Ako podľahnúť vlastnej propagande

English version

Holandsko sa od 90. rokov, ba často už od 60. a 70. rokov dvadsiateho storočia, rado prezentuje ako pokroková krajina, v ktorej zavládol mier. Podľa tohto príbehu konflikt medzi kapitálom a prácou v Holandsku v skutočnosti nejestvuje. Každé rozhodnutie sa prijíma po zohľadnení záujmov všetkých strán. Holandsko rado zabúda, že jeho inštitúcie vznikali ako súčasť koloniálneho impéria, ktoré sa rozprestieralo po celom svete a bolo udržiavané pre záujmy kapitálu. Azda najzreteľnejšie tento sebaobraz bledne na trhu s bývaním, ktorý sa relatívne nedávno výrazne zmenil. Stalo sa to za progresívnych vlád presadzujúcich neoliberálne politiky – na úkor ľudí, ktorí naozaj potrebujú bývať, vytvorili eldorádo pre finančný kapitál.

Počiatky Zväzu prekarizovaných nájomníkov

Vznik Zväzu prekarizovaných nájomníkov (Bond Precaire Woonvormen, BPW) bol reakciou na postupnú liberalizáciu trhu s nájomným bývaním. Pred rokom 2006 mohli prenajímatelia vypovedať akúkoľvek nájomnú zmluvu len v určitých situáciách, napríklad pri plánovanej rekonštrukcii alebo ak nájomník neplatil nájomné. A aj vtedy museli pomáhať nájomníkovi pri hľadaní nového bývania, alebo mu uhradiť náklady na sťahovanie. V roku 2006 táto ochrana prestala platiť pri ubytovávaní študentov. Znamenalo to, že študenti sa museli po ukončení štúdia (alebo ak nepokračovali v štúdiu z iného dôvodu) z bytu vysťahovať. V roku 2015 vláda zaviedla možnosť uzatvárať zmluvy o dočasnom bývaní, a to maximálne na dva roky.

Predovšetkým reformy z roku 2015 v Holandsku nesmierne zhoršili situáciu v oblasti bývania. V roku 2021 žila takmer polovica holandských domácností v prenajatom dome či byte. Väčšina ľudí si prenajíma bývanie počas prvých rokov po odchode od rodičov. Podľa teórie sa nájomník a prenajímateľ dohodnú, či využijú dočasnú zmluvu, v praxi však toto rozhodnutie robí jednostranne prenajímateľ. Bytov dnes nie je dostatok a zoznamy čakateľov na bývanie sú poriadne dlhé. Na každého váhajúceho nájomníka pripadá deväť ďalších, ktorí sú ochotní zaujať jeho miesto. Väčšina ľudí teda začína s dočasnou nájomnou zmluvou, a ak sa prenajímateľ rozhodne, že sú prijateľní, môžu sa dočkať dlhodobej. Ak nie, prenajímateľ ich môže bezdôvodne vysťahovať a poskytnúť dočasnú nájomnú zmluvu niekomu ďalšiemu zo zoznamu čakateľov.

Špecifickým typom prenajímateľov sú ľudia, ktorí vlastnia obytný komplex určený na búranie. Ich búracie plány môžu byť krátkodobé i dlhodobé. Kľúčovou vlastnosťou zmluvy o dočasnom prenájme je, že prenajímateľ ju môže po uplynutí dvojročného obdobia ukončiť bez udania dôvodu. Prenajímateľ tak môže každé dva roky vysťahovať aktuálnych nájomníkov a nahradiť ich novými. Vždy, keď sa priblíži plánované búranie, prenajímateľ jednoducho nemôže obsadiť nové voľné miesta. To je v príkrom rozpore so situáciou pred rokom 2015, keď musel prenajímateľ nájomníkov vykúpiť a pomôcť im pri hľadaní nového bývania. Výsledkom je nová trieda obyvateľstva nazývaná „kočovní nájomníci“, ktorí sa sťahujú z jedného dočasného bývania do ďalšieho bez toho, aby vôbec dostali šancu získať isté bývanie. Nikdy nevedia, kde budú bývať o dva roky. Netreba dodávať, že pre mnohých ľudí predstavuje táto neistota obrovskú záťaž. Obzvlášť intenzívne táto situácia dopadá na ľudí z marginalizovaných komunít, pri ktorých je pravdepodobnosť, že sa stanú „kočovnými nájomníkmi“, omnoho vyššia.

