Všetko sa začalo v kuchyni u Malika Rahima v čase, keď sa voda z pretrhnutých hrádzí v New Orleans ešte stále valila štvrťou Lower Ninth Ward. Malá skupina domácich aktivistiek a ich súdruhov z texaského Austinu, vrátane bývalých členov organizácie Black Panthers, v nej zapisovala nápady, ako podporiť lokálne komunity postihnuté hurikánom Katrina.
Písal sa rok 2005 a ubehlo len pár dní od ničivej búrky, ktorá mesto zaplnila toxickým kalom. Verejné služby skolabovali a ľuďom, ktorí ostali a búrku prečkali, vládni predstavitelia neboli schopní a mnohokrát ani ochotní podať pomocnú ruku. Vzniknuté vákuum zaplnili belošské milície, ktoré začali hliadkovať v černošských komunitách a pod zámienkou ochrany obyvateľstva pred rabujúcimi začali vraždiť ľudí.
Common Ground Collective vznikol ako priama odpoveď skupiny ľudí na rastúce potreby miestnych komunít. Neskôr sa stal vzorom pre organizovanie vzájomnej pomoci počas katastrof. Zo spontánnej, horizontálne organizovanej dobrovoľníckej činnosti, spočiatku sústredenej na základnú pomoc, ako distribúcia jedla a liekov, sa postupne vyvinula až plne funkčná klinika.
„Len čo začali prichádzať ľudia, vynáralo sa stále viac a viac nápadov… základnou otázkou však bolo: Ak postavíme stanicu prvej pomoci, mohla by sa z nej neskôr stať klinika? A potom z kliniky nemocnica?“ hovorí Scott Crow, jeden zo zakladajúcich organizátorov Common Ground Collective, ktorý o tejto skúsenosti napísal knihu Black Flags and Windmills (Čierne vlajky a veterné mlyny).
Nezvyčajný úspech kolektívu Common Ground prináša niekoľko ponaučení o tom, ako nám „oslobodzujúci prístup“ k organizovaniu môže pomôcť prežiť i prebiehajúcu bezprecedentnú celosvetovú zdravotnú krízu. Ide o budovanie nových spoločenských vzťahov, vytváranie participatívnej alternatívy k hierarchicky riadeným inštitúciám, na ktoré sa spoliehame v súčasnosti.
Zhoršujúca sa klimatická kríza a stále častejšie prírodné katastrofy nás nútia obzerať sa po nových modeloch, ktoré by umožnili napĺňať potreby zasiahnutých komunít. Úspechy a zlyhania kolektívu Common Ground nám môžu poskytnúť užitočný náhľad do toho, ako počas súčasnej a tých ďalších kríz môžeme budovať nové, efektívne projekty vzájomnej pomoci.
Nečakaný úspech
Aktivity kolektívu Common Ground sa začali distribúciou jedla a zásob – v spolupráci s organizáciami ako napríklad Veterans for Peace (Veteráni za mier) – a následne sa rozširovali. Najprv na poskytovanie najzákladnejšej zdravotnej starostlivosti, ktorá v tom čase v oblasti takmer úplne chýbala: meranie krvného tlaku či hladiny cukru v krvi a kontrola množstva symptómov.
Kolektív ďalej pokračoval v dlhodobej, trojfázovej stratégii. Od poskytovania okamžitej základnej pomoci sa posunuli k zakladaniu výrobných družstiev a ďalších ekonomických iniciatív a nakoniec k obnove zničených budov a infraštruktúry, s dôrazom na ekologické prístupy pri stavebných prácach. Common Ground uvádza, že dokázali rozbehnúť sedem mobilných kliník pre verejnosť, niekoľko nocľahární a poskytovať právnu pomoc v mestských štvrtiach sužovaných následkami povodne i nečinnosťou štátu. Nakoniec sa im podarilo založiť viacero zdravotných stredísk, výrobných družstiev a bezplatných škôl, poskytnúť ľuďom bicykle na prepravu po zničených cestách, a nielen brániť ich proti vysťahovaniu, ale dokonca aj stavať byty a budovať komunitné záhrady.
„Bol to skutočný krst do aktivizmu, počas tých prvých dní sme vytvorili niečo také silné a efektívne! Nikdy som nezažila nič podobné,“ povedala Jackie Sumell, umelkyňa a organizátorka, ktorá pomáhala viesť jednu z kliník.
Z voľne sa rozrastajúcich radikálnych aktivít sa stal jeden z najrozsiahlejších projektov postavených na „oslobodzujúcich“ princípoch za posledné desaťročia. Celkovo sa doň zapojilo okolo 23-tisíc dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z celého sveta. Spoločne vypratali asi tritisíc budov zasiahnutých hurikánom, na zastabilizovanie pôdy vysadili 16-tisíc trsov močiarnej trávy, a dokonca založili biosanačnú službu na odstraňovanie toxických naplavenín a čiernej plesne, ktorá sa v zaplavených územiach vyskytovala v nebezpečných množstvách.
