčať z prastarých normatívnych textov alebo majú mať zákaz médií, porna či priateľov, ktorí sú vzdelaní rovnakými prostriedkami. Slzy, krv ani ďalšie telesné tekutiny zo svojich životov nemôžeme úplne vytesniť. Sex je v hlave aj v lone, erotiku – tak ako kritické myslenie – si treba uvedomiť racionálne. A uvedomenie môže prísť vo forme pekného princa v detskej knižke, pokojne aj na Štedrý deň.
Autorka je spisovateľka a kultúrna pracovníčka