„Trh“ s bývaním

Tieto problémy sú príznakom komplexnejších systémových zlyhaní, ku ktorým prispieva najmä súčasný nedostatok bytov. Ten má za dôsledok, že prenajímatelia majú väčšiu moc nad nájomníkmi. Na jednej strane je možné prázdne byty rýchlejšie prenajať a minimalizovať tak straty na nájomnom, na druhej strane sa nájomníci omnoho ťažšie dopracujú k vlastnému bytu či domu, pretože im na nákup nehnuteľnosti chýbajú finančné prostriedky. Bankové úvery mnohokrát nepostačujú, nakoľko ľuďom, ktorí platia mesačný nájom, banky neveria, že by boli schopní splácať nižšie splátky hypotekárnych úverov. Banky ochotnejšie požičiavajú peniaze veľkým vlastníkom, ktorí chcú kúpiť nehnuteľnosť na prenájom, ako nájomníkom, ktorí si chcú kúpiť dom na bývanie. Prenajímatelia budú s väčšou pravdepodobnosťou schopní splácať hypotéku dlhodobo.

Nedostatok bytov sa podpísal na raste cien pozemkov. Tento vývoj spôsobil, že špekulácie s pozemkami začali priťahovať čoraz viac finančného kapitálu a ich cena narástla exponenciálne. Finančníci často skupujú novostavby, buď aby ich ihneď prenajali, alebo ich nechávajú prázdne a čakajú, kým narastie ich cena, aby ich neskôr so ziskom predali. Moc finančníkov sa v dôsledku neoliberálnej daňovej reformy a aktívnych pokusov vlády prilákať zahraničný kapitál na holandský trh s bývaním drasticky zvýšila. Veľkí vlastníci majú dostatok kapitálu na priamu kúpu nehnuteľností, zatiaľ čo bežní jednotlivci musia žiadať o hypotéku. V praxi to znamená, že národné a medzinárodné finančné spoločnosti sa v Holandsku k ponúkaným nehnuteľnostiam dostanú ako prvé. Situácia v oblasti bývania degradovala natoľko, že možnosť investovať do realitných fondov získala dokonca aj stredná trieda (na účely tohto článku tak označujeme ľudí, ktorí sú súčasťou pracujúcej triedy, no disponujú prebytkom finančných prostriedkov).

V krajine, kde sa takmer polovica bytov a domov už aj tak prenajíma, sa naďalej znižuje počet ľudí, ktorí bývajú vo vlastnej nehnuteľnosti, a zvyšuje počet nájomníkov. Zvýšená hodnota pozemkov so sebou nepriniesla len špekulantov. Viedla aj k zvýšeniu nájomného, čo odčerpáva čoraz viac zdrojov ľuďom, ktorí sú súčasťou pracujúcej triedy. Pravdepodobnosť, že si nakoniec nebudú domy, v ktorých bývajú, prenajímať, ale budú ich vlastniť, tak ešte klesá. Zároveň narastá zadĺženosť obyvateľstva. Od „reformného“ roku 2015 prudko narástli študentské dlhy, ktoré sa berú do úvahy pri posudzovaní schopnosti splácať hypotéku. Keďže vlastníctvo bytu alebo domu je v Holandsku kľúčovou zložkou medzigeneračného bohatstva, medzi pracujúcou triedou a triedou vlastníkov narastá nerovnosť, pričom trieda vlastníkov profituje zo zhoršenia situácie na trhu s bývaním. Tieto zmeny sú učebnicovým príkladom marxistického popisu kapitalizmu. Je to natoľko očividné, že ľavicová agitácia je zrazu nesmierne ľahko pochopiteľná aj pre laikov. Dalo by sa povedať, že to je jediné pozitívum, ktoré z tohto trápenia vzišlo.

Holandský parlament začiatkom roka 2021 ešte rozšíril možnosť uzatvárať zmluvy o dočasnom prenájme. Vyvstáva otázka, prečo v takom progresívnom raji, akým je Holandsko, môže uvedený systém nielen prežívať, ale sa aj naďalej úspešne rozvíjať. Neoliberálna stredopravá koalícia sa po voľbách v marci 2021 opätovne dostala k moci a sociálnodemokratické strany nezískali takmer žiadne kreslá. Prečo sa ľudia nepostavili proti tomuto systému? Kam sa podeli všetky nájomné zväzy, ktoré mu kládli odpor? Holandsko sa na medzinárodnej scéne a aj pred domácim publikom stále prezentuje ako progresívna krajina. V skutočnosti sa však, žiaľ, táto nálepka stala súčasťou propagandy, ktorá má zabezpečiť, aby k žiadnemu skutočnému progresu nedošlo.