Počas prvých dvoch rokov kolektív Common Ground vyzbieral ohromujúce tri milióny dolárov, s prispením ľudí, ako Michael Moore a Bruce Springsteen. Takýto výsledok by bol veľmi pôsobivý, aj keby išlo o mimovládnu organizáciu, no pre anarchistický projekt vzájomnej pomoci to bolo niečo nemysliteľné. Ľudia videli, aké hodnoty sa projektu podarilo vytvoriť, že naplnil svoje sľuby a ponúkol miestnym komunitám to, čo im štát nedokázal alebo nebol ochotný zabezpečiť.
Ponaučenie pre súčasnosť
Vznik Common Ground bol niečo ako skúška ohňom v reakcii na jednu z najhorších katastrof v dejinách Spojených štátov. Lekcie, ktoré z nej vyplynuli, preto rezonujú naďalej. Na ich základe môžeme predpovedať určitý vývoj a tieto skúsenosti využiť pri budovaní ďalších projektov. Od iných projektov vzájomnej pomoci sa tento kolektív odlišoval svojím ústredným konceptom: od samého začiatku bol založený na „oslobodzujúcom princípe“.
„Určite sa tam uplatňovali princípy vychádzajúce z anarchistickej perspektívy, ako dual power, solidarity not charity … [a] leading by asking,“ vysvetľuje Crow. „Toto sú tri hlavné komponenty, ktoré boli od počiatku veľmi dôležité a predstavovali rozdiel medzi nami a inými organizáciami.“ Dual power (duálna moc) znamená vytváranie inštitúcií, ktoré spochybňujú legitimitu a dosah väčších inštitúcií, ako napríklad štát či zdravotníctvo, a ktoré ponúkajú alternatívu k týmto veľkým štruktúram.
Dôraz na solidaritu (solidarita, nie charita) znamenal v praxi to, že organizátori sami seba vnímali rovnocenne s ľuďmi, ktorí zásoby prijímali. Spoločne tak budovali vzťahy, ktoré obe strany pociťovali ako prínosné a vzájomne posilňujúce. Tretí princíp, leading by asking (viesť pýtaním sa), je založený na myšlienke, že žiaden politický organizátor nemôže prísť do nejakej komunity a rozhodnúť, čo v nej ľudia potrebujú. Namiesto toho sa musia naozaj zaujímať, počúvať a prispôsobovať projekty tomu, čo rôznorodé lokálne komunity danej oblasti skutočne chcú a potrebujú.
To všetko si vyžaduje určitú intencionalitu – pochopenie, prečo organizátorky túto prácu robia –, ktorá prekračuje potrebu holého prežitia. Napríklad, počas súčasnej pandémie by sa mali ľudia zapojení do vzájomnej pomoci pýtať, či túto prácu vykonávajú len preto, aby chránili pred nákazou a jej následkami svoje vlastné prostredie a komunity, ktoré sa s ním prekrývajú, alebo ich k tomu vedie aj nejaký vyšší princíp. Práve tu je užitočný spomínaný „oslobodzujúci prístup“, keďže ponúka špecifický pohľad na to, prečo je táto práca nevyhnutná, a že neslúži len ako improvizovaná náhrada za zlyhania štátu.
„Jednou z vecí, ktorú vieme aplikovať na súčasnú situáciu, je dlhodobá vízia Common Ground – byť tou organizovanou sociálnou silou, ktorá zabezpečuje potreby a túžby komunít práve tým spôsobom, že ľudia z komunít sú zapojení na každej úrovni. To je kľúčové ponaučenie,“ hovorí Kevin Van Meter, ktorý tiež prišiel do New Orleans ponúknuť podporu ako dobrovoľník.
Pri vytváraní štruktúr musia organizátorky myslieť aj na ich udržateľnosť po odoznení bezprostrednej krízy. Ak budú podobné krízy prichádzať aj v budúcnosti, čo pravdepodobne budú, organizácie vzájomnej pomoci sformované uprostred pandémie COVID-19 si budú musieť nájsť spôsob, ako pretrvať a ako zabezpečiť, aby ostali v rukách komunít, ktorým slúžia.
„[Zistil som, že] potrebujeme budovať viac štruktúr; autonómnych, vzájomne prepojených, postavených na oslobodzujúcich základoch a s oslobodzujúcim potenciálom,“ hovorí Crow. „Potrebujeme ich viac, aby sme boli v prípade ďalšej katastrofy pripravení.“
To, čo má súčasná kríza spojená s pandémiou COVID-19 spoločné s New Orleans po hurikáne Katrina, je atmosféra strachu. Tá, v závislosti od nálad, môže ľudí motivovať, alebo úplne odzbrojiť. Organizátori v New Orleans sa snažili niečo vybudovať v miestach s veľmi neistou budúcnosťou a ukázalo sa, že v strachu sa rozhodnutia robia veľmi ťažko. V takých situáciách ľudia často prestávajú myslieť racionálne a problémy sa im môžu zdať neprekonateľné. Preto je lepšie prijať fakt, že strach majú všetci, a na tomto základe sa pokúšať prekonať paralýzu, ktorú môže spôsobovať.