Krátke dejiny sociálnych hnutí

„Grassrotové“ organizovanie alebo samo-organizovanie ľudí zdola je v Holandsku relatívne slabé. Jednou z príčin je bezpochyby dlhodobá absencia veľkého antikapitalistického hnutia. V roku 1956, keď Sovietsky zväz napadol Maďarsko, sa holandská Strana práce (PvdA) a ľavicový odborový zväz NVV vzdali svojej antikapitalistickej rétoriky a transformovali sa na moderné sociálnodemokratické organizácie. Po novom už nebojovali na strane práce a za zrušenie kapitálu, ale snažili sa vyvažovať ich záujmy. Komunistický odborový zväz EVC sa stal obeťou vnútorných sporov len o čosi neskôr. Socializmus sa z mainstreamovej politiky vytratil. Formálne sa k nemu hlásila len Komunistická strana Holandska, ktorú financoval predovšetkým ZSSR, a ktorá bola v jeho područí. Plameň socializmu tak udržiaval pri živote najmä radikálny aktivizmus rozličných politických skupín: feministických, LGBTI+, zdravotne znevýhodnených, či ľudí marginalizovaných na základe rasovej klasifikácie. Tieto skupiny však boli samy marginalizované etablovanými sociálnodemokratickými organizáciami.

Holandsko zaviedlo takzvaný Poldrový model (Poldermodel), ktorý vzbudil medzinárodný ohlas. Nadväzovalo pritom na Rýnsky model sociálnej trhovej ekonomiky z Nemecka. V Poldrovom modeli vystupuje vláda ako nezávislý arbiter, ktorý sa snaží nájsť kompromis medzi záujmami kapitálu a práce. Holandská sociálna demokracia a ľavicové odbory kritizovali excesy kapitalizmu, ale boli úplne nekritické voči kapitalizmu samotnému. V politickej predstavivosti krajiny zvíťazil kapitalistický realizmus. Po páde ZSSR v roku 1991 žiadna etablovaná politická sila nespochybňovala pozíciu kapitálu v spoločnosti. Odbory sa zmenili na lobistické skupiny a sociálnodemokratické strany sa stali liberálnymi. Ich ľavicová politika sa zredukovala na obranu jestvujúcich systémov sociálneho zabezpečenia a (neúspešný) odpor voči liberalizácii národného priemyslu.

Moderná politika

Po zániku ľavicovej kritiky kapitalizmu začali v holandskej politike získavať termíny „ľavica“ a „pravica“ nové významy. Ich reinterpretácia prebehla podobne ako v Spojených štátoch amerických. Termín ľavica začal označovať progresívne sociálne názory, pravica konzervatívne. Po páde ZSSR prevládli v Holandsku štyri politické prúdy: sociálna demokracia (Strana práce, Socialistická strana a Zelení), ktorá bránila a obhajovala sociálny štát; sociálni liberáli (D66), ktorí k nemu mali ambivalentný postoj – chceli rozšíriť práva jednotlivca a zároveň nezasahovať do trhu; neoliberáli (VVD a CDA), ktorí boli buď sociálne konzervatívni, alebo neutrálni a zároveň chceli chrániť záujmy kapitálu; a nakoniec fašisti, ktorí sa objavili o čosi neskôr a donedávna sa zaoberali najmä šírením xenofóbie a strachu, pričom hlasovali v prospech záujmov kapitálu.

Preto by nemalo byť prekvapením, že aj Strana práce v roku 2015 hlasovala za reformu nájomných vzťahov, ktorá zaviedla dočasné nájomné zmluvy. Jej podoba dokonale zapadá do myšlienkového rámca vtedajšej sociálnodemokratickej politiky: trh s bývaním už nemal byť brzdený vládnymi reguláciami, aby sa strany nájomného vzťahu mohli ľahšie nájsť. Teoreticky sa tým mala zlepšiť situácia nájomníkov aj prenajímateľov, ale táto predstava o vzťahoch v sektore bývania, samozrejme, úplne prehliada, aké je mocenské postavenie jednotlivých aktérov. Prenajímatelia, ktorí sú súčasťou triedy vlastníkov, majú obrovskú moc nad nájomníkmi a akékoľvek uvoľnenie regulácie automaticky vedie k tomu, že prenajímatelia toto svoje mocenské postavenie využijú v praxi.

Odpor etablovaných sociálnodemokratických strán voči trhovým reformám z dôslednejšie ľavicových pozícií na politickej scéne veľmi chýba. Aj preto je opozícia voči triede vlastníkov dodnes nedostatočne organizovaná a slabá. Od jesene 2021 prebiehajú protesty proti vládnej bytovej politike, ktoré konečne aspoň sčasti zjednotili postoje ľavicových politických síl. Na ich organizácii sa podieľa aj zväz BPW. Napriek tomu, že anarchistické a iné antikapitalistické skupiny v poslednom období v Holandsku opäť silnejú, ich postoje sú stále marginálne a kľúčoví aktéri súčasných protestov proti reformám v bytovej politike naďalej obhajujú trhové riešenia. Predstava, že „trh“ s bývaním by mohol vyzerať aj inak a jeho excesom sa dá vyhnúť primeranými liberálnymi reformami, dodnes prevažuje. Abolícia triedy vlastníkov bytov a domov je koncept, ktorý je pre hlavné politické prúdy v krajine neprijateľný.

Medzitým aj v Holandsku silnie fašizmus. V súčasnosti si z politickej stoky môžete vybrať rozličné fašistické strany: od „fašizmu pracujúcej triedy“, ku ktorému sa hlási Strana za slobodu Geerta Wildersa (PVV, ktorá je teraz treťou najväčšou stranou v parlamente), cez podnikateľský fašizmus strany Správna odpoveď 2021 (JA ’21) a agrárny fašizmus Hnutia poľnohospodárov a občanov (BBB) až po konšpiračný fašizmus Fóra pre demokraciu (FvD), ktorý uspokojí aj popieračov pandémie COVID-19. Keďže životná úroveň klesá a zdá sa, že vláda nielenže nie je schopná, ale ani ochotná uskutočniť potrebné radikálne zmeny, mnohí ľudia sa prikláňajú ku krajnej pravici a jej „riešeniam“. Medzi jej obľúbené témy patrí euroskepticizmus, ktorý často čerpá inšpiráciu z krajín Vyšehradskej skupiny a podľa ktorého je potrebné zastaviť pumpovanie peňazí do krajín východnej a južnej Európy. Nezabudla však ani na xenofóbiu. Pravica obvykle tvrdí, že holandský trh s bývaním sa ocitol pod tlakom utečencov. Holandsko však prijalo len hŕstku utečencov a ich vplyv na kvalitu bývania je v porovnaní s vplyvom finančného kapitálu smiešny.

Fašistické strany sú „ľudovými stranami“ len podľa názvu a aj „robotnícka“ PVV hlasuje v parlamente väčšinou v prospech zamestnávateľov a veľkých vlastníkov. Dokonale plnia svoju tradičnú úlohu: agitujú proti odborom a ľavici, čo v skutočnosti napomáha len koncentrácii moci v rukách triedy vlastníkov. Stelesnením tejto praxe je bývalý člen neoliberálnej VVD Wybren van Haga. Po vylúčení z VVD sa nakrátko stal členom konšpirátorskej FvD, ktorá je financovaná prevažne malými podnikmi a maloburžoáziou, čo veľa vypovedá o ich skutočných záujmoch. Van Haga zároveň podniká v realitách a sám vlastní viac ako päťdesiat nehnuteľností. Dnes je šéfom druhej najmenšej fašistickej strany v parlamente (Holandský záujem, BVNL), ktorú založil po odchode z FvD. Z dielne krajne pravicových strán pochádza aj neslávne známy a veľa diskutovaný „Rotterdamský zákon” (Rotterdamwet), mestská vyhláška, ktorá segreguje nájomníkov podľa príjmu (a rasy). Až neskôr si ho osvojili a schválili viaceré neoliberálne mestské zastupiteľstvá.