„Keď sa utváral koncept Common Ground, objavili sme úplne novú formu fungovania, jedinečnú a efektívnu,” poznamenáva Jackie Sumell. „Potom sa do toho vložil neziskový priemysel, prachy a kapitál, s heslom ‚Odteraz to musí vyzerať takto!‘ a zničil všetko, čo na tom bolo krásne.“
Common Ground začal rásť, opúšťať počiatočné fázy a nakoniec sa z neho stala neziskovka. Mnohé zakladajúce členky začali byť kritické k forme, akú v nasledujúcich rokoch nadobudol, a tvrdili, že stratil časť toho, v čom spočíval jeho úspech. Sumell prirovnala situáciu organizácie k pestovaniu okry, pri ktorom musia záhradkári venovať mnoho úsilia tomu, aby nenarástla príliš rýchlo do príliš veľkých rozmerov.
Táto analógia obsahuje jednoduchý argument: radšej ako odovzdať projekt vzájomnej pomoci veľkým nadnárodným organizáciám by sme sa mali snažiť o to, aby sa udržal na úrovni komunít, ktorým slúži, a v takej mierke, ktorá ľuďom umožní udržať si nad ním kontrolu aj bez spoliehania sa na triedu profesionálov z neziskového sektora. To slúži ako východisko pre podporu iných lokálnych projektov a spoluprácu vo väčšom meradle, bez rezignácie na základné princípy priamej akcie.
Vzájomná pomoc po kríze
Jedným z ponaučení z projektu Common Ground je to, že konkrétna kríza, ktorá vzájomnú pomoc inšpirovala, by nemala určovať ďalší vývoj projektu. Potreby, ktoré sa pri organizovaní vzájomnej pomoci snažíme napĺňať, sú uprostred katastrof, ako hurikán alebo pandémia, dosť očividné, no boli tam už predtým. Lokálnym komunitám v štvrti Algiers v New Orleans už predtým chýbal prístup k zdravotnej starostlivosti, dostupnému bývaniu a iným základným potrebám. Ak postavíme „oslobodzujúce princípy“ do centra projektov vzájomnej pomoci, tak sa na stole ocitne oveľa dlhodobejšia vízia.
Common Ground stále existuje. V Algiers prevádzkuje kliniku, ďalšie ich projekty vrátane právneho centra a azylových domov pre ženy a deti stále poskytujú podporu miestnym komunitám. Mnohí ľudia, ktorí sa pridali ku kolektívu v pôvodnom projekte, teraz bojujú za vznik paralelných štruktúr (zmieňovaná dual power) po celom svete. Horizontálne štruktúrovaná pomoc pri katastrofách a ponaučenia, ktoré z nej vyplynuli, sa taktiež stali inšpiráciou pre iné skupiny, ako napríklad Mutual Aid Disaster Relief, decentralizovaná skupina organizátoriek vzájomnej pomoci, ktorá sa kolektívom Common Ground inšpirovala.
„Common Ground bol úspešný preto, že po hurikáne všetka pozornosť smerovala k New Orleans,“ hovorí Van Meter. „Keď máte tisíce ľudí participujúcich na plénach – a do mesta prichádzajú tisíce ľudí ochotných poskytnúť okamžitú pomoc – mnohé z organizačných limitov a bariér sa dajú prekonať.“
Môžete to vnímať ako výhodu, a zároveň ako kritiku, ktorá je ešte viditeľnejšia v súčasnej situácii, keď ľudia venujú pozornosť prudkému nárastu počtu prípadov koronavírusovej infekcie. Je ľahké robiť nábor v čase, keď kríza trápi všetkých. Oveľa ťažšie je udržať participáciu ľudí v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.
Ako sa budeme blížiť k vrcholu krízy spojenej s koronavírusom, dôsledky pre najviac zasiahnuté komunity budú obrovské. V reakcii na to budú musieť štruktúry vzájomnej pomoci vytvorené na podporu ľudí počas tejto krízy pretrvať a vyvinúť sa v mnohých ohľadoch. Ľudia, ktorí sú bez práce, budú musieť čeliť dlžobám na nájomnom, prepúšťaniu a účtom za zdravotnú starostlivosť – a rozpočtová kríza pravdepodobne povedie k brutálnym úsporným opatreniam. Projekty vzájomnej pomoci, ktoré v tomto čase vznikli, budú musieť ponúknuť nové solidárne štruktúry spolu s meniacimi sa potrebami komunít. Dalo by sa povedať, že práve načúvanie a prispôsobovanie sa potrebám komunít je najprezieravejším dedičstvom kolektívu Common Ground.
Text vyšiel auguste 2020 pod názvom What New Orleans’ Common Ground Collective can teach us about surviving crisis together na portáli WagingNonviolence.org
Autor je spisovateľ, publicista a filmár, napísal knihu Fascism Today: What It Is and How to End It (AK Press)
Z angličtiny preložil Pavol Fábry