Aj slepota mnohých ľudí voči rozporu medzi ideológiou a praxou krajnej pravice ukazuje, prečo je hnutie zdola také slabé. Triedne vedomie v Holandsku takmer nejestvuje. Bez systematickej kritiky kapitalizmu sa vo verejnej diskusii šíria nezmyselné očakávania. Analýzy, ktoré ukazujú, že ciele kapitálu a pracujúcej triedy sú protikladné, nie sú príliš akceptované. Veľká časť nájomníkov si vlastnú záujmovú organizáciu nevytvorila z jednoduchého dôvodu: nevedia, že sa môžu organizovať alebo že je to pre nich výhodné. Odrádzať ich môže aj fakt, že najväčšie a najviditeľnejšie zväzy nájomníkov sú vo svojej podstate sociálnodemokratické inštitúcie. Ľudia a médiá stále očakávajú, že rozličné problémy vyrieši parlamentná politika. Napriek tomu, že z parlamentu žiadne riešenia neprichádzajú. A už vôbec nie teraz, keď sú pri moci neoliberáli a fašisti.

Naposledy mali holandskí sociálni demokrati také malé zastúpenie v parlamente v roku 1917, tesne pred zavedením všeobecného volebného práva pre mužov. Fašistické strany, naopak, nikdy nemali toľko kresiel ako dnes, a pri každých voľbách tento rekord prekonávajú. Parlamentné počty dnes hovoria jasne: akákoľvek reforma v oblasti bývania si vyžaduje súhlas aspoň jednej neoliberálnej alebo fašistickej strany. Podporu pre akúkoľvek skutočnú zmenu však od nich nemá zmysel očakávať.

Stratégia, ktorá nám dáva nádej

BPW nechce zbytočne čakať, kým parlament napraví svoje vlastné rozhodnutia v oblasti bývania. Namiesto toho podporuje nájomníkov, aby si medzi sebou vytvárali solidárne vzťahy. Členky a členovia zväzu si môžu navzájom radiť v praktických otázkach alebo si vymieňať skúsenosti. Ak je možné problémy nájomníkov riešiť právnou cestou, sprostredkuje im právnu radu a pomoc. V iných prípadoch sa môžu navzájom podporovať prostredníctvom priamych akcií: od demonštrácií až po štrajky proti zvyšovaniu nájomného. Mnohí veľkí prenajímatelia, najmä v sektore sociálneho bývania, sú veľmi citliví na publicitu. Niektorých z nich už solidárne aktivity prinútili k ústupkom – museli sa napríklad vzdať svojich plánov na vysťahovávanie.

Úspech solidárnych aktivít predpokladá zapojenie veľkého počtu ľudí. Mali by sa na nich zúčastňovať aj tí, ktorým vysťahovanie práve nehrozí. Pre mnohých však môže mať účasť na aktivitách proti prenajímateľom škodlivé dôsledky v osobnom živote, napríklad ak majú dočasné nájomné zmluvy, ktoré môžu byť vypovedané bez udania dôvodu. Aj preto sa väčšina ľudí problémom s prenajímateľmi snaží vyhnúť tým, že sklonia hlavu a držia sa pri zemi. Prenajímatelia majú v Holandsku veľké právomoci. Ak je ich prístup k nájomníkom v súlade so zákonom, pre mnohých ľudí to jednoducho znamená, že nič nezmôžu alebo by nič nemali robiť. V tomto zmysle je komunita nájomníkov v Holandsku stále veľmi úzkoprsá. Počet prípadov, v ktorých BPW úspešne zastavila vysťahovávanie, je preto zatiaľ veľmi nízky.

Čo dodať na záver?

Naše hnutie stále robí svoje prvé krôčiky. Problémy našej krajiny s kapitálom sú však čoraz viditeľnejšie, čo znamená, že ochota ľudí pridať sa ku nám postupne rastie. Po násilných zásahoch proti demonštráciám za spravodlivé bývanie v Rotterdame či policajných zásahoch proti squattingu výrazne klesla popularita holandskej polície. Veľkí vlastníci nehnuteľností sa rýchlo stávajú najopovrhovanejšou triedou. Informovanosť o problémoch s bývaním je rozhodne na vzostupe a BPW na tom má svoj podiel. Veríme, že tento trend bude pokračovať, aby holandská pracujúca trieda opäť predstavovala reálnu hrozbu pre kapitál, čo sa jej nepodarilo už viac ako sto rokov.

Autor je právnym poradcom najväčšieho ľavicového odborového zväzu v Holandsku. V Zväze prekarizovaných nájomníkov (Bond Precaire Woonvormen, BPW) pôsobí ako aktivista. Zároveň je členom miestnej rady radikálne inkluzívnej antikapitalistickej strany BIJ1 a anarchistickej skupiny xCC v Leidene. Názory prezentované v tomto texte sú jeho vlastnými názormi.

Z angličtiny preložil Peter Vittek